Keď som raz vošla do chrámu…

…stalo sa mi čosi zvláštne. Bolo trištvrte hodiny pred svätou omšou, nikto tam nebol a boli zhasnuté všetky svetlá. Zavreli sa za mnou dvere z masívneho dreva, sadla som si do lavice.

A v tej chvíli som začula ticho.

Netuším, ako dlho to trvalo. Nasávala som ho plnými dúškami, úplne som si ho užívala. Všetko sa vo mne uvoľňovalo a cítila som neskutočný pokoj, ktorý sa premieňal na tichú radosť. Aj moje oči sa tešili tomu príjemnému šeru. Zdalo sa mi, že si uvedomujem a preciťujem každú bunku v mojom tele. Doslova som počúvala ticho a napĺňala som sa ním, vdychovala som ho. Bola to modlitba telom. Hlboko som cítila, že sa nachádzam v prítomnom okamihu, tu a teraz. V tej chvíli som sa lepšie ani nemohla modliť.

Predstavila som si uplynulé dni, týždne, mesiace… A zhon, hluk v nich. Stále veľa povinností, termínov, školských zadaní, dedlajnov. Čas oddychu je pre mňa, keď si čítam alebo píšem, alebo sa rozprávam s priateľmi… Čiže vždy aktívne prijímam alebo dávam. Mesto okolo mňa je rušné, kdekoľvek sa nachádzam, všade počuť šum áut. Keď som na intráku, strieda sa „pradenie“ chladničky s tichým stonaním môjho noťasu. Keď si večer chcem prečítať knižku, bzučí nado mnou takmer nepočuteľný zvuk umelého svetla. Tieto všetky zvuky do seba nasávam a s nimi aj nepokoj a rozruch okolo mňa. A ani neviem ako, pomaly sa stávam unáhlenou, nespokojnou a málo radostnou.

Kde teda môžem nájsť skutočný oddych? Kde si oddýchne môj sluch od hluku, oči od mestskej sivosti, čuch od nečistého vzduchu? Kde si oddýchnem od aktivity, prijímania a posúvania informácií? Je miesto, kde môžem aspoň chvíľku spočinúť?

Takým miestom by mohol byť chrám. Chrám prírody alebo „murovaný“ chrám – oddelený hrubými múrmi od zvyšku sveta. Alebo možno aj chrám tela. „…vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi…“

Dala som si preto výzvu, aj keď sa na ňu cítim slabá. Aspoň raz za čas vstúpiť do jedného z týchto chrámov a spočinúť v nich. Prežiť najkrajšiu chvíľu môjho života – tu a teraz. Bez spomienok na minulosť, bez strachu o budúcnosť.

Táto moja skúsenosť, ktorá je iba malinkým sklíčkom jednej veľkej, veľmi veľkej mozaiky, je ovocím zastavenia sa a skúmania vecí okolo seba. Ľudia väčšinou vravia, že Kolégium je iba o filozofovaní, diskutovaní a informáciách. No KAN je predovšetkým o kritickom rozmýšľaní – teda o prehodnotení vecí okolo nás, ktoré bežne nevnímame. Takto sa pýtame, ako prežiť svoj život čo najlepšie vo všetkých oblastiach. Veď čo viac by sme si mohli želať?

Ak viete ešte o nejakom inom tichom, pokojnom mieste, tak mi o ňom povedzte. Rada tam s Vami pôjdem. V načúvajúcom, všetko spájajúcom tichu.

Ivana Németová

absolventka KAN6} else {

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *