Veronikina reflexia akademického života v Kolégiu

Každý si študenta Kolégia zvyčajne predstavuje ako knihomoľa. Musím sa však priznať, že ja som umeniu myslieť pred dvomi rokmi neprikladala veľkú váhu. A ani tých kníh som veľa neprečítala. Za mysliteľov som pokladala ľudí, ktorí sedia v knižniciach univerzít a nič iné nerobia. A po nich sme na tejto zemi my ostatní – jednoduchí ľudia. Dnes však vidím, že rozum je obrovským darom a záblesky skutočného myslenia – tej sily, ktorou sa svet akoby rozpína v samotnom človeku – som zažívala už pred Kolégiom. Mohla by som začať hovoriť o tom, ako na mojich školách na skutočné myslenie takmer nikto nedával dôraz. Chcem Vám však ukázať niť myslenia, ktorá sa tiahla mojím životom celé roky, lebo práve túto niť a jej spätosť s mojím povolaním som v Kolégiu objavila. Vybrala som si tri stretnutia s Múdrosťou, ktoré Vám chcem predstaviť.

Začnem mojimi tínedžerskými rokmi v dobrovoľníctve. Napriek tomu, že som od začiatku mojej angažovanosti v trinástich vždy euforicky kládla službu nad premýšľanie o tom, ako ju konať, spoznala som v eRku[1] skupinu nadšencov neúnavne diskutujúcu o tom, čo hýbe svetom a nami samými. Boli to noci miliónov otázok, ktoré nás pri šálke čaju, unavených po príprave akcií, formovali a ani sme o tom nevedeli.

Druhým zábleskom myslenia boli rozhovory s mojím hrádockým duchovným otcom Marcelom. Po piatkovom spoločenstve som zostávala s malou skupinou v diskusii o Pravde často dlho do noci. Tento katolícky charizmatik opierajúci sa vo svojej viere o rozum, odborník na starokresťanskú tradíciu a Písmo prahol po diskusiách rovnako ako my. Okrem nich ma naučil vzácnosti každodennej samoty a ticha. V nej som s najväčším zatajením dychu hodiny denne načúvala Bohu, ktorého som roky predtým odmietala a okrem Písma som čítala tisícky strán, stále však brakovej literatúry amerických kazateľov.

Posledným odrazovým mostíkom premýšľania bol internát. So spolužiakmi sme si vytvorili tradíciu niekoľkohodinových večerných stretnutí na konci týždňa. Boli to diskusie napoly moslima, ateistov a pár formálnych kresťanov, ktorí o Bohu počuli od svojej babky. Všetci hľadali význam svojej práce na nekonečných školských projektoch, hľadali zmysel života. Väčšina diskusií skončila pri tom istom, ktorého sme nazvali Bohom. Zrazu tu nestačili moje duchovné zážitky, bolo treba dávať pádne argumenty, o ktorých som často počas dňa premýšľala.

A práve vďaka týmto spolužiakom patrím dnes aj ja do rodiny absolventov Kolégia. Spolu s nimi som sa pred dvomi rokmi zúčastnila dňa otvorených dverí v Ivanke, z ktorej som ja odišla preľaknutá a oni nadšení. Pri tejto návšteve totiž moja predstava o mysliteľoch v knižniciach a nás obyčajných ľuďoch nabrala hmatateľné kontúry. Musím sa priznať, že až tu, po čerstvo oslávenej dvadsiatke, nastal môj prvý kontakt so skutočným vzdelaním. Myslela som si, že ja nie som stvorená na takéto myslenie. Spolužiaci ma však presvedčili, aby som si poslala aspoň prihlášku.

Po dvoch rokoch si odnášam z Kolégia síce veľa odpovedí, ale oveľa viac nevyriešených otázok. Našla som tu však vysvetlenie a prehĺbenie troch zábleskov, ktoré som pred chvíľou spomenula:

Myslenie vs služba. V prvých mesiacoch sa mi život v Kolégiu javil ako intelektuálne sebectvo v kontraste s tým, čo som žila. Prerušila som väčšinu svojich aktivít, aby som mohla naplno študovať a zdalo sa mi to strašne egoistické. Po večeroch som si však našla čas aj na nejakú tú angažovanosť a tak som často musela počúvať, ako sa nemám vkladať do role spasiteľa sveta. Bolo však ťažké pochopiť, že párhodinové čítanie, keď ľudia na ulici nemajú kde spať, nie je hriech, ale naopak, prirodzené dobro. Okrem Aristotela mi túto pravdu pomohol poodkryť aj A. G. Sertillanges, ktorý vysvetľuje, že ani pravé myslenie nemôže byť sebecké. „Poslanie intelektuála je ako každé iné: je vpísané do našich inštinktov, do našich schopností… Nemôžeme si ho vypýtať a musíme k nemu pristúpiť s nesebeckými motívmi.“

Čo mám však robiť, ako prísť na to, či mám slúžiť alebo myslieť, ak sa mi zdá, že sa tieto veci vylučujú? Veď moje vnútro ma vždy ťahalo k obom. Ako prísť na to, či mám byť intelektuál? Odpoveď prišla od Aristotela, ktorý hovorí, že múdrosť ako cnosť je praktická. Hovorí, že až v praktickom konaní sa totiž môže nadobudnutá cnosť prejaviť. [2] Ak služba vyčleňuje myslenie, nie je pre človeka dobrom. Myslenie v službe učí, ako môžem ja konkrétne pomôcť svetu a nerobí ma sebeckým hrdinom, ktorý pomáha všade a v skutočnosti nikde. Povolanie intelektuála pre mňa znamená študovať, aby nadobudnutá pravda pomohla svetu.

A takéto štúdium potrebuje moje staré známe – ticho a samotu. Dnes už rozumiem, prečo som si ich ako šestnásťročná tak zaľúbila, aj keď mi ich služba prehlušila. Rozumiem, prečo mi ich otec Marcel kládol na srdce. „Toto je čas, ktorý sa už nikdy nevráti, čas, z ktorého budeme musieť ďalej žiť. Aký je ten čas, takými budeme my, pretože už ťažko môžeme zapustiť nové korene. Budúcnosť je vždy dedičom minulosti.“[3] Pri týchto slovách Sertillangesa som sa na Martinovom seminári tento rok takmer rozplakala. Hovorím, že chcem hľadať pravdu. Pravdou však je, že ak teraz nebudem sedieť a počúvať, ak nebudem verne sedieť aj nad knižničným stolom, nikdy ju skutočne nenájdem.

Nájsť pravdu je krásnym ovocím myslenia, avšak dôležitým je aj proces, ktorým sa k nej dostávame a tí, ktorí nás pri jej hľadaní sprevádzajú. Dostala som tu veľa, ale to neznamená, že som niekým väčším ako spomenutí spolužiaci, ktorí ostali diskutovať na internáte bezo mňa. „Anton Neuwirth sa púšťal do diskusií s rôznymi ľuďmi a pokorne sa nebál priznať, keď mal iný pravdu,“ povedala na poslednej Svoradovskej prednáške Miroslava Vallová. Pravá múdrosť je dobrotivá, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je sebecká. Chce sa šíriť a nebojí sa konfrontácie. Zažila som tu ten zázrak, keď sa rozum nadýchne slobody, že svet je plný nekonečných tajomstiev, že samotné bytie je tajomstvom, ktoré nás otáča k Tomu, ktorý je za ním a celé to do seba zapadá. A to si nemôžem nechať pre seba. Práve konfrontácia myslenia s rôznorodým myslením iných je darom, preto sa nemôžem zakukliť vo svojej pravde, ale musím obnoviť nielen internátne večery.

A na záver. Po prvom roku v Kolégiu som bola plná entuziazmu, ktorý zakúsil aj Sertillange. „Človek začne s entuziazmom. Potom však, keď príde nejaká ťažkosť, démon lenivosti zašepká: Načo je to dobré?“[4] Práve táto lenivosť prišla hneď s prvými mesiacmi, keď som sa po nasadení prsteňa vrátila do starých kruhov. Druhý rok som sa učila, čo znamená dennodenná vernosť, aby som nadobudla cnosť múdrosti. Často cez pády lenivosti, učenie sa, ktoré vzťahy sú dôležité, či bolesť z porovnávania sa s lepšími. Ako Bilbo zvykol hovoriť, „Je to nebezpečná záležitosť, Frodo, vyjsť zo svojich dverí. Vykročíš na cestu a keď neudržíš svoje nohy, nemôžeš vedieť, kde ťa to môže zaviať.“[5] Bude ťažké opustiť brány kaštieľa, ale viem, že je čas ísť. Nie dať svetu múdrosť, ale vzbudiť v ňom túžbu po nej. Aby svet začal myslieť. A aby sa mu moja služba, idúca ruka v ruke s Múdrosťou, stala osožnou.

Veronika Bruncková

[1] eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí

[2] Aristoteles, Etika Nikomachova 10. kniha

[3] A.G.Sertillanges, The intellectual life

[4] A.G.Sertillanges, The intellectual life

[5] J.R.R. Tolkien, The Lord of the Rings

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *