Máme vodu, elektrinu, nehladujeme. Sme spokojní.

7 týždňov strávila v Kirgizsku. Raz sa musela presťahovať, pravidelne sa umývať pod visiacim vedrom, používať latrínu na dvore. Navštívila oficiálne neexistujúce dediny s tisíckami obyvateľov a cestovala do krajiny s autoritatívnym prezidentom. Majka Kostyálová.

 

 

Majka, v ktorej krajine si bola?

Kirgizsko.

 

Prečo Kirgizsko?

Jednak som mala v pláne písať prácu na seminár o revolučných tendenciách v Rusku a vo východnej Európe, kde sme preberali farebné revolúcie (Farebná revolúcia je termín, ktorým sa zvykne označovať rad politických zmien v niektorých krajinách Spoločenstva nezávislých štátov v rokoch 2003 – 2005. – pozn. red.). Chcela som sa v rámci mojej práce zamerať na jednu krajinu a vyobraziť situáciu v nej. Ďalším silným faktorom bolo, že Kirgizsko je najhornatejšia krajina celej Strednej Ázie a ja som vášnivý turista.

 

Čím ťa oslovila kirgizská spoločnosť?

V Kirgizsku sa hrdia tým, že sú spomedzi štátov Strednej Ázie najdemokratickejší. Za posledných 12 rokov mali dve revolúcie. Nenechajú veci len tak. Kým v ostatných štátoch post-sovietskeho priestoru vládnu autoritatívni prezidenti nepretržite už od roku 1991, oni si tých svojich už dvakrát zvrhli. Bola som zvedavá, čo je príčinou toho, že práve Kirgizsko je považované za „ostrov demokracie“.

 

Ako si sa vôbec dostala do Kirgizska?

Pomocou AIESEC-u, čo je celosvetová organizácia študentov, ktorá sa zameriava na dobrovoľnícke, pracovné a startupové stáže. Ja som sa zúčastnila projektu Global Volunteer. Pokiaľ si správne pamätám, je do AIESEC-u zapojených už viac ako 100 krajín. Stačí si vybrať typ stáže, dĺžku, krajinu a potom to už závisí, či vás vyberú. Ide o to, aby ste získali skúsenosti, pomohli iným, spoznali svet, osobnostne i profesijne sa posunuli.

 

Čomu si sa tam venovala?

Robila som workshopy pre učiteľov z lokálnych škôl, väčšinou z dedín a z malých miest. Zamerala som sa na inovatívny formát vzdelávania, teda ako sa dá dosiahnuť viac než to, čo je bežne zaužívané vo vyučovaní. Išlo najmä o kritické myslenie, ako motivovať študentov, ako rozvíjať ich „soft skills“, ako s menšími finančnými prostriedkami dosiahnuť kvalitnejšie vzdelanie. Spolupracovali sme v tíme traja: ja, jedna Polka a jeden Brazílčan. Každý z nás mal jednu oblasť. Ja som sa zamerala na kritické myslenie a ako si vytvoriť svoj názor.

 

To znie veľmi zaujímavo. Narazili ste aj na nejaké problémy?

No, malo to svoje nedostatky… AIESEC tu v Kirgizsku bol veľmi zle organizovaný a napokon sme mali prácu iba dva až tri dni do týždňa, tak nám ostalo veľa voľného času. Nakoľko sme však chceli z tejto skúsenosti vyťažiť čo najviac, rozhodli sme sa zapojiť i do iných projektov pre rôzne neziskové organizácie. Chodili sme do jednej ilegálne vybudovanej dediny v rámci projektu SOS Kinderdorf, detská dedinka (mimovládna, nezisková organizácia pôvodom z Rakúska, ktorá pomáha rodinám v núdzi – pozn. red.), kde sme pomáhali s organizovaním letného tábora. Vždy s nami chodili i ľudia z tejto organizácie, aby nám tlmočili. Deti hovorili totiž takmer výlučne po kirgizsky.

 

Žiadne obchody, škola, nemocnica, lekáreň, iba nikde nekončiace rady domov bez fungujúcej infraštruktúry.

 

 

Ilegálne postavená dedina? Na Slovensku sa s takým niečím nestretávame. 

Táto dedina na mňa skutočne zapôsobila. Niečo také som ešte nevidela. Celá bola postavená ilegálne, pričom tu už bývalo okolo 14 000 ľudí. Nachádzala sa asi desať kilometrov od hlavného a zároveň najbohatšieho mesta Kirgizska, no neboli tam žiadne obchody, škola, nemocnica, lekáreň, iba nikde nekončiace rady domov bez fungujúcej infraštruktúry. Sociálna situácia týchto ľudí bola veľmi zlá, nakoľko väčšina z nich nepracovala. Mnoho domov bolo bez vody či elektriny.

 

AIESEC workshopy a SOS Kinderdorf spolu je pomerne dosť práce…

Pracovala som ešte v Coworkingu s názvom Ololohaus, kde som pomáhala s organizovaním podujatí alebo s čímkoľvek, čo potrebovali. Okrem toho sme chodili ešte do Kirgizského Červeného polmesiaca, čo je odroda nášho Červeného kríža. Tu sme sa venovali vzdelávaniu dobrovoľníkov.

 

Veľa si stíhala. Ako to bolo s ubytovaním?

Veľmi zaujímavá otázka. Keď som tam prišla, zistila som, že AIESEC nedohodol všetko. V rámci AIESEC programu Global Volunteer som mala mať ubytovanie a stravu zabezpečenú v hosťovskej rodine. Realita bola však trošku iná. Rodina, u ktorej som mala bývať, o mne nevedela – až na dcéru, ktorá všetko dohadovala. Rodičom sa nepáčilo, že mám u nich zostať. Obrátili sa na organizáciu a povedali, že mi poskytnú ubytovanie maximálne na päť dní, ako to bolo uvedené v kontrakte. Potom som musela odísť. Avšak bolo veľmi zaujímavé zažiť takú rodinu. Rodičia boli veľmi pracovití a vzdelaní, asi stredná trieda, no dom mali v zúboženom stave, podobnom domom v rómskej osade. Jedinou peknou miestnosťou v dome bola hosťovská izba, ktorá sa takmer vôbec nevyužívala. Bola to akoby výkladná skriňa domu.

 

Aký si z toho mala dojem?

Hoci som tu pobudla iba pár dní, bola som vďačná za túto skúsenosť. Najmä za niekoľko rozhovorov s mamou. Iba málo ľudí v jej veku (mala asi 50), ktorých som v živote stretla, malo taký intelektuálny „drive”. Napríklad keď zistila, že má medzery v histórii Kirgizska, tak sa rozhodla na túto tému prečítať každý týždeň aspoň jednu knihu. Okrem toho mala obdivuhodný všeobecný prehľad. Pri pohľade na jej intelektuálnu úroveň mi prišlo zvláštne, že žije v takýchto podmienkach. Akoby úroveň sociálneho zázemia nemusela vždy vychádzať z lenivosti človeka. V Kirgizsku je to výsledkom zlej ekonomickej situácie, ktorá nedokáže ľuďom zabezpečiť slušné živobytie. A to podotýkam, že som bola v hlavnom meste, na dedine je situácia ešte o dosť horšia. Podľa HDP na obyvateľa je na tom Kirgizsko podobne ako Keňa či Bangladéš.

 

Čo si sa ako Slovenka naučila od miestnych ľudí?

Čo ma prekvapilo bolo nesťažovanie sa. Byť spokojný s tým, čo mám. Aj rodina, u ktorej som bola pár dní, hovorila: ,,Máme vodu, elektrinu, nehladujeme, sme spokojní.“ Taktiež angažovanosť. Za 12 rokov boli schopní urobiť veľké sociálne zmeny. Ľudia majú veľkú chuť meniť veci k lepšiemu. Zároveň som mala dojem, že si tu ľudia viac vážia a sú viac hrdí na demokraciu ako u nás. U viacerých bolo vidno ochotu priniesť obetu.

 

V Kirgizsku si pozorovala život miestnych, ich kultúru, zvyky a tradície. Máme s nimi niečo spoločné?

Asi rezervovanosť. V porovnaní s americkou kultúrou, kde ti prejavia, že si vítaný, objímu ťa. V Kirgizsku si skôr držia odstup, človeku hneď všetko nepovedia, ani sa mu len tak neprihovoria. Chýbala mi u nich radosť. Myslím, že je to pozostatok dedičstva socializmu.

 

Aká je religiozita? Ako sa prejavuje v každodennom živote?

Je ovplyvnená islamom, ale menej ako v okolitých krajinách: Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan a tak ďalej. Súvisí to s prezidentom a jeho anti-burka kampaňou. V kultúre sa však stále výrazne odráža moslimská tradícia, a to i napriek tomu, že mladá generácia je už nepraktizujúca. Zároveň niektoré veci boli tabu. Držať sa na ulici za ruky či bozk na ulici.

 

Fúha.

Starší by boli veľmi pobúrení. Keď sme boli na diskotéke, bolo to úplne iné, ako sme zvyknutí. Tancovali s odstupom pol metra. Nenechali sa utrhnúť z reťaze tak ako u nás, kde sa niektorí správajú akoby bol tanec predohra. Možno je to u nich prehnané, ale pripadalo mi to zdravšie ako u nás.

 

Keď si mladí držia taký odstup, prejavuje sa to nejako v manželstve, či v rodine?

Pohľad na manželstvo je trošku iný ako u nás, veľmi dôležitú úlohu zohráva tradícia a náboženstvo. Manželstvo sa berie ako skutočný záväzok. Rozvodovosť bola, myslím, pod 20% v porovnaní s našou polovicou manželstiev. Rodiny boli celkovo väčšie. Mať štyri deti je normálne. Šesť, sedem, osem nie je výnimočné. U nás sa už pri štyroch deťoch ľudia čudujú.

 

Svedčí početnosť rodín o tom, že je rodina pre nich skutočný základ?

Tradícia tu hrá, čo sa týka rodinného zázemia, veľmi silnú rolu. Je zvykom, že vždy najmladší syn ostáva žiť s rodičmi v dome, aby sa o nich postaral, keď zostarnú. Ak sa ožení, nasťahuje si do rodičovského domu i svoju manželku. To je však tá krajšia strana mince. Občas sa vernosť tradícii prejavuje i veľmi negatívnym spôsobom. Naprílad tu je stále zaužívaný zvyk unášania neviest. Týka sa to približne každej piatej mladej ženy či dievčiny – tá je unesená na vynútený sobáš, pričom medzi etnickými Kirgizmi sa hovorí o ešte vyšších číslach.

 

Väčšina dievčat takéto šťastie nemá a častokrát svojho muža pred sobášom ani nepozná. Mnoho z unášaných dievčat je navyše ešte neplnoletých.

 

Čo presne myslíš pod unášaním neviest?

V praxi to znamená, že budúci ženích násilím odvedie mladú ženu alebo dievča k sebe domov a prinúti ju napísať list, v ktorom oficiálne potvrdí, že so sobášom súhlasí. V mnohých prípadoch sú tieto dievčatá znásilňované, čím si muži zaisťujú, že sa žena kvôli hanbe nevráti domov. Po únose sa tieto ženy už nepovažujú za panny a tým strácajú jednak na „atraktívnosti“, a jednak sa stávajú čiernou ovcou rodiny.

 

Toto sa bežne deje v 21.storočí?

V drvivej väčšine prípadov žiaľ áno. Stretla som sa však i s dievčatami, ktoré mali po únose na výber. Teda že na nich nebol vyvíjaný nátlak a mohli sa slobodne rozhodnúť, či so sobášom súhlasia alebo nie. To boli však skôr svetlé výnimky… Väčšina dievčat takéto šťastie nemá a častokrát svojho muža pred sobášom ani nepozná. Mnoho z unášaných dievčat je navyše ešte neplnoletých. Hoci zvyk unášania neviest zákon zakazuje, sila tradície stojí v tomto prípade nad zákonom.

 

Keď sa môžu ženy neoficiálne unášať, ako spoločnosť vníma ženu a jej rolu?

Celkovo je tu však postavenie žien úplne iné ako u nás. Pre mužov je normálne mať milenky, dokonca sa tým netaja. Dobrovoľníčka z Poľska, ktorá bola so mnou na projekte a bývala v mnohopočetnej hosťovskej rodine, mi vravela, že otec rodiny jej raz celý večer rozprával historky o svojich milenkách. Neskôr sa o tom dozvedela dokonca i jeho žena, avšak ich manželstvo to akoby nijakým spôsobom neohrozilo. Je to tam trošku iné. Manželská vernosť nie je v rodine primárnou záležitosťou.

 

Išla si na výlet aj do Kazachstanu. Mohla by si nám túto krajinu priblížiť?

Je to najbohatší a najväčší štát v Strednej Ázii. Je to rozdiel ísť z Kirgizska do Kazachstanu (2,724,900 km2, asi 56-násobok rozlohy Slovenska – pozn. red.). Navštívila som tu dve najväčšie mestá: Almaty (1,7 mil., úplne na juhu – pozn. red.) a Astanu (1 mil. – pozn. red.). Do roku 1997 bolo hlavným mestom Almaty, avšak zo strategických dôvodov sa ho rozhodli premiestniť viac do centra krajiny a tak sa stala hlavným mestom Astana. Vyzerá ako najrozvinutejšie európske mesto, ako Dubaj v kombinácii s Tokyom a Soulom. Je až neuveriteľné, čo sa im podarilo vybudovať na stepoch za posledných 20 rokov. Pozvali si najlepších architektov zo všetkých kútov sveta, a tak sa človek cíti chvíľu ako v Dubaji, chvíľu ako v Japonsku, chvíľu ako v Saudskej Arábii. Všetko je tam úplne nové a krištáľovo čisté, až má človek pocit, že môže jesť zo zeme. V západnej Európe som už navštívila veľa hlavných miest, ale asi iba škandinávske krajiny sú porovnateľné s Astanou.

 

Pri Kirgizsku si hovorila o chudobe, pri Kazachstane hovoríš o veľkom bohatstve. Sú tieto dve krajiny až také odlišné?

Mala som pocit, že sa posúvam v čase. Kirgizsko je akoby 50 rokov za nami a Astana 25 rokov pred nami. To sa však týka iba hlavného mesta, na dedine sa žije podobne ako v Kirgizsku. Navyše v Kazachstane panuje silne autoritatívny režim prezidenta Nazarbajeva, ktorý tu vládne nepretržite od roku 1991, teda od rozpadu ZSSR. Zakazuje slobodu prejavu, či zhromažďovania sa. Dokonca to smeruje až tak ďaleko, že ľudia sa nemôžu na verejnosti sťažovať na vládu – vraj kvôli rozširovaniu strachu a paniky.

 

To neznie veľmi demokraticky. Aká je mienka Kazachov o svojom prezidentovi?

Prezident je tu považovaný za národného hrdinu. V Astane sme napríklad navštívili národné múzeum, kde bola zmapovaná história Kazachstanu od vzniku až po súčasnosť. Na prízemí bol obraz Nazarbajeva v životnej veľkosti, na ktorý človeku padol pohľad vždy, keď prechádzal na ďalšie poschodie. Mala som pocit, že celé múzeum bolo vlastne postavené iba na jeho počesť. Dokonca som videla návštevníka, ktorý sa pri jeho obraze modlil, to bolo lyrické.

 

Vráťme sa k tvojmu životu v Kirgizsku. Čo ti najviac pomohlo priblížiť sa k životu a kultúre miestnych?

Nezmienila som sa, ale keď som musela odísť z rodiny, ubytovala som sa u jedného študenta, ktorý býval asi 20 minút od centra. Bol to veľký intelektuál, syn bývalého opozičného politika a excelentný debatér. Zarábal si tým, že chodil zastupovať politikov do rôznych politických relácii ako i tréningami debatérov po celej krajine. Veľa som sa od neho naučila. Najmä čo sa týka komunikačných zručností. Bol striktne racionálny. Keď sme diskutovali a ja som sa nechala strhnúť emóciami, iba poznamenal: „Mária, pozri, keď tu budeme po sebe kričať, nikam sa neposunieme, tak sa upokoj a pokračuj.“ Veľmi mi pomohol i pri seminárnej práci, ktorú som písala. Nikdy by som sa nedostala k takým informáciám, článkom, videám. Poznal i ľudí, ktorí sa zúčastnili tulipánovej revolúcie, o ktorej som písala a bol skutočne veľmi rozhľadený. Na druhej strane to bola však pre mňa i výzva, nakoľko jeho dom bol v dosť zúboženom stave.

 

Keď sa dozvedel, že prídem, postavil kvôli mne v záhrade summer shower“ – letnú sprchu, ako to oni volali.

 

V zúboženom stave? Ako si to máme predstaviť?

Nemal v dome sprchu, toaletu, umývadlo, takže ťažko hovoriť o hygiene. Keď sa dozvedel, že prídem, postavil kvôli mne v záhrade takzvanú summer shower“ – letnú sprchu, ako to oni volali. Bola to v podstate drevená konštrukcia oblepená veľkými plastovými vrecami. Aby sa človek mohol osprchovať, musel si najprv vyliezť po rebríku a naplniť si sud položený na sprche. Pripadala som si tak trochu ako keby som žila niekoľko storočí dozadu.

 

Od takých podmienok sme si na Slovensku odvykli. Čo si si zobrala z tejto skúsenosti?

Človek si v takýchto podmienkach postupne uvedomí, že k životu potrebuje omnoho menej, akoby sa mu mohlo zdať. S odstupom času hodnotím pobyt v Kirgizsku veľmi pozitívne. Až teraz vnímam, koľko som sa naučila i sama o sebe. Predtým, keď som čelila problémom, mala som tendenciu nadávať, vidieť všetko pesimisticky, upadať do zúfalstva. Teraz sa snažím pozerať sa na vec s väčším odstupom a hľadať riešenia. Keď sme mali napríklad problémy s AIESEC-om v Kirgizsku a museli si sami hľadať neziskovky, pre ktoré by sme mohli pracovať, pochopila som, že cestou sťažovania sa a nadávania to nepôjde. Zároveň som sa naučila pozerať vždy i na druhú stranu mince a hľadať nejaké pozitívum v každej negatívnej situácii. Hoci náš primárny projekt vzdelávania lokálnych učiteľov neprebiehal podľa našich predstáv (teda tak ako bolo uvedené v zmluve), napokon sme sa vďaka tomu stali súčasťou mnohých iných zaujímavých projektov, ku ktorým by sme inak nedostali.

 

Ako Ťa zmenil pobyt v Kirgizsku?

Kirgizsko bola prvá krajina, ktorú som zatiaľ navštívila, s úplne inou tradíciou, kultúrou, zvyklosťami, mentalitou, ako som poznala dovtedy. Pochopila som, že veľa vecí, ktoré som doposiaľ brala ako samozrejmosť (fungujúca doprava, zdravotná starostlivosť, sociálne zabezpečenie, tečúca voda, toaleta) nie sú všade len tak bežné. Začala som si viac vážiť to, čo mám, a pozerať sa na Slovensko v úplne inom svetle. Pod vplyvom ustavičného sťažovania sa a nadávania na to, čo nám chýba, sme zabudli byť vďační za to všetko, čo máme.

Pochádza zo Šale. Študovala Tlmočníctvo a prekladateľstvo nemeckého a ruského jazyka na Univerzite Komenského a momentálne študuje Politológiu zameranú na Rusko a východnú Európu na Universität Wien. Je absolventkou siedmeho ročníka Kolégia a ročného programu v Gamingu. V lete strávila 7 týždňov v Strednej Ázii.

Mária Kostyálová

 

Za rozhovor ďakuje Matúš Hagara.
Fotky pochádzajú z archívu Márie Kostyálovej.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *