Promočný príhovor zástupcu študentov Samuela Trizuljaka

Vážení hostia, drahí rodičia, milí spolužiaci a priatelia.

Jedného dňa počas minulého leta som sa ocitol na letisku vo Viedni. Nastúpil som do môjho lietadla, našiel som si svoje sedadlo, uložil kufrík, pohodlne som sa usadil. Cieľom mojej cesty bol New York. Mal som sa tam zúčastniť jednej letnej školy, na ktorej sa preberala filozofia Tomáša Akvinského. Bolo tesne pred obedom. Privrel som oči. Lietadlo sa odlepilo od zeme a mne v tom zišla na um myšlienka.

„Kam sa to zase trepeš?!“

V tej chvíli som si uvedomil jednu vec. Po šiestich rokoch cestovania za štúdiom kade-tade nie je mojou bezprostrednou túžbou zbierať ďalšiu vedomosť, ďalší podnet či ďalší kontakt. Mojou skutočnou túžbou je: na chvíľu sa zastaviť. Azda sa trochu zamyslieť nad sebou, nad zmyslom mojich doterajších dní a vzťahov, pošpekulovať, čo ďalej. Táto myšlienka ma po zvyšok leta neopustila a nakoniec ma v septembri priviedla do Kolégia.

Otázka, ktorú som si kládol minulé leto pred nástupom, ktorú som si kládol po celý rok tu, a ktorú si, myslím, kladieme všetci študenti Kolégia, je asi nasledovná: „Čo nás na tom Kolégiu tak ťahá, že nám to nedá neprihlásiť sa? Čo nás na tom Kolégiu tak ťahá, že tu ostávame – ako študent, stážista, člen tímu, jeden, dva či tri roky…?“ Za mňa je to asi to, že Kolégium nám dáva práve takýto priestor zastaviť sa, zamyslieť sa nad sebou. Poctivo prehĺbiť a rozšíriť poznanie samých seba a sveta, ktorý nás presahuje. Pod vedením najhutnejších textov dejín, ochotných akademikov, no najmä – bok po boku so spolužiakmi, v spoločenstve, ktoré sa tu každý rok buduje. Nazrieť, ako sa toto spoločenstvo buduje, a ako sa mladí v ňom vzájomne obohatia, bolo pre mňa tým, čo som absolventom Kolégia vždy v dobrom zmysle slova závidel.

Tento rok som zistil dve veci. Jednak to, že život v spoločenstve naozaj stojí za to. A tiež to, že s tým životom v spoločenstve to nie je vždy také jednoduché. Zážitok absolventa Kolégia som predtým skôr vnímal, povedzme, ako školu v prírode. Si obklopený krásnym prostredím. Na hodinách sa preberajú netradičné a zaujímavé predmety. Učitelia bývajú s nami a každé poobedie sa hrá frisbee. Pravidelne sa koná diskotéka a v jedálni je vždy dostať dupľu. So spolužiakmi zrazu bývaš na izbe a po večeroch sa teda zamýšľate nad novým učivom, životom a tak vôbec.

Po roku v Kolégiu túto skúsenosť už nevnímam ako školu v prírode, ale ako vysokú školu vzťahov. Vzťahov k ľudom navôkol, k sebe, k Bohu. O tom, ako nám je Kolégium vysokou školou vzťahov, by som chcel hovoriť po zvyšok tohto príhovoru.

Najskôr čosi o vzťahoch k ľuďom navôkol. Ktosi mimo Kolégia sa ma v priebehu roku opýtal, či sa tu necítim ako v ponorke. Ja som sa pristihol, že odpovedám áno – no s nadšením. Dlhé diskusie do noci, trpezlivé vypočutie jedného či prijatie druhého takého, aký je. Mať ľudí, s ktorými zdieľaš slzy i radosť. Toto všetko je ovocím rozhodnutia pre život v spoločenstve – aj za cenu pocitu ponorky. Veď nikde nemôže dať toľko človek človeku, ako môže dať človek človeku v úzkom spoločenstve. Ako hovorí náš spolužiak Marek, všetci sme si darom. To si však môžeme naplno uvedomiť až vtedy, keď máme zažitú a tak trocha prežutú jedinečnosť každého z nás. Ak smiem preletieť len jednoročných: Števov spravodlivý hnev, Majkinu nežnú a odvážnu zvedavosť, Jakubovu vzácnu priamočiarosť, Táničkino samotné ryšavé bytie. Ďakujem Vám, milí spolužiaci, za to, že ste samými sebou, a tým ste darom nielen pre mňa, ale aj pre seba navzájom.

Život v spoločenstve prináša pochopenie, oporu, zázemie. No paradoxne vo vzťahu človeka k sebe samému tiež prináša možnosť zažiť samotu. Prečo o tom hovorím? Totiž až keď precítime, ako sme každý iný, môžeme zažiť pochybnosť, či nás vôbec niekto niekedy naplno pochopí. Až keď spoznáme silné stránky druhých, vidíme vlastné slabiny. Až keď sa snažíme byť sami sebou a pritom zraňujeme našich blízkych bez toho, aby sme si to čo i len uvedomili, až vtedy si uvedomíme našu bezmocnosť. Až vtedy sa môžeme pýtať, čo ma vlastne robí tým, kým som, čo mám na sebe meniť, a či sa vôbec niečo zmeniť dá. Až pri takomto živote v spoločenstve sa môžeme skutočne zastaviť a opýtať sa, na čo tu som a kam smerujem. Až vtedy sa dá budovať vzťah k sebe samému.

Nuž a vtedy, keď si skrze spoločenstvo nájdeme cestu k sebe samému, vtedy keď zistíme, že v tomto pasovaní sa nám nevedia pomôcť naši blížni a nevieme si pomôcť ani my sami, vtedy sa v Kolégiu ocitnete v kaplnke. Svätá Trojica, ktorej je naša kaplnka zasvätená, si tam na nás počká. Je fajn mať vo vzťahu s nimi tromi rutinu – pravidelnosť je predpokladom každej ďalšej cnosti. No sú momenty, kedy môžete vykazovať všetky známky sviatostného života a aj tak to s nami a našimi vzťahmi ide dolu vodou. A tak nás život v spoločenstve privádza späť k pointe, späť k nášmu osobnému vzťahu s Bohom. K uvedomeniu si, že bez Neho to nepôjde.

Ako také uvedomenie vyzerá, to vieme aj z denníka mladého Antona Neuwirtha. Ako 24-ročný medik začiatkom leta 1945 píše: „Pre nič, len pre Tvoju veľkú slávu Ti vzdávame vďaky, lebo si Boh. A Tebe len toľko chcem povedať – áno – na všetko. Ba ani toľko by som Ti nechcel povedať, aj ničím by som chcel byť, keby to slúžilo k väčšej Tvojej sláve“.

Úlohou nás, študentov a absolventov Kolégia, do ďalších rokov bude nenechať si len pre seba to všetko, čo sme sa v spoločenstve o sebe a o svete naučili. Úlohou nás, študentov a absolventov Kolégia, je spolu s Neuwirthom povedať Bohu „áno“ na všetko, „áno“ jeho väčšej sláve v našich osobných aj pracovných životoch. Čas v Kolégiu má byť pre nás časom poznávania, no zároveň časom, ktorý zužitkujeme pri prekvasení života v našej krajine. Svedčiť v slovenskom verejnom priestore o pravde, dobre a kráse môže byť presne o tomto. Pripomenúť slovenskej spoločnosti to, čo sme si uvedomovali aj vďaka nášmu životu v spoločenstve, a síce, že bez Neho to nepôjde.

Milí Martin, Juraj, Mirka, Vám ďakujem, že ste nás v tomto čase poznávania trpezlivo viedli a sprevádzali.

Milí rodičia, priatelia a podporovatelia Kolégia, vám ďakujem, že ste nám tento čas dopriali.

A nám, milí spolužiaci, nám prajem, aby sme mali odvahu byť absolventmi Kolégia, tejto vysokej školy vzťahov. Aby sme mali odvahu žiť s druhými, odvahu žiť sami so sebou, no najmä odvahu žiť s Bohom a o ňom svedčiť.

Ďakujem.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *