List Jurajovi Kušnierikovi

Milý Juraj,

Nepamätám sa, či sme si vtedy potykali, ale tak sa mi marí, že ste nejakú takú vetu utrúsili do pléna. Nič to, ja Vám aj tak budem vykať, lebo v mojich očiach ste PÁN Kušnierik.

Je to dosť dávno, odkedy ste boli v Kolégiu. Ako ste napísali, čakali ste od nás, vtedy študentov KAN4, asi niečo iné. To niečo iné zhrniem krátko – čakali ste, že budeme „škatuľky“. Namiesto toho sme strávili hodiny v našej knižnici, sediac pri sviečkach, pri debate o literatúre a umení, o obľúbených knihách, o Vás, o tom, ako ste sa dostali k práci, ktorú robíte, o Islande, o hudbe, až kým sa naše viečka neprivierali a nedalo sa ďalej.

Ja si ten čas stále pamätám a iste aj ostatní, ktorí tam boli. Bolo pre mňa zaujímavé pozorovať, že niekto, kto je v Kolégiu prvýkrát, tak jasne naskočil na naše myšlienkové vlny, pripojil sa k nim, a to rád, a pridal k nim aj tie svoje.

Viackrát som rozmýšľala, čo ste si o nás mysleli, keď ste odchádzali. Či ste sa mali vtedy aspoň z časti tak dobre, ako my s Vami.

Odpovede som sa dočkala vo Vašom texte Prekvapený Kolégiom. Bolo to síce po dlhšej dobe a reakciu podnietila iná návšteva ivanského kaštieľa, Vaša druhá, na Letnej univerzite, ale o tej pamätnej tam píšete: „V knižnici Kolégia, pod portrétom usmievajúceho sa Antona Neuwirtha, sme sediac na zemi debatovali do neskorej noci a bola to najzaujímavejšia diskusia, na akej som sa kedy zúčastnil.“

A ja Vám za to ďakujem. Pretože aj vďaka Vám som zistila, čo znamená byť súčasťou Kolégia. Čo znamená byť skutočným partnerom v diskusii, počúvať, zaujímať sa, chcieť prispieť svojou troškou do debaty a snáď obohatiť druhých. Nenamýšľať si veľa o sebe samom a mať otvorenú myseľ. Vedieť sa spolu zasmiať a občas spolu aj nesúhlasiť bez vykopania vojnovej sekery.

Asi pred dvoma mesiacmi sme stáli neďaleko seba na autobusovej zastávke. Rozmýšľala som, že sa Vám prihovorím, ale nakoniec som si to rozmyslela. Myslela som, že si ma nepamätáte. V ten krátky okamih som zabudla na to, ako sme sa vtedy v knižnici všetci cítili. Ten dobrý pocit som chcela presunúť na neskôr – veď Vás ešte niekedy pozveme.

Dobré veci netreba odkladať na neskôr. Ja to už teraz viem. „Prekvapený Kolégiom“ je to najkrajšie, čo o nás doteraz niekto napísal. Vďaka, že ste to neodkladali. Vďaka, že ste boli s nami.

Terézia Liptáková, absolventka 4. ročníka KAN

Juraj Kusnierik