O spojencoch alebo zlepencoch

Úvod do jednoročného programu Kolégia

 

Byť študentom v Kolégiu počas uplynulých rokov a byť ním teraz je ako rozdiel medzi cappuccinom a ristrettom. Pri prvej možnosti sme si vedeli dochutiť klasickú dávku kávy aj mliekom, čím sme  ju mierne neutralizovali a zjemnili. Zatiaľ čo druhý nápoj je čistá esencia, intenzívna a silná chuť, ktorá úplne pohltí chuťové bunky jedinca.

Skrátka, študovať spojený jednoročný program v Kolégiu znamená venovať sa výhradne len Kolégiu. Pre nezainteresovaného čitateľa sa to môže zdať nepochopiteľné. 3 semináre, 2 tutoriály, 2 sväté omše a ešte jedno kolokvium za týždeň… Veď za ten čas by sa človek stihol vypracovať aj na amerického prezidenta!

Poďme však spolu počítať:  týždeň má 168 hodín. Pri 8-hodinovej dotácii na spánok denne tak automaticky škrtneme 56 hodín. Účasť na hore uvedených aktivitách s účasťou na spoločnej večeri zaberie spolu takmer 14 hodín. Pred každým seminárom musia študenti prečítať isté kvantum textov a k nim vypracovať otázky. To môže zabrať v závislosti od talentu študenta a jeho vôle ísť do hĺbky 8-10 hodín. Na tutoriály zase treba napísať eseje, čo môže trvať do 5 hodín týždenne. Aspoň 5 hodín venuje komunite a ďalšiu hodinu svojej dobrovoľníckej práci pre Kolégium. Do toho musí pripravovať večeru aspoň 2-krát mesačne, má zabraté 2 celé víkendy mesačne, musí jesť, sprchovať sa, upratovať, volať mamke a čeliť existenciálnym otázkam. Yes, this is real. (Poslednú vetu neviem presne vyčísliť, ale  predtým sme sa dostali k číslu 78.) Akokoľvek neveriacky sa na to čitateľ pozerá, chcel som hlavne ukázať, že tí 5 študenti, ktorí absolvujú spojený jednoročný program Kolégia, sa môžu ihneď stať prezidentmi USA.  

 „Hlavným dôvodom otvorenia jednoročného programu bol ten, že sme chceli umožniť študovať v Kolégiu aj tým študentom, ktorí by inak nemohli zostať dva roky. Avšak s predpokladom, že sa popri Kolégiu nebudú aktívne venovať inej vysokej škole alebo stáži. Keď sme o tejto možnosti štúdia diskutovali na poradách, skrsla nám myšlienka otvoriť len tento jednoročný program. Nakoniec sme sa rozhodli otvoriť oba: aj jednoročný, aj dvojročný program, aby sme sa dozvedeli, čo má väčší zmysel a ako obe alternatívy študentov zaujmú,“ hovorí Mirka Duranková, riaditeľka Kolégia. Bol to dobrý ťah?

Jakub Pajan (24): „Nie je to žiaden kláštor.“

Kubo už stihol vyštudovať bakalársky program v manažmente  na Univerzite Komenského v Bratislave.  Plánuje si dokončiť magisterský stupeň v zahraničí, pravdepodobne v Nemecku. Ľúbezný mu je šport a crossfit, ale zaujíma sa aj o psychológiu.

„Kolégium ma všeobecne zaujalo témami, ktorým sa študenti musia počas roka venovať a riešiť ich. Keďže som človek, ktorý rád robí veci naplno, vybral som si jednoročný program, aby som popri štúdiu nemal iné výhovorky. Ďalším praktickým dôvodom je, že ako aj v prípade jednoročného, tak aj dvojročného programu by som musel skončiť v práci. Tým je jasné, že minca padla na stranu jednoročného programu.

Môj prvý dojem z Kolégia vychádza z istých predsudkov, ktoré som niekedy mal. Prišiel som sem s domnienkou, že je to veľmi uzavretá a elitárska skupina. Možnože je to jemne elitársky ladené, ale komunita vôbec nie je taká uzavretá, ako som si myslel – práve naopak. Nie je to žiaden kláštor. Sú tu otvorení ľudia a žije to tu. Čo sa týka akademického piliera, nikdy som toľko nečítal, nemusel sa tak hlboko zamýšľať nad vecami. Predpokladal som, že popri Kolégiu budem stíhať aj iné veci, ale zatiaľ sa to veľmi nedá. Akokoľvek, s intelektuálnou stránkou som veľmi spokojný.“

Tatiana Takáčová (19): „Túžila som spoznať bližšie študentov z oboch ročníkov.“

Absolventka Gymnázia sv. Tomáša Akvinského a programu Stredoškolských kolégií sa momentálne venuje naplno len jednoročnému programu. Pripravuje sa na štúdium medicíny v Českej republike v odbore Všeobecné lekárstvo. Okrem akademických povinností rada vypne pri akejkoľvek kreatívnej aktivite, cudzí jej však nie je ani šport.

„Jednoročné štúdium som si vybrala z praktických dôvodov: chcela som ísť na vysokú školu do Česka, ale rovnako som chcela ísť do Kolégia. Keďže sa to samozrejme nedalo spojiť a obetovať Kolégiu dva roky som nemohla, jednoročný program bol jedinou vhodnou možnosťou. Navyše som dúfala, že jednoročné učivo bude celistvejšie, ako keby bolo rozdelené do dvoch rokov. Nakoniec som túžila aj bližšie spoznať ľudí z obidvoch ročníkov – aj to, akým spôsobom myslia. To sa dá jedine vtedy, ak som s nimi intenzívnejšie cez semináre a tutoriály. 

Sprvoti som mala pocit, že toho bude príliš veľa. Dokonca som počítala aj s možnosťou, že to budem musieť zmeniť, že budem musieť prejsť na dvojročný program. Po troch týždňoch  však vnímam, že sa to dá zvládnuť, ale je potrebný dobrý manažment času.  Základom je, aby som presne vedela, ako to bude vyzerať. Niekedy mi preto vadí, že sa mi odrazu pripletie nejaká neočakávaná povinná akcia a mne to nabúra týždeň. Dá sa to však zvládať.”

Štefan Timko (21): „Som otvorený všetkému, čo tu môžem prijať.“

Dva roky štúdia medicíny na Univerzite Karlovej v Prahe nedokázali naplniť ani jeho očakávania, ani seba samého. Preto je teraz tu, v Kolégiu. Sám hovorí, že celý život strávil  u saleziánov. Vie hrať na basgitare, chodí na turistiku, lyžovať a číta apologetiku.

„Bazálny dôvod, prečo som na jednoročnom programe, je jednoduchý: nemal som žiadnu inú školu, ktorú by som chcel popri Kolégiu študovať. Keďže som chcel plnohodnotne využiť čas, tak jasnou voľbou bol práve tento program.

Očakávania som mal také, že popri akademických povinnostiach budem mať viac voľného času pre svoje aktivity ako predtým na medicíne. Napríklad je veľa kníh mimo syláb, ktoré by som chcel rád prečítať. Realita je však taká, že jednoročné štúdium mi zaberá oveľa viac času, ako som si myslel – s čítaním, prípravami na semináre, s tutoriálmi… Ak to chcem aj  konať poriadne, ak sa chcem do toho viac ponoriť, aby mi to niečo dalo, tak je to problém. Za týždeň mám tri semináre a s nimi tri rôzne zaujímavé a veľmi podnetné témy, ktoré sa len veľmi ťažko dajú rýchlo a zároveň hĺbkovo spracovať. Ale snažím sa, možno v najbližšom čase prídem na to, že sa to dá. Hoci teda nemám veľa času na svoje aktivity, som spokojný, že som tu. Som stále otvorený všetkému, čo tu môžem prijať.“

Mária Zelenayová (20): „Vďaka Kolégiu chcem nájsť pravdu.“

Mary je absolventka Gymnázia Pierra de Coubertina v Piešťanoch. Má rada vedu, konkrétne fyziku. Budúci rok by chcela začať študovať práve tento odbor v zahraničí. Ešte však váha, či ísť hlbšie do technickej alebo radšej teoretickej povahy predmetu.

 “Jednoročný program som si vybrala z dôvodu, že ak by som popritom študovala ešte aj školu, tak by som mala pocit, že by som robila jednu vec na úkor druhej, pretože obe odo mňa vyžadujú veľa pozornosti. Rovnako však som vnímala, že nie som dostatočne pripravená byť v konfrontácii s ľuďmi mimo mojej ´bubliny´, ktorých by som určite stretla na vysokej škole. Očakávam teda od Kolégia, že tu nájdem pravdu, ktorá osvetlí môj život a pripraví ma na moju ďalšiu púť.

Štúdium vnímam ako náročné. Veľa čítame a popritom musíme stíhať duchovné a komunitné aktivity. Na druhej strane je to zas tá najlepšia možnosť trávenia času. Za posledné roky som nikdy nezažila tak naplno a zmysluplne využité týždne, ako práve zažívam tu.”  

Samuel Trizuljak (22): „Teší ma, že som po šiestich rokoch opäť riadne na Slovensku.“

Áno, 6 rokov mimo našej vlasti. Najprv dva roky na internátnej strednej škole v Anglicku, neskôr na vysokých školách a univerzitách v Cambridge a v nemeckom Heidelbergu. Študoval všetko možné, ale hlavne politológiu.” Medzi jeho záujmy patria hudba, knihy, šport a veci verejné. 

„Jednoročné štúdium som vnímal ako najlepšiu a najvhodnejšiu možnosť, ako prísť študovať do Kolégia. Mám za sebou bakalárske štúdium vo Veľkej Británii, chcel by som pokračovať na magistrovi opäť v zahraničí, a prísť na dva roky na Slovensko by bola príliš dlhá pauza. V Kolégiu sa teším z kvalitných textov z filozofie, teológie a umenia. Rovnako mi robí radosť, že budem po 6 rokoch so Slovákmi na Slovensku – a to nielen študovať, ale aj spolu žiť a modliť sa, tešiť sa z tej komunity, ktorú tu budeme spoločne budovať.

Zatiaľ  však mám zo seba samého pocit strašnej nezorganizovanosti. Popri jednoročnom programe mám aj jednu ministáž a zároveň som po dlhom čase na Slovensku a chcem sa stretnúť s mnohými kamarátmi. Zatiaľ som sám so sebou nespokojný, lebo neviem z toho vyťažiť maximum. Inak som vlastne spokojný a užívam si jesenné dni v kaštieli s novými knižkami a novými spolužiakmi.”

P.S. Bol to správny krok.

Matúš Ďuraňa
študent prvého ročníka

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *