&4 Zuzana Kotvanová

Jedna z historicky prvých druháčok v Kolégiu pochádza z male(bne)j záhoráckej dedinky Trnovec. Popri povinnostiach v kaštieli ešte stíha písať diplomovú prácu o Jánovi Palachovi v rámci svojho štúdia psychológie na UK v Bratislave.

Prečo si v Kolégiu?

Študovala som v Kolégiu minulý rok a zapáčilo sa mi tu. Celý koncept Kolégia (komunita, ktorá spolu študuje a prežíva každodenný život) mi dal to, čo mi chýbalo na strednej a čiastočne aj na vysokej škole. Mala som tiež pred sebou posledný rok štúdia, tak som si povedala, že ho treba využiť najviac, ako sa dá. Rozhodovala som sa medzi Erasmom+ a pokračovaním v Kolégiu. Nakoniec ma “dostala” túžba spoznávať viac z predmetov, ktoré boli naplánované pre 2. ročník: umenie, teológia a história.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo? 

Túto otázku by mala skôr zodpovedať moja rodina a priatelia, ktorí ma poznali aj pred KAN-om. Ak ale mám hovoriť za seba, osobne som cítila veľkú zmenu v tom, keď som sa po roku opäť vrátila do školy (minulý rok som ju mala prerušenú). Cítim, že po roku a pol v Kolégiu ma veci viac zaujímajú, viac sa zamýšľam nad tým, čo nám učitelia prednášajú, a viac sa na hodinách (aj mimo nich) pýtam. Celkovo som prestala byť spokojná s tým, ako som doteraz pristupovala k svojmu vysokoškolskému štúdiu.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 
 
Bolo ním minuloročné stretnutie s akademickým maliarom Ladislavom Záborským. Pred pár dňami sa už pobral do neba, tak som rada, že som ho minulý rok stihla navštíviť. Stretnutie s ním bolo pre mňa takou malou duchovnou obnovou. Ťažko sa to opisuje v zopár vetách, no najviac ma oslovilo to, že napriek neľahkému životu mal majster v sebe iskru jednoduchosti, pokory a humoru. Celkom ma šokovalo aj to, s akou ľahkosťou hovoril o smrti. Navyše, v jeho očiach sa pre mňa osobne zrkadlilo Nebo.

Čím tráviš voľný čas?

Väčšinou prechádzkami, rozhovormi, filmom či knihou… a tiež “tajným”  tancovaním vo Veľkej sále kaštieľa, kde ma sem-tam niekto pristihne.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Na každý moment, v ktorom dokážem opustiť svoje “bezpečné miesta”, vydať sa za niečím novým, a tým prekonávať svoj strach. Ale aj v tomto si uvedomujem, že sila, vďaka ktorej som schopná to urobiť, je mi daná ako dar.

Kto je Tvojím vzorom? Prečo?

Mať vzory môže byť v niečom nebezpečné, pretože sa môže stať, že zabudneš žiť svoj život a namiesto toho “kopíruješ” život svojho vzoru. To sa mne stávalo donedávna, preto sa vyhýbam tomu, aby som kopírovala, a skôr sa nechávam inšpirovať či “vyrušiť”. A to predovšetkým ľuďmi, ktorých životné príbehy poznačil nacizmus či socializmus. V ich príbehoch je totiž prítomné utrpenie, ktorému sa dnes tak veľmi snažíme vyhnúť, a keď príde, nevieme ho zvládať. A spôsob, akým ho dokázali títo ľudia zvládnuť, je pre mňa často hrdinský. Alebo aj inak: svätý.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Rada by som robila s mladými ľuďmi, v oblasti edukácie a udržiavania národnej pamäte. Ako sa to dá všetko skombinovať, to už nechávam na Boha.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Tak ja napíšem dve, dobre? Jednak posilniť u politikov vedomie obrovskej zodpovednosti a záväzku, ktoré majú voči všetkým občanom i voči našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti. A tiež by bolo super posilniť našu národnú hrdosť a národnú pamäť.

Aké hudobné dielo Ťa najviac zasiahlo?

Vltava od B.Smetanu a Rhapsody in Blue od G. Gershwina.