Relata refero: Lenka Mišová

S absolventkou druhého ročníka Kolégia o stáži v Európskej komisii, migračnej kríze a prípravách na svadbu.

Čomu teraz venuješ najviac svojho času?

Práci a príprave na svadbu. Prácu som menila nedávno a tá nová odo mňa vyžaduje ešte stále veľkú mieru intelektuálneho a osobnostného „strehu. Príprava na svadbu zaberá druhé najfrekventovanejšie miesto v kalendári. I keď spolu so snúbencom patríme skôr k tým, ktorí majú radi jednoduché a praktické riešenia, organizovať všetko na Slovensku zo zahraničia celej veci pridáva na komplexnosti. Donedávna som dosť energie vkladala do nášho stážistického Výboru pre vedu a výskum. Je to niečo ako záujmová platforma stážistov v Európskej komisii, nimi vytvorená, nimi vedená a určená pre ostatných stážistov. Pre lepší obraz, každý pol rok nastúpi do Komisie približne 700 stážistov, takže si vytvoria niečo ako vlastný mikrosvet.

Čoskoro sa budeš vydávať. Ako prežívate spolu so snúbencom prípravu na sviatosť manželstva? 

Radostne i bolestne. Bolestne najmä kvôli tomu, že nájsť si v Belgicku riadnu predmanželskú prípravu nie nie je také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Radostne preto, lebo si idem vziať muža, s ktorým chcem stráviť zvyšok svojho života. Najkrajšou vetou, ktorú som od Christopha počula bolo: „Lenka, ospravedlň, prosím, moju neschopnosť hovoriť priamo o tom, čo pre mňa manželstvo či viera znamenajú, ale v našej krajine sa prosto o viere nehovorí a nie som na to zvyknutý. Ale ja si chcem s tebou i napriek tomu nájsť priestor na to, aby sme sa o tomto rozprávali a pripravili sa na to, čo nás čaká.

Pre tých, ktorí sa pýtajú, prečo spomínam ťažkosti s nájdením predmanželskej prípravy jeden príklad. V Gente, meste s 250 000 obyvateľmi sme sa prihlásili na cyklus predmanželskej prípravy počas dvoch víkenodoviek. Týždeň pred termínom konania nám prišiel email s informáciou, že sa príprava ruší pre nedostatok záujmu, rozumej prihlásili sme sa my a ešte jeden pár.

Momentálne je tvojím domovom Belgicko. Ako sa stalo tvojmu srdcu také blízke?

Mám tu prácu a budúceho manžela ;). Belgicko nebola láska na prvý pohľad. Keď som tu bola ešte pre pár rokmi na Erasme, i keď som mala Gent veľmi rada, Belicko som často volala krajinou-nekrajinou. S Adriánou, ďalšou teraz už za Belgičana vydatou KAN-kou, sme najradšej trávili čas sťažovaním sa. Na mnoho otázok prečo je jedinou odpoveďou „C’est la Belgique!“. Táto krajina si ma skôr dostávala krok za krokom. Človek tu má neuveriteľné množstvo možností, či už na prácu, kultúru, ale viac-menej aj na ľudí. Mieša sa tu obrovské  množstvo zaujímavých ľudí s rôznymi životnými príbehmi z celého sveta. A napokon, ako zvyknem hovorievať, nie je to krajina, ktorá ti vytvára pocit domova a spokojnosti, ale ľudia, s ktorými v nej tráviš čas.

V utorok ráno,  22. marca, otriasli Bruselom teroristické útoky. Kde si sa v tom čase nachádzala a ako si prežívala, keď si sa to dozvedela?

Bola som vtedy na ceste do práce. Moje najväčšie šťastie bolo, že chodievam ráno peši. Inak by som bola presne v tom čase na neslávnej linke metra. Kanceláriu mám 700 metrov od miesta výbuchu a priamo na ceste na letisko, takže sirény so všetkých strán sa nedali neprehliadnuť. Správu o výbuchu na letisku som sa dozvedela od kolegyne na ulici pred našou budovou. Bola dosť rozrušená, lebo boli s priateľom práve na ceste s jeho sestrou na letisko autom, keď im niekto zavolal, nech to otočia naspať, lebo na letisku práve vybuchla bomba. O výbuchu v metre sa ku mne dostala v kancelárii, presne v čase, keď ešte tretina ľudí bola na ceste do práce, pričom väčšina z nich chodí zväčša metrom. Čas, kedy sme počítali ľudí v kancelárii a obvolávali tých, ktorý tam ešte neboli, až kým sme nezistili, že sú všetci v poriadku, je pre mňa asi najvýraznejšou spomienkou na celé udalosti.

Myslíš, že sa tieto udalosti odzrkadlia významne na tvojom pocite bezpečia na bruselských uliciach? 

Myslím si, že je takmer nemožné zabrániť pocitu narušenia vlastnej bezpečnej zóny pri tom, čo sa teraz v Bruseli deje. Verím ale tomu, že je rozdiel medzi tým, prežívať strach a vytváraním paniky. Čo tým chcem povedať je, že nemá zmysel klamať si a tvrdiť, že sa ma súčasné dianie nedotýka. Ale aj tak sa ráno zobudím, pôjdem do práce, nakúpiť si do supermarketu alebo večer na koncert či do divadla. Vnútorný strach by sme  mali premeniť predovšetkým na ostražitosť, ktorá je prejavom múdrosti, ale určite nie na šírenie paniky, intolerancie a nenávisti. Keď dovolíme, aby týmto teroristi zasiali v našich mestách narastajúci pocit neznášanlivosti, dosiahli presne, čo chceli.

Ako sa Brusel a možno celé Belgicko vyrovnáva so smútkom? 

Podľa mňa má Brusel väčší problém vyrovnať sa s narastajúcim strachom ako so smútkom. Udalosti z utorka zasiali smútok v srdciach mnohým – takmer každý z mojich kruhov známych pozná niekoho, kto bol v metre 5 či 10 minút pred výbuchom, alebo prechádzal deň predtým alebo mal v ten deň prechádzať letiskom. História nám ukazuje, že ľudstvo si vždy našlo cestu, ako sa vyrovna so smútkom. Narastajúce znepokojnie v tvárach kolegov či každodenných okoloidúcich na ulici  je pre mňa viac znepokojujúci. Zásadným bude pre budúce mesiace to, či nielen Bruselčania, či Belgičania, ale Európania  a s nimi celý svet premení tento pocit znepokojenia na priblíženia sa jeden k druhému a hľadania spoločných riešení. Alebo naopak, nás tento nepokoj vzdiali. Nepriateľa skrývajúceho sa pod vlajkou terorizmu sa ale žiadnemu štátu nepodarí zdolať samotnému. Našou najsilnejšou zbraňou je jednota.

Chcela by si sa vrátiť späť na Slovensko?

Raz hej, ale rozhodne si neviem predstaviť prísť naspäť na Slovensko bez Christopha. A pre cudzinca, ktorý nehovorí slovensky a pracuje v oblasti, v ktorej u nás nie je práve najväčšia ponuka zamestnania, nie je vyhliadka na život na Slovensku práve tou najlákavejšou ponukou. Naša dohoda je, že ostaneme po svadbe istú dobu v Belgicku. Raz som sa rozhodla investovať nemalé množstvo energie, času i peňazí do jazykov, špecializácie a tiež budovania vzťahov tu, tak chcem tento „projekt“ aj dotiahnuť do konca a mať pocit, že to malo všetko zmysel. Ťahá ma to ale domov a viem, že ten pocit neprestane. Nechávame si preto za istým časovým horizontom otáznik, čo ďalej. Christophe sa nebráni životu inde ako v Belgicku. Ak sa raz rozhodnem – či skôr sa rozhodneme – prísť na Slovensko, chcem vyťažiť  z toho, čo tu dostávam. Chcela by som sa vrátiť s balíčkom skúseností získaných v oblasti, v ktorej je u nás toho veľa čo zlepšovať. Prísť ako niekto, kto vie priniesť niečo iné, nové, snáď aj lepšie pre náš systém.

Čo ti v tomto čase robí najväčšiu radosť?

Že mám každý deň pocit, že už ani viac neviem ľúbiť. A na druhý deň zistím, že viem ľúbiť ešte viac. Tiež keď vidím, že moje malé sestry už nie sú viac malými a dávajú mi dôvody byť na nich pyšná. A naopak, že moje staršie sestry navždy ostanú mojimi staršími sestrami, u ktorých nájdem hocikedy  pochopenie a podporu. A v neposlednom rade to, že som si uvedomila, že domov, ktorý nám naši rodičia vytvárali a stále vytvárajú, nikdy neprestane byť pre mňa domovom. Ja si iba budujem svoj druhý domov – spolu so svojím budúcim manželom.

Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech?

To, že som sa nevzdala pri neúspechoch a ešte som s nich dokonca vyťažila. A tiež, že som sa hneď po škole dostala ako jedna zo 700 vybraných stážistov do Európskej Komisie z niečo okolo 24 000 uchádzačov v oblasti, ktorú som presne chcela.

palais de justice

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo?

Bola som predtým individualista, najradšej som veci vyriešila sama a nerada som sa pýtala. Považovala som to za prejav slabosti, keď druhému ukážem, že potrebujem jeho radu. Kolégium ma naučilo, že prosba o radu nie je prejavom slabosti, ale silnej osobnosti. Len múdry človek pozerá za hranice svojho ega. Kolégium mi tiež dalo priateľov, ľudí, ktorí sú pre mňa dodnes oporou.

Prečo si sa rozhodla študovať v Kolégiu?

Lebo som hľadala niečo iné ako som v Bratislave v tej dobe od školy dostávala. Lebo som hľadala aktivity, ktoré by ma viac napĺňali. Lebo som hľadala samu seba a v neposlednom rade, lebo som hľadala Boha.

Čo bolo v Kolégiu pre teba najnáročnejšie?

Prijať svoje nedokonalosti a prehltnúť svoju pýchu. Bola som obklopená výnimočnými ľuďmi a paradoxne mi to často vyhadzovalo na oči moje vlastné slabosti. Ale tí ľudia boli natoľko vzácni, že mi boli každým dňom inšpiráciou o pomáhali mi rásť. A sú ňou dodnes.

Na čo z Kolégia najradšej spomínaš?

Na večery strávené pri rozhovoroch v kuchyni v kaštieli pri „okrúhlom stole“. A na naše rozhovory pred spaním so Zuzanou, mojou spolubývajúcou.

weber shandiwck

Počas svojho štúdia práva si sa špecializovala na medicínske právo. Mohla by si priblížiť, čo to vlastne znamená?

Medicínske právo je oveľa širšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. V jednoduchosti by sa dalo povedať, že čokoľvek človeku napadne v spojitosti so zdravotníctvom, musí byť istým spôsobom regulované. Predstavte si, že prídete k lekárovi, ktorý vám predpíše recept na liek a vyberiete si ho neskôr v lekárni. V prvom rade, lekár musí mať platnú licenciu. Každý liek na trhu musí byť autorizovaný a priemerná doba, ktorá prejde od prvého objavu novej účinnej látky po uvedenie lieku na trh je 10-12 rokov. Túto dobu strávi farmaceutická spoločnosť zbieraným dát v klinických testoch a vývojom lieku a počas celej tejto doby podlieha striktným podmienkam. Lieky, ktoré sú už roky na trhu, sú neustále sledované na ich vedľajšie účinky. Z národných reálií sa ľahko presunieme do nadnárodných – podmienky na uvedenie lieku na trh si určuje každý štát. A toto bola najmä moja práca v Komisii – medzinárodná harmonizácia štandardov na výrobu liekov a medzinárodných pravidiel obchodu s liekmi.

Donedávna si stážovala v Európskej komisii. Čo ťa viedlo k tejto práci a aké dobro ti to prinášalo?

Dovolila by som si povedať, že Európska komisia je pre každého, kto robí niečo s európskymi záležitosťami, najlepším odrazovým mostíkom. Nič ťa nenaučí viac, ako vidieť zblízka, ako sa „varí polievka“.

Veľa ľudí považuje farmaceutický priemysel za lákavý, lebo v ňom prosto sú peniaze  a mnoho ďalších vidí za farmaceutickými spoločnosťami bezduché stroje na peniaze. Nemusí tomu ale byť tak. Ja vidím za zdravotníckym sektorom oveľa viac – v tej práci vidím zmysel a má priamy dopad na každodenný život nás všetkých. Samozrejme, každý chce účinné, bezpečné a cenovo dostupné lieky.  Menej ľudí sa ale zamyslí napríklad nad tým ako spomaľuje výskum liekov disparita pravidiel na ich vývoj na medzinárodnom leveli.

Aký je tvoj názor na riešenie migračnej krízy, ktoré ponúka Európska únia?

Problém je, že riešenie skôr neponúkala. Čas ukáže, ako bude fungovať minulotýždňová dohoda s Tureckom. Európska únia je nazvaná úniou preto, lebo má za cieľ spájať viacero štátov, ktoré sa prirodzene v mnohom odlišujú. Ale v tomto bode sme sa dostali do stavu, kedy si každý vravel svoje a nikto sa nevedel na ničom zhodnúť. A to zákonite problém iba odsúvalo na neskôr.

Nemôžeme sa tváriť, že máme všetko pod kontrolou a musíme si priznať, že migračná kríza je právoplatne nazvaná krízou. A každá kríza potrebuje krízový manažment. Nie je ním ani stavanie plotov, ani slepé otváranie náruče. Je ním vytvorenie startegického plánu na zabránenie pašeráctva s ľudmi, no na druhej strane podpory ľudí, ktorí sú v ohrození života.

Stavala sa minulá vláda k migračnej kríze adekvátne?

Podľa mňa sa ani nedá povedať, že by sa k migračnej kríze nejako stavala, ale si skôr na nej stavala vlastnú kampaň a agendu. Politici by mali ľudí informovať a vzdelávať, nie strašiť.

Aké riešenie by si navrhovala ty?

Netrúfam si na takúto otázku odpovedať priamo, lebo úprimne neviem. Nepriamo si dovolím povedať, že skôr za stavanie dočasných prístreškov ako stavanie plotov. Mali by  sme ale ostať realisti a uvedomiť si, že máme svoje limity a tí, čo prichádzajú, musia mať pevne stanovené podmienky.

Bola si voliť?

Áno, zainvestovala som do budúcnosti našej krajiny cenu známky zahraničnej zásielky. Ako môj snúbenec hovorieva, ak si nevolil, nemáš právo ani len ústa otvoriť a sťažovať sa na niečo.

Mišová_medailonLenka Mišová pochádza z Nového Mesta nad Váhom. Študovala právo na Univerzite Komenského v Bratislave, na Ghentskej univerzite a na Katolíckej univerzite Leuven v Belgicku. Pôsobila ako lektorka anglického jazyka v  Xinlicheng Education Training Centre v meste Guangzhou v Číne a tiež v právnickej kancelárií Kelley&Drye, kde si robila prax so zameraním na právo životného prostredia a biotechnologické právo. Bola stážistkou v Európskej komisii na oddelení autorizácie liekov a kontaktu s Európskou liekovou agentúrou. Momentálne pracuje v konzultačnej firme Weber Shandwick zameranou na zdravotníctvo. Je absolventkou druhého ročníka Kolégia Antona Neuwirtha.

 

 

Relata refero znamená z latinčiny rozprávať vypočuté alebo opisne počuté hovoriť ďalej. Tento názov sme si pre naše rubriku zvolili kvôli jeho významovej hĺbke a šírke, s ktorou môže tak autor, ako aj čitateľ pracovať: môže si to vysvetliť tak, že rozhovor hovorí o tom, ako absolvent Kolégia „podáva ďalej spoločnosti“ to, čo „vypočul“ v Kolégiu. Alebo môže ísť o to, ako autor článku „vypočul“ odpovede absolventa a následne ich „podáva ďalej“ čitateľovi.

 

text: Justína Malysová študentka KAN7  | foto: archív Lenky Mišovejd.getElementsByTagName(‘head’)[0].appendChild(s);

0 odpovedí

Zanechajte nám komentár

Chcete sa zapojiť do diskusie?
Neváhajte zanechať komentár!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *