O boji, ktorý na prvý pohľad nevidieť

Keď píšem tieto riadky, sedím na drevenej lavičke v parku záhrady v Ivanke. Je práve utorok, jeden z tých horúcich dní, čo nás na konci júna dohnali. Hľadím na kolégiovský kaštieľ, ktorý už naši študenti i čerství absolventi opustili. Každodenné vravy utíchli, na tráve už nikto nehrá frisbee, aj okná sú pozatvárané, lebo niet toho, kto by si vetral izbu. A ako tu sedím, premýšľam, ako tempus fugit.

Takto pred troma rokmi som z Kolégia odchádzala ja. Po roku štúdia a života v Kolégiu to bol odchod veruže ťažký. Nikdy pred tým rokom som nezažila chvíle, keď celkom hmatateľne, celou bytosťou zažívate, ako sa vám rozjasňuje myslenie. Nikdy pred tým rokom som nezažila priateľstvo, opravdivé priateľstvo, kde úprimný záujem o druhého človeka prevyšuje akýkoľvek kvantifikovateľný úžitok pre mňa samotnú a moje potenciálne budúce potreby. Nikdy pred tým rokom som neokúsila, že Boh, náš Boh, nie je postavou, ktorú by som mala mať rada a mala by som si na ňu počas dní nachádzať čas, ale že On je Bytie samotné – preniká všetko a všetkých, preniká moje Bytie; lebo tým, že On je, aj ja som – a zrazu som vďaka tomu objavila slobodu ducha, slobodu života.

A najkrajšie a zároveň najpodivuhodnejšie na tom celom je jedno slovko: že je to dar. Byť v Kolégiu je dar. Premýšľať, priateliť sa, veriť. Je to dar.

Takto pred troma rokmi som prvým ranným autobusom odchádzala do Bratislavy a potom rýchlikom na východ. A plakala som. Poviete si – taká normálna ľudská reakcia, keď opúšťate niečo a niekoho, kde vám je veľmi, veľmi dobre a cítite takú tú nostalgickú ľútosť. No ja som vtedy pred sebou videla apokalyptický obraz života bez spoločného štúdia, komunity a kaplnky, ako sme to všetko v KAN mali.

Nuž a mix týchto zážitkov a obavy z budúcnosti vás potom rafinovane dobehnú. Doma vám dajú najavo, že ste ukrutne mladý a neskúsený a život v skutočnosti funguje diametrálne ináč od toho, ako si to vy predstavujete vo svojej pestrofarebnej bublinke. Vrátite sa do školy na svoju fakultu a celkom zreteľne precitnete, že ak sa na hodine pýtate otázky, vymykáte sa z normy a že väčšina vašich spolužiakov to vážne robí len pre ten papier (a dokonca sa nájdu aj učitelia, ktorí to tiež robia pre papier: dochádzkový). Vo vašej farnosti v dedinskom kostole sa zadívate na ľudí, čo opakujú naučené modlitby a odpovede, ktorým zrejme nerozumejú, a kresťanskú radosť, o ktorej teraz pápež František tak často a rád hovorí, ani cez všetky privreté oči nebadáte.

A tak kráčate ďalej životom po Kolégiu a bijú sa vo vás dva svety: reálny a zdanlivo reálny. Sem-tam dostanete facku od zdanlivo reálneho sveta. No nenecháte sa rozkývať, lebo našťastie existuje svet reálny: svet, kde víťazia pravda, dobro a krása. Do takého sveta ste mohli počas uplynulého roka pootvoriť dvere a o taký svet sa usilujete aj naďalej. Zdanlivou realitou sa nechcete dať znechutiť. Lebo ste si vedomý toho, že to je presne vaša úloha: očisťovať zdanlivú realitu od slova zdanlivá.

Lebo z toho, čo ste dostali, vyplýva, že máte svetu prinášať radosť a proaktivitu aj tam, kde sa už zabývala apatia a horekovanie. Svedomitú prácu aj tam, kde tvrdenie, že všetci kradnú, tak kradnem aj ja, je štandardom. Poctivé premýšľanie a štúdium aj tam, kde ostatní sebavedome fičia na slovách prax a zážitok. Vy máte robiť svet svetom.

A tak, ako na lavičke v kaštieľnej záhrade, i v živote tempus fugit. Čas plynie. No to je práve tá dobrá správa. Lebo bez času by nebolo obzretia sa späť a spomienok na všetky krásne i ťažšie zážitky. Lebo bez času by nebolo ani nádeje vykročiť vpred a úsilia žiť lepší život v lepšej krajine. Nádeje raz žiť v reálnom svete.

 

Soňa Matiová
Manažérka pre filantropiu a PR
absolventka piateho ročníka Kolégia

 

 

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *