Majster a Kolégium

„Ukrižoval si moje nohy,/nemôžem chodiť kde chcem./Takto si ma pripodobnil/svojmu Synovi,/aby sa vo mne zrodil/človek nový,/ ktorý neplní len svoju vôľu,/ale hľadá vždycky Tvoju.“ Študenti sedia okolo majstra Záborského, obývačkou preniká vôňa kávy a majster číta nahlas zo svojej zbierky básní. Kolégium si ani tento rok nenechalo ujsť vzácnu príležitosť navštíviť a osobne zablahoželať majstrovi k jeho narodeninám. Ladislav Záborský sa narodil 22. januára 1921 – v rovnaký deň aj rok ako jeho svat, Anton Neuwirth.

Ladislav Záborský pochádza z malého stredoslovenského mestečka Tisovec. Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u profesorov Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Martina Benku. S koncom vojny skončilo aj jeho štúdium a majster sa stal profesorom kreslenia a deskriptívnej geometrie na gymnáziu v Martine. Odmietol však vstúpiť „do strany“ a nezastavil ho ani zákaz účasti na svätých omšiach a akejkoľvek náboženskej aktivity. Počas silvestrovského večera v roku 1953 bol zatknutý a krivo obvinený z velezrady.

IMG_7981

Vo vyšetrovacej väzbe v Ružomberku strávil päť mesiacov na samotke. „Tých päť mesiacov boli pre mňa duchovné cvičenia s exercitátorom, ktorým bol Duch Svätý. On mi diktoval básne, ktoré mi pomáhali prežiť vo väzení,“ hovorí majster v predslove svojej zbierky básní s názvom Optimistické básne z väzenia, z ktorej študentom Kolégia predčítava niekoľko svojich „vyznaní“. Majster však na samotke nemal ani pero, ani papier. Preto každý deň novú báseň napísal na namydlené dno cínového lavóra vylomeným zubom z hrebeňa a do večera sa báseň naučil naspamäť. Pod hrozbou ublíženia jeho rodine podpísal zápisnicu o priznaní velezrady a bol presunutý do väznice vo Valdiciach. Tridsať básní si denne opakoval počas celých štyroch rokov vo väzenskej cele, spísať ich mohol až po návrate domov v decembri roku 1957. K úplnej rehabilitácií majstra došlo až v roku 1990. Za výtvarnú tvorbu mu bola udelená zlatá medaila Ústredia Slovenskej kresťanskej inteligencie v 1993. V roku 2006 mu bolo udelené uznanie a medaila mesta Martin a v roku 2005 mu Rada konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru udelila cenu Fra Angelica 2005.

„S manželkou sme sa veľmi milovali. Vidíte tamten ´zelený obraz´? Jej duša vystupuje k Pánovi.“ Majster Záborský sa so svojou manželkou Gabrielou zoznámil počas štúdia v Bratislave, kde býval na internáte Svoradov. Svadbu si naplánovali na august 1944. Nechystali nič veľkolepé, veď vojna naučí skromnosti. Dohodli sa, že si obaja zájdu na otočku domov po nevyhnutné veci, vtedy ešte slečna Gabriela na Oravu a mladý začínajúci umelec na stredné Slovensko. Keď mal Záborský pobalené kufre a chystal sa vyraziť na odchod, nacistické gardy zatarasili všetky cesty smerom na Banskú Bystricu. Začalo Povstanie. Namiesto svadobného pierka na hrudi má Ladislav Záborský v rukách povolanie do povstaleckej armády. Odchádza na veliteľstvo do Martina bez šance dať vedieť Gabriele kde a kedy sa opäť stretnú.

IMG_7943

Až v novembri prichádza rozuzlenie: „Niekto ťa čaká na vrátnici,“ hovorí spoluslúžiaci vojak. Záborský berie „Elku“ na faru v Martine ku kaplánovi Kolakovičovi, kde dohadujú čo najskorší dátum svadby. Schádzajú sa v piatkové dopoludnie prvého decembrového dňa v kostole, kde sú náhodní veriaci svedkami ich manželského sľubu. „Po obrade sme zašli na ´svadobné raňajky´ do mliečneho baru. Dali sme si maslové rožky. Cukrárka sa ma spýtala, prečo mi tak žiaria oči, hovorím, práve som sa oženil s touto nádhernou ženou. A ona vzala naše maslové rožky do kuchyne a dala nám na ne šľahačku. Odvtedy sme vždy 1. decembra raňajkovali maslové rožky so šľahačkou.“ Pani Gabriela zomrela pred sedemnástimi rokmi.

Životná sila majstra žiariaca z jeho očí kontrastuje s už neistou chôdzou. No svojich hostí sprevádza do svojej pracovne, kde na stole leží práve rozpracovaný obraz s motívom Krista a vnútornej konverzie hriešnikov. Horné poschodie domu tvorí galéria. Študenti majú priestor prizrieť sa bližšie, čo to znamená hĺbka ukrytá v jednoduchosti, premýšľať nad symbolikou jednotlivých diel a pýtať sa samotného autora na to, ako obrazy vznikali. Môžu sa presvedčiť na vlastnej koži, že krása skutočne priťahuje.

IMG_7999

„Za tento žalár/ďakujem Ti radostne,/v zanedbaných cnostiach/vycvičíš ma mocne./Očistec sa kráti/nebo sa mi blíži/ oblak milostí/k zemi sa zníži./A je tu stále tá/útecha istá,/že som tu pre Cirkev/Ježiša Krista.“ Posledné priania a pozdravy od študentov Kolégia, slová nádeje v skoré stretnutie. Majster Záborský ich uisťuje, že neprejde deň bez jeho modlitieb za dielo Kolégia. Návštevu vyprevádza svojim známym: „Dovidenia v nebi!“

 

text a foto: Justína Malysová

študentka KAN7} else {

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *