Ako sa len začať učiť, keď to nejde?

Hlavu máš preťaženú. Hmýri sa ti v nej priveľa myšlienok. Nedokážeš sa sústrediť. Nevieš, kde, ani ako začať. Si úplne paralyzovaný. Tento pocit určite poznáš.

Prichádza zväčša vtedy, keď by si sa mal začať učiť alebo nad niečím ťažkým rozmýšľať. No ono to jednoducho nejde. Už len pri pomyslení na to, že by si začal, sa dostaví odpor. Hneď začneš rozmýšľať, čo iné by si mohol spraviť, aby si sa tejto úlohe vyhol. Väčšinou to skončí tak, že prokrastinuješ. V horšom prípade si povieš: „Veď ja na to aj tak nemám.“ Kašlem na to. Môžeš si pripadať ako blbec, ktorý na nič nemá. Mám pre teba ale dobrú správu. Tieto myšlienky sú normálne a v tomto krátkom článku ti dám dva tipy, ako ich prekonať a úspešne s učením začať.

Spôsob, akým o učení rozmýšľaš, zásadným spôsobom ovplyvňuje tvoj postoj k nemu. To sa potom odráža v tvojom mentálnom nastavení. To, čo pravdepodobne robíš, je, že rozmýšľaš o rozmýšľaní. Hneď vidíš, koľko veľa toho nevieš. Zdá sa ti, že také kvantum vecí, ktoré by si už mal vedieť, sa jednoducho nemáš šancu naučiť. Pozeráš sa na to, čo nevieš, čo nemáš a čo sa nedá, a si príliš sústredený na výsledok, ktorý sa ti zdá byť nedosiahnuteľný. Máš jednoducho preťaženú hlavu a to si ešte ani nezačal. Tento stav môžeš pociťovať ako fyzickú bolesť. A keďže si človek, je normálne, že sa jej chceš vyhnúť. Teda v tomto prípade vyhnúť sa bolesti znamená vyhnúť sa učeniu alebo ťažkému rozmýšľaniu.

Prvá rada, ktorú ti dám, znie: Nechci všetko hneď a buď realista.

Hneď to vysvetlím. Predstav si, že sa chce dieťa naučiť behať, ale nevie sa ešte ani poriadne plaziť. Čo urobí? Začne sa plaziť a plazí sa, kým mu to inak nejde. Potom sa postupne začne učiť stáť na mieste. Keď mu už ide aj to, začne pomaličky chodiť. No a až potom sa začne učiť behať. Nikam sa neponáhľa. Teda nechci behať, keď ešte nevieš ani chodiť. Rovnako to funguje aj pri rozmýšľaní, učení sa matiky, fyziky aj čohokoľvek iného.

Druhá rada znie: Sústreď sa na proces, a nie na výsledok.

Pamätám si, ako som začínal s behom ja. Nepoužíval som žiadnu aplikáciu. Jednoducho som sa zobral, dal si slúchadlá do uší a behal. Vždy som behal aspoň pol hodinu. Niekedy aj viac v závislosti od toho, ako som vládal. Spočiatku ma to nebavilo, ale časom (zhruba po dvoch týždňoch) som sa začal tešiť vždy, keď som si išiel zabehať. Úplne som sa pri tom odreagoval a uvoľnil. Potom som sa prihlásil na prvú súťaž. Umiestnil som sa na veľmi dobrom mieste a bol som naozaj rád. Ani som si vtedy neuvedomil, že som sa sústredil na proces a nie na výsledok.

Všetko sa to pokazilo po vyššie spomínanej súťaži. Prihlásil som sa totiž na ďalšiu a chcel som byť ešte lepší ako na predošlej. Preto som si stiahol aplikáciu, ktorou som si vždy meral vzdialenosť, priemernú rýchlosť, prevýšenie, tep a podobné srandičky. Keď som s tým začal, spozoroval som, že sa mi už do toho behania až tak veľmi nechce. Už ma to tak veľmi nebavilo. Nevedel som prísť na to, prečo je to tak. Až s odstupom času som zistil, že to bolo preto, lebo som sa začal sústrediť na výsledok.

Nechcem tým povedať, že sledovanie výsledkov je zlé, no namiesto toho, aby som si užíval beh (sústredenie sa na proces) a počúval svoje telo, som sa sústredil na to, aby som behal konštantnou priemernou rýchlosťou a vždy zabehol aspoň 5 kilometrov. Sústredil som sa na výsledok. Všetko ostatné bolo druhoradé. No a vždy, keď tá priemerná rýchlosť nebola taká, akú som si predsavzal, dostavila sa frustrácia. A kým som nemal zabehnutých aspoň tých 5 kilometrov, nevedel som sa sústrediť na nič iné. Už som sa pri behu nevedel tak uvoľniť a odreagovať. Bolo to tým, že som bol pod neustálym tlakom a to svojou vlastnou vinou. Už to nebolo o behaní, ale o číslach, výsledkoch a neustálom sebahodnotení.

Keď som s behom začínal, sústredil som sa iba na to, aby som 30 minút behal. Bolo mi jedno, koľko kilometrov zabehnem. Dôležité bolo, aby to bolo 30 minút, a aby som si to užil. Neskôr som sa sústredil iba na to, aby som vždy zabehol aspoň 5 kilometrov za určitý čas. Teda nebolo mi jedno ani koľko zabehnem, ani koľko mi to bude trvať.

Teraz by si sa mohol pýtať, aký je rozdiel medzi prvým a druhým prípadom. Veď behať aspoň 30 minút je predsa tiež cieľ a budem spokojný, aj keď tých 30 minút naozaj behať budem. Máš pravdu, v tomto je to rovnaké, ale je veľký rozdiel v mentálnom nastavení. Totiž, keď si dávam za cieľ behať 30 minút, je mi jedno, či sa mi podarí zabehnúť 3, 5 alebo 10 kilometrov. Jednoducho si idem vlastným tempom a užívam si to. Počúvam svoje telo – keď nevládzem, trochu spomalím, a keď mám plno energie, zase zrýchlim. Sústredím sa na samotnú činnosť, a nie na výsledok, ktorý prinesie. Keď sa veľmi sústredím na výsledok, nemôžem sa toľko sústrediť na samotnú činnosť a už vôbec pri tom nemám čas vnímať samého seba. Výsledok potom býva často horší a človek si to ani neužije.

Takisto je to aj pri učení. Namiesto toho, aby si si povedal: „Dnes sa naučím počítať integrály,“ si radšej povedz: „Dnes sa budem venovať učeniu integrálov 30 minút.“ Dávaš si slobodu a priestor, ak sa ich nenaučíš. Tým pádom nie si pod tlakom. Lepšie sa ti rozmýšľa. Neodsudzuješ sa a v prípade, že sa ti ich za prvých 30 minút naučiť nepodarí, nič sa nedeje. Nestrácaš motiváciu ani nádej a nedostaví sa ani pocit frustrácie.

 

 

Keď sa veľmi sústredím na výsledok, nemôžem sa toľko sústrediť na samotnú činnosť a už vôbec pri tom nemám čas vnímať samého seba. Výsledok potom býva často horší a človek si to ani neužije.

 

Teraz už vieš prečo sa ti do učenia a rozmýšľania nechce. Ale odkiaľ sa berie pocit paralýzy a preťaženia? Hneď ti to poviem. Je to preto, lebo sme veľmi netrpezliví. Preto to v našom prípade často vyzerá tak, že napriek tomu, že sa nevieme plaziť po štyroch, si dáme za cieľ zabehnúť každý deň 5 kilometrov… Kombinujeme netrpezlivosť so sústredením sa na cieľ. V našej hlave sa to dá, ale prakticky je to nemožné. Je potom zrejmé, že sme často preťažení, paralyzovaní a frustrovaní – a to sme ešte ani nezačali. Ako som už spomenul vyššie, buď realista, nastav si dosiahnuteľný cieľ a nechci všetko hneď.

Teraz by si ale mohol namietať, že analógia s dieťaťom a plazením sa vôbec nie je dobrá, pretože ty toľko času jednoducho nemáš. K tomu by som ti povedal iba dve veci. Po prvé, na to, čo naozaj chceš, si vždy čas nájdeš. Navyše nemusíš začať s 30 minútami. Môžeš začať s desiatimi. A neverím, že ani 10 minút by si si nenašiel.

Po druhé, je lepšie rozbiehať sa z jednotky a pomaličky než z trojky a spáliť spojku, zavariť motor a nerozbehnúť sa vôbec. A keď sa už raz rozbehneš, stihneš za rovnaký čas omnoho viac. Rozbeh je vždy najťažší, a aj preto máš pri ňom vždy vyššiu spotrebu.

Tieto dva tipy ti pomôžu eliminovať väčšinu nepríjemných pocitov a preťaženia. Neeliminuješ tým ale všetky. Vždy sa budeš musieť – a ja verím, že aj chcieť – trochu premôcť. Veď takmer žiadna námaha nie je úplne príjemná a nič nie je zadarmo. Každé rozhodnutie je istou formou obety. Vždy sa zriekaš druhého najlepšieho rozhodnutia, ktoré si mohol spraviť, keby si sa (v našom prípade) učiť nezačal.

 

Veď takmer žiadna námaha nie je úplne príjemná a nič nie je zadarmo.

 

Takže aj keď nejaké tie negatívne pocity ostanú, nič si z toho nerob a jednoducho ich prekonaj. Veď na to ten rozum predsa máš :-)

Aby som to zhrnul: Buď trpezlivý, pozeraj sa na to, čo spraviť môžeš, a sústreď sa na proces. Takže si na záver neodpustím jednu klišé frázu: Hurá do učenia!

 

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

Zdroje: https://www.coursera.org/learn/learning-how-to-learn , A Mind For Numbers: How to Excel at Math and Science (Even If You Flunked Algebra)

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *