MUDr. Anton Neuwirth sa narodil v roku 1921 do manželstva rímskokatolíčky a neologického žida a slovensko-maďarsko-nemeckej rodiny. Ako často zdôrazňoval, rodinné prostredie bolo „školou náboženskej i národnostnej tolerancie“. Po absolvovaní židovskej základnej školy v Slovenských Kapušanoch a Reálneho gymnázia v Žiline a Prievidzi sa zapísal na Lekársku fakultu UK v Bratislave, kde v roku 1946 získal titul MUDr.

Počas štúdii sa Anton Neuwirth stal členom spoločenstva Rodina, ktoré počas druhej svetovej vojny viedol chorvátsky kňaz Prof. Kolakovič. Pre Antona Neuwirtha sa toto stretnutie, ktoré sa odohralo počas vlády prvého totalitarizmu stalo kľúčovým pre rozvoj jeho spoločenského pôsobenia počas druhého totalitného režimu. „Kolakovič sa stal v našich očiach priekopníkom sociálneho učenia cirkvi. Ako prvý označil cirkev za sociálny faktor a sociálnu otázku za jej prioritu. Dovtedy nebolo efektívneho zásahu do sociálnych štruktúr, čo bolo natoľko nové, že mnohí, vrátane prezidenta Tisu, ho začali považovať za ‚červeného agenta‘ a veľmi ťažké bolo presvedčiť ich, že ním nie je,“ spomínal A. Neuwirth.

Spoločenstvo, ktoré prof. Kolakovič založil, pretrvalo oba totalitné režimy a stalo sa jedným z centier podzemnej cirkvi počas komunistického režimu.
 
Rok po ukončení štúdii vstúpil do manželstva s Evou Adamkovou a  prešiel na Ústav pre lekársku chémiu LF UK. Neskôr získal štipendium ako vedecky spolupracovník prof. P. Karrera v Zürichu, kde absolvoval aj ďalšie dva semestre chémie. Komunistický prevrat v Československu znamenal pre A. Neuwirtha povinnosť vrátiť sa do vlasti a pomôcť k udržovaniu kultúry, ktorá sa stal terčom systematickej likvidačnej snahy vládnucej strany.

Po návrate prednášal na Lekárskej Fakulte UPJŠ v Košiciach  lekársku biochémiu. Za nemarxistickú výučbu a činnosť v spoločenstve Rodina  bol v roku 1953 zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia za „velezdradu a špionáž“.  Čas väzenia strávil v Ilave a Leopoldove. Po amnestii roku 1960 pôsobil ako odborný lekár v Žiline a primár Oddelenia klinickej biochémie v Čadci a vo Fakultnej nemocnici v Martin. Až do dôchodku r. 1989 sa podieľal na početných vedeckovýskumných prácach.

Odvtedy sa plne angažoval za konštituovanie kresťanskej a demokratickej politiky na Slovensku. Stal sa poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a čestným predsedom KDH. Pôsobil ako publicista, prednášal na témy z oblasti etiky, medicíny, politiky i duchovnej kultúry. V rokoch 1994 – 1998 bol veľvyslancom SR pri Svätej Stolici v Ríme.

Pán si ho povolal k sebe nečakane 21.septembra 2004 doma v Bojniciach.

„Anton Neuwirth predstavoval pre nás typ mysliaceho a chápavého konzervatívneho politika s obrovskou životnou skúsenosťou,  tolerantného
a ekumenického človeka.  Radi si spomíname na diskusie, ktoré viedol
s dnes už nebývalou prvorepublikovou noblesou a veľkorysosťou. Ostáva po ňom prázdne miesto rozvážneho hlasu, ktorý bude nám všetkým chýbať.“

Peter Zajac a Ondrej Dostal