Matúšova reflexia komunitného života

Prvé mesiace v Kolégiu som žil s myšlienkou, že dobro komunity neexistuje. Jediné, čo existuje je predsa moje vlastné dobro, moja spokojnosť so životom v Kolégiu s tými pár ľuďmi, ktorí rozumejú mne a ja rozumiem im. Je nezmyselné venovať svoju energiu zbližovaním sa s niekým, ktorý je „mimo môjho sveta” a rovnako je mi nepríjemné, keď sa niekto nasilu snaží priblížiť môjmu svetu. Načo vedieme rozhovor, v ktorom sa nikto z nás necíti prirodzene?! Prečo je nevyhnutné, aby som prekonával rozdiely, ak viem, že o rok alebo dva odtiaľto odídem?! Aj tak mám svojich priateľov…

Možno preháňam, ale nie bezúčelne. Niekto azda prichádza do Kolégia, aby si našiel svojich kamošov, lebo tam vonku ich úplne nemá. Iný prichádza do Kolégia s túžbou maximálne sa zamerať na vlastný individuálny rozvoj, a preto nemá túžbu budovať priateľstvá. Pre ďalšieho je Kolégium len ďalšou z iných mimoškolských aktivít bez špecifickej dôležitosti, a preto nemá na komunitu času. Alebo azda by sa aj chcel, ale nemôže, lebo vlastná škola, brigáda, osobné problémy, lebo…

Komunita v Kolégiu je veľký sociálny experiment. Ponúka navzájom neznámym, ambicióznym a všestranne zameraným ľuďom vytvoriť spoločenstvo. Hoci sú všetci kresťania, ich viera sama to nedokáže. Hoci všetci bývajú na jednom mieste, to miesto samo to nevybuduje. A hoci program Kolégia vyhradzuje program pre budovanie komunity, vyhradenie samo to nevyrieši. Človek môže naozaj preplávať jedným rokom bez zážitku z blízkosti, úprimnosti, či otvoreného rozhovoru. Môže nakoniec stáť na tých istých promóciách ako cudzinec vedľa toho istého človeka, s ktorým si každý večer umýval zuby. Áno, aj to sa môže stať – lebo komunitu buduje len a len vôľa jednotlivých ľudí budovať komunitu.

A práve pre všetky vyššie spomínané dôvody je to ohromne ťažké. Aj u mňa to tak bolo a stále je. Musel som zažiť blízkosť s človekom, ktorý je diametrálne iný ako som ja sám. Musel som nájsť svoju vlastnú komfortnú zónu (moje vlastné štúdium), v ktorej sa cítim naozaj spokojne, aby som sa nebál z nej vychádzať, aby som ju dokonca mohol s ostatnými zdieľať. Toto síce Kolník na lídršipových víkendoch neučí, a podľa mňa by mal – ľudia zväčša vôbec nemajú komfortnú zónu, teda takú zónu, kde sa cítia naozaj slobodne a autenticky. Musel som v sebe identifikovať dar, ktorý môžem komunite dať, a tým som sa mohol ostatným rozdať. Až potom som začal budovať komunitu.

A zrazu začala komunita budovať mňa. Najprv som žasol nad perlami, ktoré som celé mesiace prehliadal. Len som tie perly žmolil v rukách, z každej strany pozoroval ako sa boria, trápia a radujú nad vlastnými životmi. Tak ako som musel objaviť svoju vlastnú komfortnú zónu, objavil som zrazu svoju malosť, ktorá nie je ponižujúca, ale povyšujúca- ťahá ma k vlastnému rastu v empatii a poznaní človeka. Objavil som, že tvrdosť charakteru sa dá prekonať ľahkosťou nie small talkov, ale cheap talkov – rozprávaním sa o hlúpostiach totiž praská a mäkkne betón a fasáda. Nakoniec, objavil som seba so všetkými zlými vlastnosťami, ktoré snáď moja duša skrýva.A to je dobré, veľmi dobré.

Možno si hovoríte, že opäť preháňam a asi máte aj pravdu. No nie bezúčelne – naša pamäť sama funguje na maximalizovaní si svojich zážitkov, rovnako aj ostatné ročníky vedeli extrémne preháňať hovoriac o svojich komunitách. Ak som hovoril o komunite v Kolégiu ako o sociálnom experimente, chcem ešte dodať, že to nie je cudzí, neurčitý experiment, ale náš vlastný, osobný experiment sebaprekonávania sa. Komunita od Teba vždy vyžaduje viac, ako ti je na prvý pohľad príjemné. Ale o to tu práve ide – prijať túto nepríjemnosť. Ja ju občas prijímem a občas neprijímem, no hrdý na seba som len pri výbere prvej možnosti.

By Matúš Ďuraňa

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *