Ako sa efektívne učiť alebo aj pracovať?

Možno si už počul o technike práce s názvom Pomodoro. Funguje tak, že si nastavíš 25 minút, počas ktorých sa aktívne venuješ jednej konkrétnej činnosti. Napríklad ako ja písaniu tohto článku.

 

Po 25 minútach si dáš 5 minút pauzu. Je dôležité, aby si cez prestávku nerozmýšľal o danom probléme a úplne sa uvoľnil. Táto pauza slúži na oddych a tiež na možnosť dostať sa do tzv. „rozptýleného módu“ myslenia. Rozptýlený mód myslenia je stav tvojej mysle, ktorý poznáš z prechádzok alebo sprchy. Je to príležitosť na tie nečakané riešenia, ktoré vždy prídu, keď to najmenej čakáš, respektíve keď sa na daný problém vôbec nesústredíš.

Po tejto krátkej prestávke proces 3-4 krát zopakuješ a potom nasleduje dlhšia 20-minútová pauza.

Výhodou je, že 25 minút sa pravdepodobne sústrediť dokážeš. Tvoj cieľ je vždy sústrediť sa na jednu konkrétnu činnosť 25 minút. Tým pádom sa sústredíš na proces a nie na výsledok a to iba 25 minút, preto sa ti bude oveľa ľahšie začínať s činnosťou, ktorú by si inak odkladal na poslednú chvíľu.

Nevýhodou je, že každý sme iný, a preto ti je niekedy 25 minút málo a ešte cítiš, že by si zniesol viac. Alebo je ti to veľa a nevydržíš ani 25 minút. Alebo sa ti môže stať, že ťa kopne múza a jednoducho sa ti práve parádne myslí.

Preto ti odporúčam, aby si sa prísne nedržal predpísaných pravidiel. Experimentuj a skúmaj, ako to je najlepšie pre teba. Možno zistíš, že potrebuješ ťahať 40 minút vkuse a potom si dať 10 minút prestávku. Alebo ti bude lepšie sústrediť sa len 20 minút a 5 minútovú pauzu ponechať. V každom prípade určite stojí zato to vyskúšať.

Jakub Pajan
zdroj: https://cirillocompany.de/pages/pomodoro-technique

Ignaciánska spiritualita: udržateľný lifestyle alebo extrémny mysticizmus?

Myslíte si, že spiritualita je len pre zasvätené osoby alebo zaslepených katolíkov? Ak, áno tak je dosť pravdepodobné, že celý čas žijete v omyle.

A teraz tá ťažšia otázka. Ak máte dušu (spirit), máte alebo mali by ste mať aj spiritualitu? Možno si teraz nie ste úplne istý a to aj napriek tomu, že to znie celkom logicky. Nič si z toho nerobte. Už 22. novembra 2017 o 19:00 nám totiž príde Jakub Garčár SJ povedať o tom, či je Ignaciánska spiritualita udržateľný „lifestyle“ alebo len forma nezdravého, extrémneho mysticizmu.

V prednáške sa bude venovať aj tomu, či má spiritualita v dnešnej spoločnosti miesto, a ak áno, či je na mieste, aby aj laik nejakú tú spiritualitu mal. Po prednáške, ako to už býva zvykom, bude nasledovať diskusia, v ktorej sa môžete spýtať na všetko, čo vám ešte ostane nejasné.

Jakub Garčár SJ

Študoval filozofiu v Krakowe a teológiu v Bratislave a Ríme. Neskôr pôsobil na jezuitskej strednej škole Belvedere College v írskom Dubline. V súčasnosti ho nájdete v Jezuitskom pastoračnom centre v Piešťanoch.

Jakub Garčár SJ

Príďte a obohaťte sa.

Prednáška spojená s diskusiou bude 22. novembra 2017 (streda) o 19:00 v študovni internátu Svoradov. Internát nájdete na tejto adrese.

O Svoradovských prednáškach

Svoradovské prednášky sú pravidelné prednášky a diskusie pre verejnosť, ktoré organizuje Kolégium Antona Neuwirtha. Odohrávajú sa na bratislavskom internáte Svoradov – na mieste, kde sa počas komunizmu stretávali šikovní angažovaní študenti a potajme spoločne premýšľali a diskutovali o lepšej vízii pre našu krajinu.

Cieľom prednášok je vzbudiť medzi Slovákmi záujem o spoločnosť, ľudí aj svet – aby sme sa nad vecami zamýšľali a vďaka tomu žili plnohodnotnejší život. Lebo poznanie a vzdelávanie je dobré a krásne.

Tešíme sa aj na Vás!


Ak sa chcete čokoľvek spýtať, napíšte nám, prosím, na info@kolegium.org.

Vstup je voľný.

Ako pristupovať k potratom?

Pravdepodobne všetci sa dnes zhodnú na tom, že ľudský život je to najcennejšie, čo na svete máme.

Taktiež nenájdete veľa takých, ktorí Vám budú odporovať a tvrdiť, že ho netreba chrániť. Väčšina štátov je už dnes formálne presvedčená, že je vrcholom drzosti ho len tak niekomu zobrať. Svedčí o tom aj dramatický pokles krajín, v ktorých je trest smrti ešte stále povolený.

Keď sa však začneme baviť o potratoch, začíname spochybňovať, či sa vôbec o ľudský život jedná a či to nie je len zhluk buniek.

Aký postoj máme k potratom zaujať? Kresťan si pravdepodobne povie: „Veď to je predsa jasné, potraty sú celé zlé.“ Ale čo ak je život matky ohrozený práve ešte nenarodeným dieťaťom? A neexistuje podobných situácii náhodou viac?

Svetlo do tejto problematiky nám prinesie Prof. Eva Grey.

Prof. MUDr. Eva Grey, PhD. je lekárka, vysokoškolská profesorka a šťastne vydatá mama 4 detí. Vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Ako mladá lekárka pracovala v Národnom onkologickom ústave, po materskej dovolenke prešla do školstva. V roku 2015 získala ocenenie Slovenka roka v kategórii vzdelávanie a podpora mladých talentov.

Prednáška spojená s diskusiou bude 11. októbra 2017 (streda) o 19:00 v študovni internátu Svoradov. Internát nájdete na tejto adrese.

O Svoradovských prednáškach

Svoradovské prednášky sú pravidelné prednášky a diskusie pre verejnosť, ktoré organizuje Kolégium Antona Neuwirtha. Odohrávajú sa na bratislavskom internáte Svoradov – na mieste, kde sa počas komunizmu stretávali šikovní angažovaní študenti a potajme spoločne premýšľali a diskutovali o lepšej vízii pre našu krajinu.

Cieľom prednášok je vzbudiť medzi Slovákmi záujem o spoločnosť, ľudí aj svet – aby sme sa nad vecami zamýšľali a vďaka tomu žili plnohodnotnejší život. Lebo poznanie a vzdelávanie je dobré a krásne.

Tešíme sa aj na Vás!

Ak sa chcete čokoľvek spýtať, napíšte nám, prosím, na info@kolegium.org.

Vstup je voľný.

O boji, ktorý na prvý pohľad nevidieť

Keď píšem tieto riadky, sedím na drevenej lavičke v parku záhrady v Ivanke. Je práve utorok, jeden z tých horúcich dní, čo nás na konci júna dohnali. Hľadím na kolégiovský kaštieľ, ktorý už naši študenti i čerství absolventi opustili. Každodenné vravy utíchli, na tráve už nikto nehrá frisbee, aj okná sú pozatvárané, lebo niet toho, kto by si vetral izbu. A ako tu sedím, premýšľam, ako tempus fugit.

Takto pred troma rokmi som z Kolégia odchádzala ja. Po roku štúdia a života v Kolégiu to bol odchod veruže ťažký. Nikdy pred tým rokom som nezažila chvíle, keď celkom hmatateľne, celou bytosťou zažívate, ako sa vám rozjasňuje myslenie. Nikdy pred tým rokom som nezažila priateľstvo, opravdivé priateľstvo, kde úprimný záujem o druhého človeka prevyšuje akýkoľvek kvantifikovateľný úžitok pre mňa samotnú a moje potenciálne budúce potreby. Nikdy pred tým rokom som neokúsila, že Boh, náš Boh, nie je postavou, ktorú by som mala mať rada a mala by som si na ňu počas dní nachádzať čas, ale že On je Bytie samotné – preniká všetko a všetkých, preniká moje Bytie; lebo tým, že On je, aj ja som – a zrazu som vďaka tomu objavila slobodu ducha, slobodu života.

A najkrajšie a zároveň najpodivuhodnejšie na tom celom je jedno slovko: že je to dar. Byť v Kolégiu je dar. Premýšľať, priateliť sa, veriť. Je to dar.

Takto pred troma rokmi som prvým ranným autobusom odchádzala do Bratislavy a potom rýchlikom na východ. A plakala som. Poviete si – taká normálna ľudská reakcia, keď opúšťate niečo a niekoho, kde vám je veľmi, veľmi dobre a cítite takú tú nostalgickú ľútosť. No ja som vtedy pred sebou videla apokalyptický obraz života bez spoločného štúdia, komunity a kaplnky, ako sme to všetko v KAN mali.

Nuž a mix týchto zážitkov a obavy z budúcnosti vás potom rafinovane dobehnú. Doma vám dajú najavo, že ste ukrutne mladý a neskúsený a život v skutočnosti funguje diametrálne ináč od toho, ako si to vy predstavujete vo svojej pestrofarebnej bublinke. Vrátite sa do školy na svoju fakultu a celkom zreteľne precitnete, že ak sa na hodine pýtate otázky, vymykáte sa z normy a že väčšina vašich spolužiakov to vážne robí len pre ten papier (a dokonca sa nájdu aj učitelia, ktorí to tiež robia pre papier: dochádzkový). Vo vašej farnosti v dedinskom kostole sa zadívate na ľudí, čo opakujú naučené modlitby a odpovede, ktorým zrejme nerozumejú, a kresťanskú radosť, o ktorej teraz pápež František tak často a rád hovorí, ani cez všetky privreté oči nebadáte.

A tak kráčate ďalej životom po Kolégiu a bijú sa vo vás dva svety: reálny a zdanlivo reálny. Sem-tam dostanete facku od zdanlivo reálneho sveta. No nenecháte sa rozkývať, lebo našťastie existuje svet reálny: svet, kde víťazia pravda, dobro a krása. Do takého sveta ste mohli počas uplynulého roka pootvoriť dvere a o taký svet sa usilujete aj naďalej. Zdanlivou realitou sa nechcete dať znechutiť. Lebo ste si vedomý toho, že to je presne vaša úloha: očisťovať zdanlivú realitu od slova zdanlivá.

Lebo z toho, čo ste dostali, vyplýva, že máte svetu prinášať radosť a proaktivitu aj tam, kde sa už zabývala apatia a horekovanie. Svedomitú prácu aj tam, kde tvrdenie, že všetci kradnú, tak kradnem aj ja, je štandardom. Poctivé premýšľanie a štúdium aj tam, kde ostatní sebavedome fičia na slovách prax a zážitok. Vy máte robiť svet svetom.

A tak, ako na lavičke v kaštieľnej záhrade, i v živote tempus fugit. Čas plynie. No to je práve tá dobrá správa. Lebo bez času by nebolo obzretia sa späť a spomienok na všetky krásne i ťažšie zážitky. Lebo bez času by nebolo ani nádeje vykročiť vpred a úsilia žiť lepší život v lepšej krajine. Nádeje raz žiť v reálnom svete.

 

Soňa Matiová
Manažérka pre filantropiu a PR
absolventka piateho ročníka Kolégia

 

 

Skutočný život, život naplno (správa zo stredoškolskej víkendovky)

Čo znamená žiť život naplno? Ako máme prežiť skutočný život?

 

S týmito otázkami sme prišli do Veľkého Slavkova, aby sme nimi „vyrušili“ mladých stredoškolákov z dvoch východniarskych gymnázií.

My, traja študenti Kolégia (Marek, Zuzka a Števo) a Jaro (lektor stredoškolských kolégií) sme sa stretli s 18 šikovnými gymnazistami, aby sme spolu počas jedného víkendu hľadali odpovede na otázky o skutočnom živote. Už počas príprav sme si uvedomili veľkú výzvu, ktorá nás čakala: nechceli sme mladých učiť, ale najmä motivovať a inšpirovať. Našim cieľom nebolo predostrieť hotový recept na úspešný život. Práve naopak: chceli sme vzbudiť otázky, vyrušiť či spochybniť mladé mysle a srdcia. Pomohli nám v tom nielen skúsenosti z vlastných životov a naše zážitky z Kolégia, ale aj viaceré zaujímavé filmy, z ktorých prvým a hlavným bol už kultový Into the wild.

Našim cieľom nebolo predostrieť hotový recept na úspešný život. Práve naopak: chceli sme vzbudiť otázky, vyrušiť či spochybniť mladé mysle a srdcia.

Okrem témy skutočného života bola dôležitou aj téma každodenného hrdinstva. V malých diskusných skupinkách sme sa zamýšľali, či je hrdinstvo podmienené špeciálnymi darmi a vlastnosťami. A môžeme byť hrdinami a hrdinkami aj v bežnom živote? Tu nám bol „učiteľom“ známy americký psychológ Philip Zimbardo, ktorý nás inšpiroval svojim TED vystúpením. Od svojho najznámejšieho Stanfordského väzenského experimentu z roku 1971 sa dostal až k súčasnému skúmaniu a propagovaniu každodenného hrdinstva. Na jeho rady ako byť každodenným hrdinom sme sa pokúsili pozrieť skrz optiku našich bežných životov. Výmena osobných skúseností medzi študentmi a nami nás všetkých tak veľmi obohatila!

Vedeli sme, že náročnejšie témy treba striedať aj s oddychom. Preto svoj priestor dostal aj futbal, neformálne rozhovory pri kofole, diskusie do neskorej noci. A keďže sme boli ubytovaní v krásnom podtatrasnkom prostredí, svoje miesto mal aj výstup na Hrebienok, ktorý nám ale v polke cesty znemožnil dážď. Napriek tomu to bol krásny a príjemný víkend plný rozhovorov, vzájomnej inšpirácie a obohatení – keď sme si kládli otázky a neraz dospeli len k otvorenému koncu.

Ako študenti Kolégia Antona Neuwirtha sme prišli do Veľkého Slavkova dávať – a aj sme dali. No odchádzali sme s tým, že omnoho viac sme prijali. A stredoškoláci? Nechajme za všetkých hovoriť Lauru z Prešova: „Pre mňa to bol čas strávený so super ľuďmi, s Kofolou v ruke, rozoberajúc témy, o ktorých budem ešte veľmi dlho premýšľať…“

Zuzka Kotvanová & Števo Timko

Žijeme Božskú komédiu?

Dante Alighieri začal písať Božskú komédiu na začiatku 14. storočia. Predpokladá sa, že dokončená bolo v roku 1320 – rok pred Danteho smrťou. Dielo so šťastným koncom sa skladá z troch častí: peklo, očistec a raj a farbisto opisuje autorovu cestu cez tieto tri dimenzie posmrtného života. Toto rozprávanie je však aj rozprávaním o ceste človeka k Bohu. Zaujímavosťou o diele je, že Dante ho nazval jednoducho Komédia. Prívlastok Božská dostalo až v roku 1555 od Giovanniho Boccaccia. Danteho Komédia je považovaná za jedno z najväčších diel svetovej literatúry.

 

Príďte si vypočuť prednášku o Dantem a jeho Božskej Komédii – o autorovi a diele, ktoré navždy a nezmazateľne prepísali dejiny svetovej literatúry. Budeme spoločne hľadať odpovede na otázky:

 

  • Je Danteho Božská komédia pre dnešok prorocká?
  • Pomôžu Danteho otázky nájsť človeku odpovede?
  • Definuje dobré literárne dielo konverzia jeho postáv alebo autora?
  • A budete sa môcť tiež spýtať to, čo zaujíma Vás.

 

Prednášku bude viesť Miroslava Vallová.

Miroslava Vallová

Prekladateľka, editorka, prezidentka Spoločnosti Dante Alighieri, riaditeľka Literárneho informačného centra. Sama z taliančiny preložila diela Alberta Moraviu, Umberta Eca, Alessandra Baricca, Michela Murgia, Carla Cassola a ďalších. Rozhovor s ňou, o Dantem aj jej práci si môžete prečítať v Konzervatívnom denníku Postoj.

Miroslava Vallová

 

Prednáška spojená s diskusiou bude 10. mája 2017 (streda) o 19:00 v študovni internátu Svoradov. Internát nájdete na tejto adrese.

O Svoradovských prednáškach

Svoradovské prednášky sú pravidelné prednášky a diskusie pre verejnosť, ktoré organizuje Kolégium Antona Neuwirtha. Odohrávajú sa na bratislavskom internáte Svoradov – na mieste, kde sa počas komunizmu stretávali šikovní angažovaní študenti a potajme spoločne premýšľali a diskutovali o lepšej vízii pre našu krajinu.

Cieľom prednášok je vzbudiť medzi Slovákmi záujem o spoločnosť, ľudí aj svet – aby sme sa nad vecami zamýšľali a vďaka tomu žili plnohodnotnejší život. Lebo poznanie a vzdelávanie je dobré a krásne.

Tešíme sa aj na Vás!
Ak sa chcete čokoľvek spýtať, napíšte nám, prosím, na info@kolegium.org.


Vstup je voľný.

Víťazka Sofie: Ak chceme Slovensko bez korupcie, musí sa zmeniť spoločnosť, nie len politici

 

Najväčším problémom slovenského školstva je podľa nej podcenené učiteľstvo. Odpoveďou na popularitu Kotlebu  vidí vo vzbure mladých a vníma, že to bol práve Dostojevskij a Bratia Karamazovci, ktorí najviac pomohli formovať to, kým je dnes ona – Sára Dobrovodská, víťazka tohtoročnej esejistickej súťaže Sofia. 

Minulý utorok sa uskutočnil Veľký protikorupčný pochod. Zúčastnila si sa ho?

Nie.

Prečo?

Viem, že mnohí so mnou nebudú asi súhlasiť. Pochod ako taký považujem za dobrú iniciatívu mladých ľudí. Keď som však premýšľala nad pochodom, nenašla som dosť silnú motiváciu, aby som tam išla. Áno, aj ja nesúhlasím s korupciou na Slovensku, ako asi väčšina obyvateľov tejto krajiny. Problém korupcie je však podľa mňa komplexnejší, nedá sa vyriešiť pochodom – to mi pripadá ako povrchné riešenie. Ak nesúhlasíme s politikou tejto vlády, kto ju má teda nahradiť? Ak by sa dnes mala vytvoriť nová vláda, ktorá strana vyrieši korupciu? Bude to ĽSNS?  Aké hodnoty spájajú skandujúci dav?

Ten, kto môže podľa mňa zmeniť politickú situáciu na Slovensku,  je nová generácia. Korupcia, klamstvo, to nie len vec politiky. Podľa mňa ide o hodnoty jednotlivcov. Každý z nás sa musí namáhať, aby vo svojom živote žil pravdivo a čestne. Je jedno, či ide o politikov, lekárov, právnikov alebo  podnikateľov. Odsudzujem korupciu ako takú, nie len tú v politike, tá je podľa mňa iba viditeľným dôsledkom jej prítomnosti v životoch ľudí v našej krajine. Mali by sme žiť tak, aby keď možno raz budeme sedieť v parlamente, ambulancii či kancelárii my, bol náš život bez korupcie. Zmeniť sa musí spoločnosť, nie len politici.

Denník N nedávno vydal magazín o konšpiráciach, ktorý sa rozdal asi 30 000 študentom. Minulý rok študenti stredných škôl zorganizovali Simulované voľby do NRSR, prezident pravidelne navštevuje univerzitné sály. Patrí podľa Teba politika do škôl?

Určite áno. Je mi dokonca ľúto, že sa politike na Slovensku oproti iným krajinám venuje v školách málo pozornosti. Ak majú mladí nadobudnúť rozhľad, politické presvedčenie, zažiť diskusiu, stretnúť sa s opačným názorom, tak kde inde, keď nie v škole?

„Čo sa však stane pri revolúcii? Zabehnutý systém, myslenie ľudstva sa ide zmeniť v priebehu niekoľkých mesiacov. Túto zmenu však spoločnosť s najväčšou pravdepodobnosťou nie je schopná akceptovať. Práve preto sa môže človek dostať jednoducho do začarovaného kruhu a kladie na seba i iných požiadavky, ktoré nie je schopný splniť.“

Je známe, že pre mnohých mladých je sympatická Kotlebova ĽSNS. Čím si možno ty vysvetľuješ takú podporu?

Myslím si, že mladí ľudia sa búria. Nie sú spokojní so súčasnou politickou situáciou na Slovensku. Pre mnohých mladých môže byť radikálna strana ako ĽSNS vidinou rýchleho a dobrého riešenia. Kotleba prejavuje záujem riešiť „problémy obyčajných ľudí“ a to nie len pred voľbami. Nie je preto podľa mňa ťažké získať si okolo seba fanklub. Mnohí politici sa tvária, že hlas ľudí ignorujú – mám dojem, že mladým dochádza trpezlivosť. Je smutné pozerať sa na to, ako ľahko sa dajú mnohí mladí ľudia zmanipulovať tak zvrátenými ideológiami.

Kde podľa Teba najviac zlyháva slovenské školstvo?

Podľa mňa je hlavným a počiatočným problémom učiteľstvo, s čím súvisí aj jeho nedocenenie spoločnosťou. Potom je to podvedomý tlak na študenta – obsiahnuť čo najviac informácií, čo má za následok neschopnosť  väčšinu z nich spracovať do hĺbky.

Nosíš v hlave konkrétnu ideu, ako by sa to dalo zmeniť?

Myslím si, že v prvom rade by mal byť učiteľ expert v oblasti, ktorú vyučuje, mal by mať vášeň pre to, čo robí, a tú odovzdávať  svojim študentom.  Zároveň by mal byť docenený spoločnosťou za svoju námahu, čo by sa malo prejaviť  najmä na jeho výplatnej páske. Ak si štát váži učiteľov, vyjadruje tým rešpekt pred vzdelaním a intelektom.  V dnešnej dobe nie je až tak veľký problém získať informácie, lebo sa hrnú zo všetkých strán. Žiak by sa mal podľa mňa začať skôr profilovať, vybrať si oblasť, čo ho baví a venovať sa danej problematike do hĺbky, konzultovať ju s učiteľom a premýšľať, nie sa len memorovať.  Niečo podobné som zažila minulý rok v Británii a funguje to.

 

Nie je tajomstvom, že slovenskí stredoškoláci majú problém s kritickým myslením. Svojou  víťaznou esejou v tohtoročnej Sofii však ukazuješ, že to tak nemusí byť.  Baví ťa už dlhšie zamýšľať sa nad veľkými otázkami?

Filozofia nie je niečo, čo som objavila zo dňa na deň. Myslím si, že cesta k veľkým otázkam je klásť si malé otázky, diskutovať o nich a hľadať pravdu. K tomuto ma viedol najmä môj ocino už od malička. To, že dnes rada premýšľam nad otázkami, na ktoré nájsť odpoveď nie je už také jednoduché, je zrejme výsledok dlhej cesty, ktorej súčasťou sú mnohé rozhovory, prečítané knihy a výzvy ako Sofia.

Je podľa teba filozofia určená pre všetkých ľudí alebo len pár intelektuálov?  

To záleží od toho, čo si predstavím pod pojmom filozofia. Ja považujem filozofiu za prostriedok na hľadanie pravdy, schopnosť žasnúť a túžbu klásť si otázky. Toto určite nie je len pre zopár vyvolencov, je to ponuka pre všetkých.

Ktorý autor ťa najviac zasiahol a aká kniha ťa najviac pomáhala formovať?

Myslím si, že ma veľmi ovplyvnil C. S. Lewis, ktorého som si už ako dieťa obľúbila pri čítaní Narnie. Jeho diela ma formujú až dodnes. Kniha, ktorá ma najviac ovplyvnila, je asi Bratia Karamazovovci. Ťažko sa to opisuje, po prečítaní som bola iná ako predtým.

„Som presvedčená, že cesta minimálnych požiadaviek je cesta masy, cesta, ktorou sa vydá spoločnosť, cesta, ktorou bola poznačená naša minulosť a bude ňou pravdepodobne poznačená aj naša budúcnosť. Cesta maximálnych požiadaviek je cesta zmeny, premeny myslenia a ochoty zohľadňovať dobro spoločnosti a nie len seba. Cesta maximálnych požiadaviek vôbec nemusí byť príjemná, môže byť náročná a vyčerpávajúca. Nie je zbytočná a oplatí sa.“

 

Už vieš, kde budú smerovať tvoje kroky po strednej škole? Odídeš zo Slovenska?

Nie som ešte skalopevne rozhodnutá, ale chcela by som študovať  žurnalistiku, možno v kombinácií ešte s iným humanitným odborom.  Rada by som študovala v Česku, vidím dosť reálne, že zo Slovenska na 4-5 rokov odídem. Ak by sa mi to podarilo, rada by som tiež strávila 2-3 semestre vo Veľkej Británii alebo v Škandinávii.

 Chceš, aby bolo Slovensko krajinou, v ktorej budeš žiť?  

Mám v srdci túžbu tu zostať. Rodina, priateľstvá a prekrásne hory ma v tom neustále usvedčujú. Po pol roku strávenom v zahraničí som si uvedomila, aké je veľmi náročné začať niekde život od nuly – z kultúrneho aj sociálneho hľadiska. Pred tým som bola viac pesimistická ako optimistická, keď padla reč na Slovensko. Slovensko je v mnohom jedinečné, možno na to človek príde, až keď odíde. Všade sa dá na niečo sťažovať. Na druhej strane si viem predstaviť, že môžu prísť v budúcnosti okolnosti, ktoré môj názor zmenia a odchod zo Slovenska bude riešením. Nebránim sa ani jednej možnosti.

Sára Dobrovodská je tretiačkou na gymnáziu Matky Alexie v Bratislave.  Medzi jej záľuby patria knihy, prechádzky a cyklotúry v prírode a občas kávičky s kamoškami. Jej častým spoločníkom je hudba – hrá na priečnu flatu, gitaru a venuje sa spevu. Najväčším relaxom pre ňu je zapnutie si aplikácie Poznámka, kde má ukrytú väčšinu svojich básní a iných „písacích výtvorov“. 

V texte sú použité úryvky z jej víťaznej eseje. Celú jej víťaznú esej si môžete prečítať na stránke Sofie.
Fotografie: archív Sáry Dobrovodskej

Sára získala ako víťazka súťaže Sofia prvú cenu: kvalitný horský bycikel od Bi&Ci, štipendium na Letnú univerzitu, poukážky na knihy od Martinusu, knihy z vydavateľstva Artis Omnis aj predplatné časopisu Impulz. Ďakujeme našim naozaj štedrým partnerom!

&26 Michaela Barlová

 „Príležitosť reflektovať to, čo sme prečítali, napríklad formou eseje či dialógu, vnímam v Kolégiu ako super príležitosť,“ hovorí Miška. Ak by to hovorila naživo, som presvedčený, že by pridala široký úsmev, východniarsky prízvuk a dodatok: „Či?! Nie?! Neviem, Hovorím blbosť?!“

Čo študuješ?

Odbor prekladateľstvo – tlmočníctvo: anglický jazyk a kultúra, francúzsky jazyk a kultúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Prečo si v Kolégiu?

Lebo kamarátom tam bolo dobre, až priam výborne. Oslovilo ma ich nadšenie. Takisto myšlienka žiť namiesto atriákov v kaštieli, a to nie v hocijakom, ale v kaštieli plnom výborných ľudí. Čo nepokladám za frázu ale holý fakt každodenných úsmevov, objatí, rozhovorov či záujmu zo strany iných. Zaujala ma i možnosť štúdia nad rámec toho môjho. Predsa len – prekladať knihy je fajn, ale prekladať super knihy, o ktorých debatujeme, je napríklad ešte lepšie.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Poviem to tak po lopate: preučilo ma čítať a písať. A myslím, že aj myslieť. Ešte stále sa to učím. No príležitosť reflektovať to, čo sme prečítali, napríklad formou eseje či dialógu, vnímam ako super príležitosť. Využívame to, čo vstrebávame. Prežúvame a vychutnávame. (Až som stratila schopnosť bifliť sa.) Čiže už len stroho neprijímam, ale aspoň trošku sa snažím zaoberať otázkou prečo. A v neposlednom rade ľudia – veď je to najmä o vzťahoch. A ešte že viac varím aj pre viacero ľudí a normálne ma to baví!

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Vyberiem jeden z nich: seminár z umenia o Dorianovi Grayovi, počas ktorého sme sa snažili o vlastnú interpretáciu diela. Nie z Wikipedie či z referaty.sk, no takú kostrbato vlastnú. S radosťou sme všetci spolu prepájali jednotlivé myšlienky a snažili sa ponoriť do toho, ako práve tým Oscar Wilde mohol osloviť práve nás. A potom možno zážitok z častého spoločného stolovania v kruhu priateľov.

Čím tráviš voľný čas?

Najradšej v kombinácii : dobrí ľudia + krásne miesto + super činnosť . Rovnicu si môže doplniť každý sám, ako príklad uvádzam lezenie, ktoré mi inak vôbec nejde.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Neviem. Možno to, že sme s Miškou Hruškovou (a pomocníkmi) navarili vianočnú večeru pre 50+ ľudí.

Kto je tvojím vzorom? Prečo?

Použijem jeden citát od F. Hadjadja (v eseji, v ktorej píše o tom, čo robí človeka človekom): Ten, kto prijíma a je prijatý, ktorého poslanie je ujímať sa s láskou každého stvorenia, a tak sa spoločne môcť slovom, modlitbou či poéziou obracať k spoločnému a tajomnému zdroju.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Napadá mi taká syntéza jazykov, prekladania, učenia, manželstva, materstva. Zatiaľ ešte neurčitá, no teším sa na to.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Sprísnila by som prijímačky na štúdium na VŠ obmedzením počtu prijatých študenov. Za výsledok  by to malo absolventov, ktorí  sa pre to rozhodli, naozaj pre to niečo spravili, makali a baví ich to.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať?

Pre všetkých, ktorých zaujíma čaro ticha, odporúčam Modlitbu v tichu od Andrzeja Muszalu. Potom možno na prvý pohľad tuctovú až brakovú knižku od E. Tolle Sila prítomného okamihu  a z beletrie napríklad Kým nemáme tvár od C. S. Lewisa.

Aké hudobné dielo ťa najviac zasiahlo?

Victimae paschali laudes – Sequentia in die Ressurectionis.


spracoval Matúš Ďuraňa

&25 Jakub Duchovič

 

 

Čo študuješ?

Momentálne som predovšetkým študentom Kolégia. Mám však ukončené bakalárske štúdium medzinárodných a diplomatických vied na Bolonskej univerzite.

Prečo si v Kolégiu? 

Odpoveď na túto otázku je vlastne veľmi jednoduchá: prvý ročník bol príliš dobrý na to, aby som nezostal aj druhý. Dospel som k záveru, že ďalší rok mi ešte stále môže poskytnúť veľa pozitívnych impulzov a že možnosť zostať je pre mňa skvelou možnosťou.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo? 

Ťažko to hodnotiť mne samému, ale myslím, že pociťujem viac životného entuziazmu, väčšiu túžbu meniť okolo seba veci, ktoré môžem.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Všetky (spontánne) spoločné akcie, ktoré sme na K10 (miesto, kde bývajú chlapci – pozn. red.) vymýšľali. Napríklad, keď sme pripravovali plán, ako na Veľkú noc pooblievať všetky dievčatá naraz, alebo keď sme do štvrtej rána stavali pred kaštieľom máj. Okrem toho všetky spoločné raňajky, večery a chvíle v kuchyni či v altánku a záverečný víkend pri Lietave ako vrchol celého toho pekného spoločného komunitného života. No a zážitkom pre mňa boli tiež všetky podnetné stretnutia a rozhovory s ľuďmi okolo Kolégia – od akademikov, cez tím, alumníkov, mentorov a iných.

Čím tráviš voľný čas?

Hrávam na gitare, čítam, trávim čas v spoločnosti blízkych ľudí. Mám rád šport (hoci v poslednej dobe skôr pasívny), spontánne výlety a tiež učenie sa novým veciam (v mojom prípade napríklad hranie na klavíri).

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšný?

Prežil som sám noc v horách a neodfúklo mi stan. Mimo tohto zážitku si ale myslím, že ak možno byť na niečo pyšný, tak to nie je roztrhnutá cieľová páska, ale odtlačky krokov pozdĺž cesty a na križovatkách. Červený diplom z Bologne môže znieť pekne, ak ale môžem byť na niečo hrdý, tak na to, že som našiel odvahu zapísať sa, že som vydržal ťažkosti všetkých skúšok, a tiež že som sa následne rozhodol vykročiť do neznáma – do Kolégia.

Kto je tvojím vzorom? Prečo?

Je ich viac – moji rodičia ich starostlivosťou a zodpovednosťou alebo ľudia z môjho okolia, ktorí bojujú za svoju víziu a poslanie. Zo slávnych ľudí, trochu vážne a trochu vtipom Jaromír Jágr, lebo trénuje s 20-kilovou vestou, keď ostatní už dávno spia, aby sa mohol stále venovať tomu, čo ho napĺňa.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti?

Chcel by som žiť v prítomnosti, nie v budúcnosti alebo v minulosti. Tým sa nechcem vyhýbať odpovedi na túto, pre každého človeka dôležitú otázku. Predsa si ale myslím, že dôležitejšia než otázka „Čo?“ je otázka „Ako?“.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Keby som mohol urobiť čokoľvek, takpovediac s čarovným prsteňom, tak by som dal zrekonštruovať slovenské hrady, zámky a kaštiele z ruín do pôvodnej podoby a spravil by som z nich „živé“ múzeá – zamestnanci by chodili v dobovom oblečení, žijúc tak, ako žili ľudia v minulosti. Myslím, že takáto živá história by zvýšila záujem ľudí o históriu ako takú.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa Teba každý prečítať?

 

Posledná kniha, ktorá ma oslovila, bola výber Tolstého poviedok Vášnivé novely, z nich asi najznámejšia Rodinné šťastie. A od mnohých ľudí som v poslednej dobe počul pozitívne referencie na Valčík pre troch od Martina Levina.

spracoval Matúš Ďuraňa

Slavo Zrebný: Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo

Nie je veľa absolventov Kolégia, ktorí by natáčali filmy. Nie je veľa režisérov, ktorí vo voľnom čase na uliciach pomáhajú bezdomovcom. Nepoznám mnoho ľudí, ktorí by spĺňali obe podmienky. Až na jedného. Je ním Slavomír Zrebný.

Aký bol tvoj rok v Kolégiu?

Veľmi intenzívny a náročný. Študoval som popritom na VŠMÚ, kde sme museli neustále točiť filmy, preto to nebolo ľahké skĺbiť.  Napriek tomu som rád, že som ho zažil.

Dalo ti to niečo do života?

Dostal som sa  k mnohým knihám a autorom, ktorých som chcel čítať už dávnejšie, ale nikdy som si na to nenašiel dosť motivácie a odhodlania. Bol to rok, ktorý mi ako človeku otvoril obzory uvidieť svet v nových vzťahoch a súvislostiach. Navyše tam stretnete mnoho zaujímavých ľudí.  Stále z toho čerpám.

Čo ťa Kolégium naučilo?

Viesť dialóg s myšlienkami veľkých spisovateľov a filozofov.  Zároveň  ja sám som sa naučil viesť dialóg s inými mladými i s profesormi. A to hlavne vďaka individuálnemu prístupu, ktorý na bežnej univerzite (asi okrem VŠMÚ a podobných) nemožno dostať.  Oproti VŠMÚ bol navyše rozdiel v tom, že ma Kolégium posunulo výrazne v osobnostnom raste. Na škole ma naučili, ako točiť, Kolégium mi ukázalo, čo točiť.

Zostal si s KAN v kontakte aj po tom, čo si z neho spromoval?

Hneď nasledujúci rok som absolvoval jednoročný svoradovský program. S mnohými ľuďmi z Kolégia sa stretávam pri rôznych projektoch. Vzťahy z Kolégia totiž fungujú ďalej – hoci na myšlienky filozofov môžeme zabudnúť, na kamarátstva a priateľstvá nie. Medzi ľuďmi z Kolégia som našiel dobrých priateľov na celý život.

Môžeš vypichnúť jednu spomienku?

Každé spriaznené stretnutie mimo seminárov a kolokvií, počas ktorého sme spolu prežívali intenzívny čas a popri sebe rástli. Rád spomínam na tie situácie, keď sme neskoro do noci ešte sedeli v kuchyni a pri víne rozoberali všetko možné aj nemožné. To nám však bolo umožnené len vďaka tomu, že sme mali kvalitný oficiálny program.

„Točiť filmy o Tajnej cirkvi vnímam ako splatenie dlhu voči týmto ľuďom, ktorých svedectvo ma nadchlo a stále povzbudzuje.“

Čo ťa vlastne viedlo študovať filmovú réžiu?

Z mne neznámych dôvodov mi prišlo zaujímavé robiť filmy a prostredníctvom nich rozprávať príbehy.

Mal si vzťah k umeniu aj predtým? Študoval si predsa ekonómiu v Brne.

Vždy som mal blízko k umeniu – tancoval som v súbore scénický tanec, robil som ochotnícke divadlo, hral v kapele, chodil na výtvarnú do umeleckej školy. Tým, že som začal študovať v Brne ekonómiu, sa tieto spojenia prerušili. Zdalo sa mi, že už by mal začať reálny život, práca, atď. Ale neskôr som si uvedomil, že som stratil niečo zo seba.  Preto som o pár rokov skúsil všetko zmeniť a prihlásil sa na filmovú školu.

Na akom filme momentálne pracuješ?

Strihám film o spoločenstve Rodina, ktorý bude niesť rovnomenný názov. Toto spoločenstvo založil v prvej polovici 20. storočia profesor Kolakovič a zapálil preň takých mladých ľudí ako Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Téma Tajnej cirkvi a kresťanského života počas socializmu je Ti blízka. Vidieť to aj cez tvoj posledný film Stopy v snehu aj cez Tvoju prácu pre Ústav pamäti národa. Ako sa však stane, že študent hranej réžie nakoniec točí historické dokumentárne filmy?

Za to všetko pravdepodobne môže Silvo Krčméry, ktorý ma nadchol svojim životným príbehom. Tiež ma prekvapilo, že sa o týchto ľuďoch v našej generácii vôbec nehovorí. To som chcel zmeniť. Myslím, že je dôležité zaujímať sa o svoju históriu, a preto sa teraz tomu venujem. Zároveň chcem, aby sa na ich svedectvo nezabudlo. Príde mi to ako povinnosť, dlh voči týmto ľuďom, ktorých viera ma povzbudzuje.

Filmárska komunita na Slovensku je malá. Ako spolu vychádzate?

Je pravda, že sa skoro všetci poznáme. Sú to ľudia otvorení, hľadajúci a priateľskí, medzi ktorými sa dobre cítim. Zdá sa mi, že sú to ľudia, ktorí majú menej predsudkov – možno je to tým, že ako ohmatávajú život a stretávajú mnohých rôznych ľudí, tak sú potom otvorenejší a empatickejší. Mám medzi nimi veľa dobrých priateľov.

Na Slovensku ešte chvíľu ostaňme. Za posledné dva roky je možné badať výrazný kvalitatívny i kvantitatívny vzostup domáceho filmu. Ako ho vnímaš ty?

Teším sa z tohto trendu. Je čoraz viac premiér slovenských filmov v kinách a čoraz viac divákov chodí na slovenské filmy, čo tu dlho nebolo.  Divák sa už nebojí, že mu zhliadnutie slovenského filmu prinesie týždeň trvajúcu depresiu. Vznikajú i žánrové filmy, čo je pre pestrosť kinematografie dôležité.

Pomohol tomu aj vznik Audiovizuálneho fondu?

Áno, je pravda, že vznik audiovizuálneho filmu znamenal posun. Pádom socializmu, počas ktorého bol  filmový priemysel centrálne plánovaný, sa rozpadol aj systém financovania.  Hľadala sa potom nová cesta. Slovenský film sa z toho dlhšie spamätával, ale podmienky sú už lepšie.  Audiovizuálny fond pomáha tvorivému prostrediu filmárov. Začínam badať, že sa skromne, ale predsa do filmu dostáva aj súkromný kapitál, rovnako filmári zháňajú peniaze aj vonku. Hľadajú sa cesty, ako točiť filmy, a to je dobre.

„Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od ľudí bez domova viac ako sme im dali.“

 

Popri svojej filmárskej práci sa angažuješ v Komunite sv. Egídia. Odkedy si jej súčasťou?

Od roku 2005, keď som ich prvý raz stretol v Brne. Tam som popri univerzite túžil nájsť spoločenstvo, ktoré nie je zamerané len samé na seba. Hľadal som mladých ľudí, ktorí nasledujú Krista a zároveň sa starajú o tých, ktorí potrebujú pomoc.

Tam si ju našiel?

Áno. Tam som našiel perfektnú partiu ľudí nasledujúcich Krista a zároveň vychádzajúcich z komfortnej zóny s účelom pomôcť. Našiel som tam autenticitu, ktorá ma nadchla. Po tom, ako som sa v roku 2008 presťahoval do Bratislavy, sme sa rozhodli s kamarátmi, že Komunitu sv. Egídia  založíme aj tu.

Z akých princípov komunita vychádza?

V prvom rade je to kresťanské spoločenstvo, ktoré stojí na 3 pilieroch: spoločenstvo, modlitba a služba. Členovia našej komunity po celom svete sa snažia vo svojich mestách nájsť tých, ktorým je nevyhnutné pomôcť. My v Bratislave sme si uvedomili, že sú to bezdomovci.

Ako im pomáhate?

Na prvý pohľad sa  zdá, že len vyjdeme na ulicu a pomáhame, komu treba – dávame čaj, kávu a trochu jedla.  Pomáhame riešiť praktické veci, ubytovne, prácu. Ale nie je to len o materiálnom zabezpečení. Pre nás je najdôležitejšie budovanie vzťahov.

Nie je ľahké si to predstaviť…

Oni sa stávajú súčasťou nášho spoločenstva, trávime s nimi čas spoločným rozhovorom.  Nie je to preto anonymná pomoc. My vieme ich mená, oni vedia naše – sme kamaráti. Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo.

Úspešne?

Naše úspechy sú viditeľné vo vzťahoch a tie sa nedajú kvantifikovať ani merať. Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od nich viac ako sme im dali. Učia nás stáť nohami na zemi a byť empatickí. Z ich strany vidíme vďačnosť a záujem. Veď si predstav seba bez strechy nad hlavou, bez rodiny a priateľov na ulici, si už starší a máš podlomené zdravie. Vieš, že sa na žiaden pohovor nedostaneš. Za celý týždeň si ťa nikto nevšimne a ty sa s nikým neporozprávaš. Potom máš zrazu možnosť stretnúť sa s človekom, napr. s niekým z  našej komunity. Pozná ťa, vie tvoje meno a príbeh. Tá zmena začína vzťahom a záujmom.

A čo náš štát? Má Slovensko stratégiu na prácu s bezdomovcami?

Nemá. A je to problém. Teda existuje akási sociálna sieť, ktorá by mala bezdomovcov zachytávať, ale je deravá a riedka. Vidíme, že medzi štátom a bezdomovcami je priepasť.  Sú tu snahy, napr. z dielne OZ Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota Bene, o lepší mechanizmus. V Komunite sv. Egídia to vnímame rovnako a snažíme sa s nimi spolupracovať.

Asi musíte intenzívne žiť aj ekumenizmus. Ako ho vnímaš ty?

Kristus sa v predvečer svojho utrpenia modlil za jednotu tých, ktorí  v neho uveria. Preto je pre mňa ekumenizmus práca, ktorá ma za cieľ naplniť to, za čo sa on modlil. Jednota kresťanov je niečo, čo nám leží na srdci, preto komunita organizuje ekumenické a medzináboženské stretnutia. Evanjelium nás učí, aby sme sa radovali s radujúcimi a rovnako, aby sme plakali s plačúcimi.
To je sympatické mne a verím, že aj svetu.

Slavomír Zrebný (*1985, Hlboké nad Váhom) je režisér a jeden zo zakladateľov Komunity sv. Egídia na Slovensku. Študoval ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne a potom filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Momentálne pracuje v Ústave pamäti národa, kde nakrúca dokumentárne filmy, svedectvá prenasledovaných za komunizmu a organizuje Festival slobody. Jeho posledným filmom boli Stopy v snehu.

 

Zdroj fotiek: archív Slavomíra Zrebného