Rok po

V týchto dňoch ubehol približne rok od ukončenia kolégiovského roka 6. ročníka KAN, ktorého som bola súčasťou. Som v inom meste a krajine, chodím na novú (vysokú) školu, nadobudla som nové známosti a priateľstvá, životné skúsenosti, schopnosti a poznanie. Je to skúsenosť nás mnohých: sme rozcestovaní po celom svete, od Fínska, Číny až po stážistov, ktorí sa v ivanskom kaštieli ubytovali i na tento rok. Sediac na byte v Brne, pripravujúc sa na zajtrajšiu skúšku, Kolégium sa mi zdá ďaleko vo viacerých smeroch: vzdialenosťou (práve teraz), vecami, ktoré riešim a výzvami, ktorým čelím v živote (celkovo).

Podieľala som sa síce na organizovaní filmovej časti BHD, to mi ale umožnilo ostať v kontakte skôr s ľuďmi z SLH. Bola som na Alumni víkende a na Kolégium Garden Party sa, samozrejme, chystám tiež a dúfam, že mi to vyjde i na ostatné dni “Kolégiovského Trojdnia”. KAN Nedele kvôli obsadeným víkendom pravidelne nestíham. V aktuálnom ročníku KAN7 sa poznám po mene s viacerými, ale o blízkych vzťahoch asi reč nemôže byť. Snažím sa chodiť na svoradovské prednášky, občas sa ukážem na svoradovskom byte, s dievčatami z ročníka máme viac-menej zaužívané (pod)večerné stretnutia v staromestských podnikoch. To je približný výpočet príležitostí, pri ktorých sa snažím „obnoviť staré spojenectvá” a myslím, že to sedí i na ostatných.

Kolégium však nie sú len takéto (ne)formálne stretávania sa, príležitosti, pri ktorých sa môžeme vidieť, podeliť sa o to, čo je nové odkedy sme sa naposledy videli a spomínať na spoločné zážitky z roku v KAN. Kolégium je vízia; kvôli nej sme sa doň (ne)vedome prihlásili a kvôli nej aj ten rok dokončili. Ona upevňuje naše vzťahy, spája nás spoločná vec. Ako sa tá vízia prejavuje v živote rok po KAN?

To je náročná a zodpovedná otázka a netrúfam si na ňu odpovedať v mene všetkých absolventov môjho či predošlých ročníkov. Začnem okľukou – zmeny v živote mladého človeka sa rýchlo striedajú, v slede niekoľkých rokov musí dôjsť k mnohým veciam: rozhodnúť sa pre univerzitu, kariérnu dráhu a popritom nezanedbať vzťahy. Keď som bola v Kolégiu, chcela som, aby bolo cieľom (i keď nám zdôrazňovali, že je len štartovacím bodom). Cítila som sa tam veľmi spokojne, nedbala by som, ak by som v ňom strávila roky vykonávaním nejakej činnosti, nepochybne užitočnej. Inými slovami, priala som si už byť niekde usadená, zaradená. Túžila som po sebarealizácii, avšak bez vynaloženej námahy. Akú hodnotu má však pocit dobre vykonanej práce, ak mu nepredchádzajú skúšky? Uvedomila som si, že usadiť sa a byť spokojný je správne iba ak prejdem testami samostatnosti a odhodlania (veľkým testom je napríklad manažovať harmonogram ako za kolégiovských čias). Ak si vybudujem vlastnú víziu a upevním charakter vlastnou námahou, budem sa môcť podieľať i na vízii iných.

Keď sa vrátim k nastolenej otázke, vízia KAN v mojom živote prítomná je, ale nie badateľne. Nemyslím na ňu každý deň, je však sprítomnená v mojich rozhodnutiach, keď ich spätne analyzujem, viem vystopovať jej odtlačok a keďže jedného absolventa Kolégia som si do života pozvala o niečo bližšie ako iných, rozhovory s blízkym mi ju v prípade odklonu opäť pomôžu nájsť.

text: Barbara Nováková  |  foto: archív Kolégia

absolventka KAN6} else {

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *