Ján Tomaštík: V Kolégiu som zistil, že poznanie môže dať štruktúru celému životu

JÁN BARČIAK

Študoval, čo ho bavilo, ale chýbala mu vášeň pre poznanie. Cestu do Kolégia mu otvorili letné školy a dnes dokončuje doktorát z politickej filozofie. Tvrdí, že filozoficky mysliaci ľudia podceňujú náročnosť politického prostredia. Ako ho rok v Ivanke nasmeroval na akademickú dráhu? Počúvajú politici filozofov? A aké dilemy riešia intelektuáli v politike? Rozprávali sme sa s absolventom vysokoškolského programu Kolégia Jánom Tomaštíkom.

Na Masarykovej univerzite v Brne vyštudoval politológiu. Po bakalárskom štúdiu prišiel na ročný program do Kolégia Antona Neuwirtha. Magisterské štúdium absolvoval opäť v Brne, výskumný pobyt na Princetone v USA. Ján Tomaštík v súčasnosti ukončuje doktorandské štúdium politológie, dizertačnú prácu píše o politickej teórii perfekcionizmu. Pôsobil v právnickej organizácii ADF, na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR na odbore rovnosti mužov a žien, a poznať ho môžete aj ako autora textov o veľkých myšlienkach pre newsletter Kolégia Kam až nazrieme. S manželkou Michaelou viedol absolventskú komunitu študentov vysokoškolského programu a aktuálne sa spolu tešia zo syna.

Keď si sa hlásil na vysokú školu, bola politológia jasná voľba?

Už od základnej školy som mal rád dejepis, a tak ma začala zaujímať politika a neskôr aj idey a myšlienky, ktoré usmerňujú ľudské konanie. Zjednodušene, bavila ma filozofia dejín a tá ma priviedla k tomu, že som sa prihlásil na štúdium politológie a medzinárodných vzťahov. Zvažoval som aj žurnalistiku, ale vtedy som si nevedel predstaviť, že by som chcel pracovať ako novinár. Šiel som teda za tým, čo ma bavilo.

Mal si nejaký vzor politika, ktorého si obdivoval a chcel byť ako on?

Nepamätám si, že by ma zaujala konkrétna historická postava, ktorú by som chcel napodobňovať. Skrátka ma bavili dejiny. Fascinovalo ma, ako sa veci dejú, aké sú príčiny udalostí a ich dôsledky. Neskôr som si však uvedomil aj dôležitosť konania jednotlivcov v dejinách, že niekedy sa história obracia na rozhodnutiach niekoľkých ľudí.

Ako sa ti teda študovalo v Brne?

Musím si dať pozor, pretože stále z Brna chcem titul doktora. (Smiech.) Bakalárske štúdium bolo kvalitné v kontexte vysokých škôl v našom regióne. Povedal by som, že som bol bežný dobrý študent, známky som nemal nijak zvlášť zlé. Šiel som však trochu na minimum, nemal som túžbu, ťah a možno ani dostatočné povzbudenie ísť nad rámec a vytiahnuť z toho maximum. Bakalársky stupeň bola z mojej strany trochu premárnená príležitosť. Štúdium vo mne ešte neprebudilo túžbu ísť na hĺbku a naplno sa mu venovať. Stále som bol len pri tom, že ma to baví a zaujíma.

Chýbala ti vášeň?

Áno, vtedy som netušil, ako sa dá zo štúdia tešiť, keď sa do neho človek zahĺbi. Prispeli k tomu aj masové prednášky, ktoré boli vtedy primárnym spôsobom výučby. Dostával som teda menej priameho povzbudenia k tomu, aby som šiel na hĺbku. Vtedy ma to nevyrušovalo, lebo som videl, že škola mi predsa len nejako ide, keďže známky som nemal zlé. K tomu som si hovoril, že predsa študujem to, čo ma zaujíma a v čom vidím zmysel. Zároveň som však vtedy nevedel, že sa dá ísť hlbšie a mať zo štúdia väčšiu radosť.

Vtedy si asi nepremýšľal o doktoráte.

Nie. Možno mi to občas napadlo, ale určite som po tom netúžil.

V tejto situácii si však zistil, že ťa to ťahá do Kolégia.

Hoci sám som nevedel ísť na hĺbku, tušil som, že to ide a že Kolégium niečo také ponúka.

Zistil som to na dvoch letných školách pre Slovákov študujúcich v zahraničí, ktoré Kolégium organizovalo. Takisto som absolvoval aj Free Society Seminar. Spôsob vzdelávania, ktorý som tam objavil, vo mne vzbudil hlboký záujem o myslenie a porozumenie svetu okolo mňa. Nevedel som síce, ako to všetko preniesť do svojho každodenného štúdia, ale videl som, kde to môžem zažiť. Na Kolégiu ma lákala už len predstava, že sa môžem dostať ďalej, ako som vôbec tušil, že je možné.

Naplnila sa tá predstava? Čo si o sebe zistil počas roka v Kolégiu?

Pre mňa to bol krásny čas, keďže prostredie, systém a prístup ľudí, a takisto celá filozofia vzdelávania boli navrhnuté tak, aby som sa čo najviac mohol sústrediť na štúdium. Ako jednoročný som nemusel navštevovať inú školu. Predmety sa prekrývali s mojimi študijnými záujmami a ja som si užíval filozofiu, teológiu, umenie či dejiny.

Zároveň som začal objavovať aj svoje limity. Už mi nestačilo minimálne úsilie, lebo ma oveľa viac zasiahlo, keď sa mi niečo nepodarilo. Konečne som objavil svoje intelektuálne limity, no nie preto, že by som sa dosť nesnažil, ale preto, že som zistil, že ešte musím rásť.

Kolégium tak naplnilo prísľub, že mi dá priestor a nástroje na to, aby som šiel na hĺbku. Takisto mi otvorilo obzory a ja som zistil, že viem menej ako som si myslel, a že nie som až taký múdry. Vedomie, že cesta za poznaním je veľká, dlhá, pekná a náročná, vo mne ostáva doteraz.

Vieš pomenovať, ako ti Kolégium na tejto ceste pomohlo?

Keby som nebol v Kolégiu, nevedel by som tak ľahko čítať náročnejšie texty. A bez toho by som nemohol pomýšľať o doktoráte. Možno by som sa to naučil počas magisterského štúdia, ale Kolégium mi dalo mnohé veci, ktoré nedostávajú študenti na slovenských a českých univerzitách.

Bol som nútený pravidelne a veľa písať, dobre a jasne formulovať myšlienky. To mi dnes pri doktoráte veľmi pomáha, aj keď s tým stále bojujem. Nie že by som sa za rok všetko naučil, ale prinajmenšom som zistil, aké štandardy mám voči sebe mať, pokiaľ ide o čítanie a písanie. A to sa ukazuje ako úplne zásadné vo všetkom, čo robím posledných šesť-sedem rokov.

V Kolégiu sa teda zrodila tvoja akademická dráha?

Určite sa to tam začalo. Okrem toho, že som spoznal svoje limity, som jasne vedel pomenovať aj svoje dary a túžby. Poznanie sa mi ukázalo ako skvelá vec, ktorú môžem postupne odkrývať. Už to nebola jednorazová záležitosť, ale poslanie, ktoré môže dať štruktúru celému môjmu životu.

Z magisterského štúdia v Brne som vyťažil oveľa viac. Program bol intenzívnejší a ja som vedel jasne ukázať, čo som sa naučil v Kolégiu. Začal som spolupracovať s mojím terajším školiteľom a dnes je z toho niekoľkoročný projekt, cez ktorý môžem rásť a realizovať sa.

Ján Tomaštík so spolužiakmi v Kolégiu (celkom vpravo)

Venuješ sa politickej teórii perfekcionizmu. Čo to vlastne je?

V bežnej reči perfekcionizmus poznáme ako snahu o dokonalosť. V politickej teórii však perfekcionizmus znamená, že štát by mal mať nejaké chápanie dobrého ľudského života a podľa neho riadiť svoje rozhodnutia.

Tento prístup vstupuje do diskusie o tom, ako má politická autorita reagovať na fakt, že žijeme v spoločnosti plnej hlbokých nezhôd. Každý máme inú predstavu o tom, čo je dobrý ľudský život, ktoré je správne náboženstvo či akou životnou filozofiou by sa mal človek riadiť. Naše odpovede na tieto otázky nutne ovplyvňujú to, ako chápeme politické rozhodovanie.

Vo svojej dizertačke sa snažím z pozície prirodzenoprávnej teórie vyvrátiť názor, že štát by mohol a mal byť morálne neutrálny, a že by nemal zastávať kontroverzné pozície v otázke, čo znamená dobrý život.

Argumentujem, že hoci je takáto túžba možno vznešená, v skutočnosti je iluzórna. Každé ľudské rozhodnutie – aj to politické – je totiž založené na nejakom chápaní dobrého ľudského života.

Z Brna si v rámci výskumu na rok odišiel do Spojených štátov. Do Princetonu si vzal aj manželku a narodil sa vám tam syn. Ako sa to celé podarilo?

Akademický rok v Princetone bol priamym dôsledkom toho, že som bol v Kolégiu. Počas štúdia nám ukázali zoznam zahraničných letných škôl, s ktorými mali skúsenosti aj starší absolventi. Povedal som si, že to vyskúšam. V lete po skončení Kolégia ma vzali na letnú školu v Princetone, kde som strávil dva týždne. Hneď nato som absolvoval ďalšiu letnú školu pri Yale University.

Počas doktorandského štúdia som mal povinnosť ísť na nejaký čas na zahraničné pracovisko či inštitúciu. Keď sa skončili pandemické obmedzenia, povedal som si – prečo neíjsť priamo za zdrojom? Na Princetone totiž pôsobí profesor Robert George, ktorý je významným súčasným predstaviteľom prirodzenoprávnej tradície a zároveň sa venoval téme, ktorú skúmam aj ja.

Cez kontakty, ktoré som mal z letnej školy, som sa dostal na program, ktorý profesor George vedie, a mohol som stráviť rok v tomto prostredí. Keby som nebol v Kolégiu, neviem, či by som mal takúto príležitosť, asi by mi niečo také vôbec nenapadlo.

Letné školy ti teda dvakrát rozšírili možnosti poznania.

Keď človek ešte nevie, čo so sebou, chodí v lete do školy.

A tá ho naučí, čo so sebou… 

…aby potom nemusel chodiť v lete do školy, ale poriadne sa učil počas roka. (Smiech.)

Ján Tomaštík s manželkou a synom

Povolaním si politický filozof, máš však pracovné skúsenosti z právnickej organizácie ADF aj z odboru rovnosti mužov a žien na ministerstve práce. Čo si myslíš – počúvajú dnes politici filozofov? Nájde filozofia uplatnenie v dnešnej politike?

Či nájde uplatnenie? Ja si myslím, že áno. Politika sa koniec-koncov neštuduje, ani politológia nie je škola pre budúcich politikov, ale pre ľudí, ktorí chcú rozumieť politike. Poskytuje však základné nástroje, ktoré sú pre politika nevyhnutné – schopnosť komunikovať, formulovať myšlienky, a vôbec vedieť ísť pod povrch a správne vnímať príčiny a dôsledky konania, no aj jeho vedľajšie efekty. Štúdium politológie a filozofie naozaj umožňuje prejsť od krčmovej debaty k tomu, že sa na realitu pozrieme komplexne.

Pre dobrého politika je nevyhnutné poctivé myslenie. Inak sa stane buď naivným nástrojom niekoho iného, alebo skrátka zlyhá či s dobrým úmyslom pokazí zložité veci.

Koľkí politici by s týmto tvrdením súhlasili? Skôr sa mi zdá, že filozofov vôbec nepočúvajú.

Tu sú podľa mňa dve odpovede. V prvom rade si myslím, že každý politik pristupuje k svojej práci na základe nejakých predstáv o tom, čo vlastne má robiť a ako to má robiť. Čo je úloha štátu? V akom vzťahu má byť štát k jednotlivcovi, k ostatným spoločenským inštitúciám, k cirkvi, rodine? Konkrétne politické rozhodnutia nutne stoja na nejakých predpokladoch o týchto veciach. Keď ich politik nereflektuje, môže to viesť k zlým výsledkom.

Niektorí politici sú vzdelaní a sčítaní ľudia, ktorí dokážu dobre myslieť, majú idey a nielen bezprostredné reakcie a mocenské záujmy. Ich politický život naozaj usmerňuje nejaká filozofia a oni sú si toho vedomí.

Ak však vidíme zlé výsledky a zlú politiku, môže to mať dve príčiny. Buď sú politici usmerňovaní zlými myšlienkami, alebo skrátka nereflektujú svoje názory a svoje predpoklady.

Takže hovoríš, že aj populista alebo totálny politický pragmatik, ktorý sa pozerá iba na to, či mu zajtra voliči zatlieskajú, má za sebou nejakú filozofiu, akurát o nej nevie alebo si neuvedomuje jej dôsledky?

Bolo by naivné povedať, že všetkým politikom ide o spoločné dobro, nie? Praktickou filozofiou niektorých je vlastný záujem. Už od aténskej demokracie je zjavné, že niektorí si skrátka myslia, že do politiky sa môžu ísť nabaliť bez ohľadu na to, či to bude dobré pre ostatných. A práve preto by sa tomu mala venovať politická filozofia. Mala by ukázať – ako ukazoval už Platón vo svojich dialógoch Republika a Gorgias – že toto skrátka nie je dobrý život. Predstava, že politika má slúžiť na to, aby som sa obohatil, je predstava nešťastného života bez ohľadu na to, čo si o nej myslia politici. Práve reflexia by mohla pomôcť ľuďom trochu spomaliť a zamyslieť sa, kam vedie ich konanie.

Na to však politici potrebujú tých filozofov mať vo svojich štáboch. 

Niekedy na to stačí dobrý človek. Dobrý človek totiž nie je dobrý len tak náhodou, ale práve preto, že chce vykonať to, o čom vie, že je dobré. Politici nemusia mať pri sebe školeného filozofa.

V rozhovore pre Postoj si pred štyrmi rokmi povedal, že nikto by nemal byť nútený vybrať si medzi svojou profesiou a hlbokým presvedčením. V nedávnej minulosti sme viackrát videli, že filozofi či ideológovia opustili vlastnú stranu, lebo sa nestotožňovali s jej postojmi. V roku 2016 takto zo Smeru vystúpil Boris Zala, o dva roky neskôr Marek Maďarič. Akoby intelektuáli v politike trpeli.

Na jednej strane človek môže vyhodnotiť, že nechce konať spôsobom, proti ktorému sa mu búri svedomie. V tej chvíli povie, že musí odísť, lebo si nedokáže udržať integritu.

Na druhej strane sa často o politike hovorí ako o špinavom biznise, kde treba robiť kompromisy a vybrať si menšie zlo. Podľa mňa to však vytvára zlý obraz, keďže jej cieľom je uskutočniť čo najviac dobra bez toho, aby človek porušil zásady, ktoré nikdy nemajú byť porušené. To, čo sa zdá ako menšie zlo, môže politik chápať ako to najlepšie, čo dokáže v danej chvíli urobiť, a preto je potrebné to urobiť. Chcel by som väčšie dobro, ale nevidím spôsob, ako ho uskutočniť, preto sa snažím aspoň o malé dobro.

Myslím, že mnohí ľudia, ktorí radi premýšľajú o princípoch a ideách, podceňujú náročnosť prostredia, v ktorom sa politik pohybuje. Len málo ľudí, ak vôbec niekto, zdieľa jeho ideové nastavenie. Systém nie je nastavený tak, aby urobil čo najviac spoločného dobra, ale aby minimalizoval riziko. Toto prostredie si vyžaduje naozaj rozumného človeka, ktorý dokáže rozlíšiť, že niekedy je menšie zlo v skutočnosti malým dobrom. Vtedy je politika o obmedzení škôd. Inokedy je menšie zlo naozaj malým zlom, ktoré za to nestojí a treba od neho dať ruky preč. Je to ťažké a filozof, ktorý sa venuje princípom, nemôže dopredu odpovedať na všetky konkrétne otázky.

Čelil si takýmto dilemám, keď si bol poverený riadením odboru rovnosti mužov a žien a rovnosti príležitostí na ministerstve práce? Bola to síce úradnícka pozícia, ale mal si zodpovednosť za tvorbu politických stanovísk v mene Slovenska.

V prvom rade som si uvedomoval, že pracujem s témou, ktorá je veľmi kontroverzná. Na druhej strane bolo veľmi zaujímavé a vzrušujúce mať pred sebou skutočný problém, na ktorý môžem hľadať riešenie.

Rovnosť mužov a žien som nemohol riešiť ako abstraktnú filozofickú otázku, ale musel som ju riešiť v kontexte praktických obmedzení a mantinelov. Hrozilo totiž, že Slovenská republika nedostane eurofondy, ak nebude mať schválené strategické dokumenty v tejto oblasti. To bola prvá vec, ktorú som si nevybral – museli sme prijať strategický dokument, do ktorého pôjdu peniaze a na jeho základe sa budú robiť zmysluplné opatrenia.

Hlavná otázka bola, aké sú zmysluplné opatrenia, druhá vec však je, aké požiadavky mali rôzne orgány, Európska komisia či občianska spoločnosť. Všetko sú to systémové mantinely, v ktorých človek funguje, a niekedy to naozaj bolo o minimalizovaní škôd alebo brzdení toho, čo si myslím, že je nesprávne.

Napriek tomu som najmä videl príležitosť, ako pomôcť riešiť reálne problémy. Násilie na ženách, skĺbenie rodinného a pracovného života u žien, alebo fakt, že slovenské rodiny potrebujú na prežitie dva príjmy – to sú ťažké veci, na ktoré treba hľadať konkrétne riešenia v konkrétnych podmienkach. Myslím si, že štát tu môže robiť zmysluplné veci, ak sa odráža od skúseností a dát. Bolo to však náročné.

Chcel by si sa do niečoho takého vrátiť, alebo ti viac sadlo teoretizovanie a filozofovanie?

Ešte som neprišiel na to, čo budem robiť po doktoráte. Možno sa mi otvorí niečo akademické, možno to bude niečo politické, sú to prirodzené smery, kde budem hľadať. Akademické smerovanie dáva človeku možnosť učiť druhých, preto sa aktuálne uberám týmto smerom. O pol roka to však už nemusí platiť. Nevylučujem, že by som sa niekedy mohol praktickejšie venovať politike.

Na vládu múdrych a cnostných starcov si teda na Slovensku ešte počkáme.

(Smiech.) Neviem, či sa niekedy niekde taká vláda konala.

Mnohí o nej snívali.

Snívať je dobré, toho sa netreba vzdať. Ale keď to zveličím, politika sa podobá na každodenný život, v ktorom sa snažíš konať čo najviac v dobra v podmienkach, ktoré často nevieš sám ovplyvniť.

Do Kolégia si šiel za poznaním a hĺbkou, okrem toho si si v ňom našiel manželku. Prekvapilo ťa to?

Nešiel som do Kolégia s tým, že si chcem nájsť manželku. Postupne sa to však menilo a ja som získal presvedčenie, že by som si ju tam mohol nájsť, lebo je to naozaj unikátny priestor. Mohol som spoznať Mišku a vídať sa s ňou v takmer domácom prostredí. Zároveň to však nebolo niečo súkromné, keďže sa všetko odohrávalo v širšom kontexte spoločenstva, ktoré nebolo uzavreté do seba. Občas som zorganizoval rande s Miškou, na ktoré som pozval ďalších desať ľudí. (Smiech.)

Či sme chceli alebo nie, žili sme v kontexte našich akademických povinností, umývania riadu a chodenia do kaplnky – to boli základné činnosti, pri ktorých sme sa zbližovali. Bol som veľmi vďačný, že som Mišku mohol spoznať takýmto prirodzeným spôsobom.

Fotografie v texte: archív Jána Tomaštíka

Tento text je súčasťou nášho týždenného newslettera Kam až nazrieme.

Projekty Kolégia by nebolo možné realizovať bez finančnej podpory 500+ dobrodincov z celého Slovenska. Pridajte sa k nim aj Vy – darom 5, 10, 20 či 30 eur jednorazovo alebo mesačne na účet SK8911000000002669752115.