Slavo Zrebný: Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo

Nie je veľa absolventov Kolégia, ktorí by natáčali filmy. Nie je veľa režisérov, ktorí vo voľnom čase na uliciach pomáhajú bezdomovcom. Nepoznám mnoho ľudí, ktorí by spĺňali obe podmienky. Až na jedného. Je ním Slavomír Zrebný.

Aký bol tvoj rok v Kolégiu?

Veľmi intenzívny a náročný. Študoval som popritom na VŠMÚ, kde sme museli neustále točiť filmy, preto to nebolo ľahké skĺbiť.  Napriek tomu som rád, že som ho zažil.

Dalo ti to niečo do života?

Dostal som sa  k mnohým knihám a autorom, ktorých som chcel čítať už dávnejšie, ale nikdy som si na to nenašiel dosť motivácie a odhodlania. Bol to rok, ktorý mi ako človeku otvoril obzory uvidieť svet v nových vzťahoch a súvislostiach. Navyše tam stretnete mnoho zaujímavých ľudí.  Stále z toho čerpám.

Čo ťa Kolégium naučilo?

Viesť dialóg s myšlienkami veľkých spisovateľov a filozofov.  Zároveň  ja sám som sa naučil viesť dialóg s inými mladými i s profesormi. A to hlavne vďaka individuálnemu prístupu, ktorý na bežnej univerzite (asi okrem VŠMÚ a podobných) nemožno dostať.  Oproti VŠMÚ bol navyše rozdiel v tom, že ma Kolégium posunulo výrazne v osobnostnom raste. Na škole ma naučili, ako točiť, Kolégium mi ukázalo, čo točiť.

Zostal si s KAN v kontakte aj po tom, čo si z neho spromoval?

Hneď nasledujúci rok som absolvoval jednoročný svoradovský program. S mnohými ľuďmi z Kolégia sa stretávam pri rôznych projektoch. Vzťahy z Kolégia totiž fungujú ďalej – hoci na myšlienky filozofov môžeme zabudnúť, na kamarátstva a priateľstvá nie. Medzi ľuďmi z Kolégia som našiel dobrých priateľov na celý život.

Môžeš vypichnúť jednu spomienku?

Každé spriaznené stretnutie mimo seminárov a kolokvií, počas ktorého sme spolu prežívali intenzívny čas a popri sebe rástli. Rád spomínam na tie situácie, keď sme neskoro do noci ešte sedeli v kuchyni a pri víne rozoberali všetko možné aj nemožné. To nám však bolo umožnené len vďaka tomu, že sme mali kvalitný oficiálny program.

„Točiť filmy o Tajnej cirkvi vnímam ako splatenie dlhu voči týmto ľuďom, ktorých svedectvo ma nadchlo a stále povzbudzuje.“

Čo ťa vlastne viedlo študovať filmovú réžiu?

Z mne neznámych dôvodov mi prišlo zaujímavé robiť filmy a prostredníctvom nich rozprávať príbehy.

Mal si vzťah k umeniu aj predtým? Študoval si predsa ekonómiu v Brne.

Vždy som mal blízko k umeniu – tancoval som v súbore scénický tanec, robil som ochotnícke divadlo, hral v kapele, chodil na výtvarnú do umeleckej školy. Tým, že som začal študovať v Brne ekonómiu, sa tieto spojenia prerušili. Zdalo sa mi, že už by mal začať reálny život, práca, atď. Ale neskôr som si uvedomil, že som stratil niečo zo seba.  Preto som o pár rokov skúsil všetko zmeniť a prihlásil sa na filmovú školu.

Na akom filme momentálne pracuješ?

Strihám film o spoločenstve Rodina, ktorý bude niesť rovnomenný názov. Toto spoločenstvo založil v prvej polovici 20. storočia profesor Kolakovič a zapálil preň takých mladých ľudí ako Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Téma Tajnej cirkvi a kresťanského života počas socializmu je Ti blízka. Vidieť to aj cez tvoj posledný film Stopy v snehu aj cez Tvoju prácu pre Ústav pamäti národa. Ako sa však stane, že študent hranej réžie nakoniec točí historické dokumentárne filmy?

Za to všetko pravdepodobne môže Silvo Krčméry, ktorý ma nadchol svojim životným príbehom. Tiež ma prekvapilo, že sa o týchto ľuďoch v našej generácii vôbec nehovorí. To som chcel zmeniť. Myslím, že je dôležité zaujímať sa o svoju históriu, a preto sa teraz tomu venujem. Zároveň chcem, aby sa na ich svedectvo nezabudlo. Príde mi to ako povinnosť, dlh voči týmto ľuďom, ktorých viera ma povzbudzuje.

Filmárska komunita na Slovensku je malá. Ako spolu vychádzate?

Je pravda, že sa skoro všetci poznáme. Sú to ľudia otvorení, hľadajúci a priateľskí, medzi ktorými sa dobre cítim. Zdá sa mi, že sú to ľudia, ktorí majú menej predsudkov – možno je to tým, že ako ohmatávajú život a stretávajú mnohých rôznych ľudí, tak sú potom otvorenejší a empatickejší. Mám medzi nimi veľa dobrých priateľov.

Na Slovensku ešte chvíľu ostaňme. Za posledné dva roky je možné badať výrazný kvalitatívny i kvantitatívny vzostup domáceho filmu. Ako ho vnímaš ty?

Teším sa z tohto trendu. Je čoraz viac premiér slovenských filmov v kinách a čoraz viac divákov chodí na slovenské filmy, čo tu dlho nebolo.  Divák sa už nebojí, že mu zhliadnutie slovenského filmu prinesie týždeň trvajúcu depresiu. Vznikajú i žánrové filmy, čo je pre pestrosť kinematografie dôležité.

Pomohol tomu aj vznik Audiovizuálneho fondu?

Áno, je pravda, že vznik audiovizuálneho filmu znamenal posun. Pádom socializmu, počas ktorého bol  filmový priemysel centrálne plánovaný, sa rozpadol aj systém financovania.  Hľadala sa potom nová cesta. Slovenský film sa z toho dlhšie spamätával, ale podmienky sú už lepšie.  Audiovizuálny fond pomáha tvorivému prostrediu filmárov. Začínam badať, že sa skromne, ale predsa do filmu dostáva aj súkromný kapitál, rovnako filmári zháňajú peniaze aj vonku. Hľadajú sa cesty, ako točiť filmy, a to je dobre.

„Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od ľudí bez domova viac ako sme im dali.“

 

Popri svojej filmárskej práci sa angažuješ v Komunite sv. Egídia. Odkedy si jej súčasťou?

Od roku 2005, keď som ich prvý raz stretol v Brne. Tam som popri univerzite túžil nájsť spoločenstvo, ktoré nie je zamerané len samé na seba. Hľadal som mladých ľudí, ktorí nasledujú Krista a zároveň sa starajú o tých, ktorí potrebujú pomoc.

Tam si ju našiel?

Áno. Tam som našiel perfektnú partiu ľudí nasledujúcich Krista a zároveň vychádzajúcich z komfortnej zóny s účelom pomôcť. Našiel som tam autenticitu, ktorá ma nadchla. Po tom, ako som sa v roku 2008 presťahoval do Bratislavy, sme sa rozhodli s kamarátmi, že Komunitu sv. Egídia  založíme aj tu.

Z akých princípov komunita vychádza?

V prvom rade je to kresťanské spoločenstvo, ktoré stojí na 3 pilieroch: spoločenstvo, modlitba a služba. Členovia našej komunity po celom svete sa snažia vo svojich mestách nájsť tých, ktorým je nevyhnutné pomôcť. My v Bratislave sme si uvedomili, že sú to bezdomovci.

Ako im pomáhate?

Na prvý pohľad sa  zdá, že len vyjdeme na ulicu a pomáhame, komu treba – dávame čaj, kávu a trochu jedla.  Pomáhame riešiť praktické veci, ubytovne, prácu. Ale nie je to len o materiálnom zabezpečení. Pre nás je najdôležitejšie budovanie vzťahov.

Nie je ľahké si to predstaviť…

Oni sa stávajú súčasťou nášho spoločenstva, trávime s nimi čas spoločným rozhovorom.  Nie je to preto anonymná pomoc. My vieme ich mená, oni vedia naše – sme kamaráti. Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo.

Úspešne?

Naše úspechy sú viditeľné vo vzťahoch a tie sa nedajú kvantifikovať ani merať. Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od nich viac ako sme im dali. Učia nás stáť nohami na zemi a byť empatickí. Z ich strany vidíme vďačnosť a záujem. Veď si predstav seba bez strechy nad hlavou, bez rodiny a priateľov na ulici, si už starší a máš podlomené zdravie. Vieš, že sa na žiaden pohovor nedostaneš. Za celý týždeň si ťa nikto nevšimne a ty sa s nikým neporozprávaš. Potom máš zrazu možnosť stretnúť sa s človekom, napr. s niekým z  našej komunity. Pozná ťa, vie tvoje meno a príbeh. Tá zmena začína vzťahom a záujmom.

A čo náš štát? Má Slovensko stratégiu na prácu s bezdomovcami?

Nemá. A je to problém. Teda existuje akási sociálna sieť, ktorá by mala bezdomovcov zachytávať, ale je deravá a riedka. Vidíme, že medzi štátom a bezdomovcami je priepasť.  Sú tu snahy, napr. z dielne OZ Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota Bene, o lepší mechanizmus. V Komunite sv. Egídia to vnímame rovnako a snažíme sa s nimi spolupracovať.

Asi musíte intenzívne žiť aj ekumenizmus. Ako ho vnímaš ty?

Kristus sa v predvečer svojho utrpenia modlil za jednotu tých, ktorí  v neho uveria. Preto je pre mňa ekumenizmus práca, ktorá ma za cieľ naplniť to, za čo sa on modlil. Jednota kresťanov je niečo, čo nám leží na srdci, preto komunita organizuje ekumenické a medzináboženské stretnutia. Evanjelium nás učí, aby sme sa radovali s radujúcimi a rovnako, aby sme plakali s plačúcimi.
To je sympatické mne a verím, že aj svetu.

Slavomír Zrebný (*1985, Hlboké nad Váhom) je režisér a jeden zo zakladateľov Komunity sv. Egídia na Slovensku. Študoval ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne a potom filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Momentálne pracuje v Ústave pamäti národa, kde nakrúca dokumentárne filmy, svedectvá prenasledovaných za komunizmu a organizuje Festival slobody. Jeho posledným filmom boli Stopy v snehu.

 

Zdroj fotiek: archív Slavomíra Zrebného

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *