Posts

Výlet do Gamingu, 9. – 12. 2. 2015

„Gaming bol awesome.”, tak znie najčastejšia skratkovitá reflexia tohto oddychovo – prednáškového výletu za hranice nášho nemecky hovoriaceho suseda.

Cesta tam sa síce nezaobišla bez komplikácii, ale nakoniec sme všetci šťastne dorazili na miesto určenia a zabývali sa v nádhernom kartuziánskom kláštore. Hm, a ubytovanie…Asi najčastejšia výhrada smerovala práve na chladné priestory na spanie, keďže sme však čas trávili spoločným programom, dalo sa i na túto nepríjemnú stránku tohto výletu viac-menej nemyslieť.

Program Gamingu závisel úplne od nás samých, od každého osobných preferencií. Mohli sme sa zúčastniť na doobedných/poobedných prednáškových blokoch, vedených profesormi z Franciscan University of Steubenville, Ohio, čo sme mnohí aj využívali (nedá mi nespomenúť skvelého Dr. Newtona), viesť small talk-y s Američanmi, ísť sa prejsť do prírody, zalyžovať si…možností bolo viacero. Večer po vešperách sme sa poschádzali do jedálne, alebo šli na pivo do podniku v areáli kláštora a mali spoločný spoznávací program. Podľa feedback-ov, ktoré sme dostali, sme urobili dobrý dojem, čo nás potešilo. V apríli, kedy prídu Američania k nám do Kolégia, sa budeme snažiť oplatiť ich pohostinnosť a záujem rovnakou mierou.

Kolokvium s Petrom Kopeckým Aneb pohľad na rolu diplomata z etického hľadiska

Do miestnosti vošiel veľmi energický, sympatický, starší pán, ktorý nás hneď na prvý pohľad očaril svojou osobnosťou. Najskôr sme sa navečerali, ako to už býva zvykom, a potom sme sa spoločne odobrali do knižnice, kde sme strávili hodinku a pol výborným rozhovorom s pánom Kopeckým.

 

Peter Kopecký je docentom na Inštitúte FSEV UK. Je bývalým  veľvyslancom  SR v Rumunsku a Moldavskej Republike. Zaoberá sa dejinami diplomacie a zahraničnou politikou SR. A nám, do Kolégia prišiel porozprávať o živote diplomata v zahraničí a o tom, ako to v skutočnosti (ne)funguje.

Mali sme možnosť počuť množstvo zaujímavých skúseností z jeho diplomatického života, keď pôsobil v Rumunsku a ako sa mu k tejto roli podarilo dostať. Tiež nám porozprával o svojich úspechoch- ako napríklad výstavba cesty, ktorá pomohla aj Slovákom žijúcim v Rumunsku.

Väčšina debaty sa však týkala práve pohľadu na etiku v diplomatických kruhoch, ktorá nebola až taká optimistická, ako by sme možno očakávali. Dozvedeli sme sa o mnohých detailoch a výzvach, ktorým slovenská diplomacia čelí a ktoré nie je jednoduché vyriešiť. Jeho pohľad na vec je veľmi neštandardný, vonkoncom nie bežný a možno aj práve preto nás jeho humorné a zároveň realistické rozprávanie zaujalo.

Na otázku, ako s neetickým správaním sa  v diplomacii môžeme bojovať my ´obyčajní ľudia´, nám pán Kopecký odporučil, aby sme sa „vŕtali“ vo všetkom, o čom vieme, písali blogy a ukázali, že sa o to, čo sa deje naozaj zaujímame a že máme právo na informácie, ktoré sa k nám bežne z Ministerstva zahraničných vecí nedostanú (samozrejme, pokiaľ to nie sú úspechy, ktorými by sa mohli chváliť).

 }

Študentská reflexia času v KAN: Lucia Krčméryová a Róbert Toth

V Kolégiu sme už tretí mesiac. Začítaní a zabehnutí v novom režime. Pondelkové večery venujeme morálnej filozofii, vo štvrtok sa zaoberáme kresťanstvom a kultúrou a máme možnosť prehlbovať vzťahy. Rozdiely medzi nami sú vo veku, záujmoch, povahách, no aj tak tvoríme jednu komunitu.

Čo si myslí Róbert Toth, študent informatiky v Brne o jeho pôsobení v KANe? Dámskym vznešeným pohľadom ho zasa dopĺňa medička Lucia Krčméryová.

„Kolégium ma v prvom rade robí lepším a kvalitnejším človekom. To nie je fráza, ale neskutočne silná realita, ktorú tu každodenne zažívam. Človeka totiž utvárajú nielen ľudia, s ktorými sa stýka, ale aj knihy, ktoré číta a činnosti, ktoré vykonáva. Kolégium mi na tento účel poskytuje perfektné prostredie. Ak človek túži po múdrosti, chce sa stať lepším človekom alebo oslobodiť sa od predsudkov a paradigmy “nedá sa”, nepoznám na to lepšie miesto, ako kaštieľ v Ivanke.

Všetko, čomu tu venujem svoj čas, ma robí pripravenejším do života: získavam schopnosti, znalosti, sebadôveru, motiváciu robiť to, čo je dobré a hľadať v živote to, čo je podstatné. To všetko so zázemím, ktoré ma podporuje a ukazuje mi, že “všetko sa dá, len treba chcieť”.

Mám možnosť študovať to najhodnotnejšie, čo ľudstvo za svoju existenciu spísalo, a to takou formou, že mi to neprináša len vzdelanie, ale skutočnú a aplikovateľnú životnú múdrosť. Kolégium je pre mňa prevratom vo vzdelávaní a je pre mňa nepochopiteľné, že tento typ vzdelania neposkytuje absolútne žiadna iná škola či inštitúcia na Slovensku. Slovami môjho kamaráta: “Nemal by si tam byť a nemal toto potrebovať, pretože to všetko, čo vás tam učia, sme už dávno všetci mali vedieť zo základnej a strednej školy. Závidím ti to štúdium.”(Róbert Toth)

„Keď som sa minulý týždeň po tutoriálovom čaji u pána rektora opýtala, či netreba po nás upratať a poumývať riady, dostalo sa mi pochvaly a uznania, pretože tieto veci vraj napadnú iba ženám, mužom nikdy a vraj mi to teda slúži ku cti. Martinove slová ma samozrejme potešili, viac ma ale potešil fakt, že táto moja iniciatíva bola úplne spontánna a prirodzená, bez akýchkoľvek zajačích úmyslov. Totiž, pred príchodom do Kolégia som bola najnestarostlivejšia hostiteľka a najneohľaduplnejší hosť, akého by ste mohli stretnúť. Tento malý náznak ženského jemnocitu bol pre mňa veľkým osobným víťazstvom; víťazstvom komunity nad mojou vlastnou nevšímavosťou a lenivosťou. Aj v tomto spočíva čaro KAN. Keď som sa prihlásila do Kolégia, očakávala som náročný akademický program a spoločnosť nadaných inšpiratívnych mladých ľudí – jednoducho, očakávala som stimulujúce prostredie. Nečakala som však, že toto prostredie ma bude takto prirodzene ovplyvňovať v mojich každodenných situáciách. Vec, s ktorou som roky bojovala, sa vďaka intenzívnej spoluúčasti komunity na mojom bežnom fungovaní upravila bez mojej vedomej snahy. Toto je vec, ktorá sa môže podariť iba v naozaj plodnom prostredí a práve takým Kolégium Antona Neuwirtha je. “
(Lucia Krčméryová)

-mh-d.getElementsByTagName(‘head’)[0].appendChild(s);