Nikina reflexia duchovného života

Pri všetkých snahách mojich spolužiakov o moje obrátenie počas roka som sa dosť bavila, ale úplne som ich snahe nerozumela. Až neskôr som zistila, čo je to výsostné privlastnenie si ultimátnej pravdy katolíckou cirkvou ako jedinej cesty k spáse. Prejavilo sa to najmä pri mojom učení sa o problematike, či mimo katolíckej cirkvi je spása. Na začiatku mi bolo cudzie, dnes mu už ako tak rozumiem.

 

Ako som ale popri všetkom akademickom a komunitnom prežívala duchovný pilier v katolíckom prostredí?

 

Ako verná evanjelička som sa spočiatku stránila kadejakých katolíckych úkonov. Ako mám prežívať spiritualitu, keď sa každý večer zúčastňujem omše, kde si len odrapkám naučené slová a odchádzam? Prišlo mi to viac ako nepríjemné. V evanjelickom prostredí, z ktorého pochádzam, sa modlíme vlastnými slovami, spiritualitu prežívame hlbokými debatami v spoločenstve a žijeme ako jedno telo. Oproti tomu mi katolícka omša ako stredobod spirituality prišla skostnatená tradíciou a úkonmi. Nehovoriac o odpustkoch. Evanjelik by si myslel, že taká dogma bola Luterovou reformou zrušená, ale katolíci si stále idú svoje. Navyše veria, že existuje aj niečo ako očistec…

Avšak, nebola som pohoršená. Najprv ma to všetko len veľmi prekvapilo. No nakoniec som to ja, kto sa infiltroval do inštitúcie, ktorá je známa svojím katolíckym zameraním. Jediné, čo mi ostávalo, bolo s rešpektom participovať na všetkých cirkevných úkonoch a niečo si o nich naštudovať, keď už som ich súčasťou. S týmto mi vo veľkej miere pomohol semester teológie. A to ste mali vidieť, keď evanjelička vysvetľovala katolíkom, čo je to tá cirkev. Zatiaľ čo sa moji spolužiaci nevedeli zhodnúť na tom, či je cirkev telom Krista alebo inštitúciou, ja som sa len smiala a povedala, že riešia falošnú dilemu, pretože je zároveň oboma. Potom som sa naučila, prečo je stredobodom omše Eucharistia, prečo si treba kľaknúť, prežehnať sa, čo je to tá voda pri vchode, do ktorej si každý močí prsty, či tá zvláštna skrinka v rohu kaplnky. Každá moja „detská“ otázka, typu „čo je toto a prečo to robíte“, bola sprevádzaná aj smiechom naokolo, ale s každým kúskom porozumenia vo mne rástla úcta. A o to viac rástla, keď som ju reálne zúžitkovala.

 

Som veľký kritik emóciami nabitých chvál a emočného prežívania viery, no ani môj racionálny prístup k viere ma nepripravil na to, aké to je mať krízu viery. Nie preto, že som necítila protestantmi nazývanú „Božiu prítomnosť“, ale preto, že som bola príliš unavená a nevedela som si nájsť čas. Práve vtedy ma zachránila rutina. Rutina katolíckej omše každý večer, latinských modlitieb pred a po večeri či modlitba pred seminárom. Táto rutina mi pomohla prinavrátiť modlitbu do môjho dňa. Modlitba sa prehlbovala, až som sa opäť ocitla v bode, keď únavu prekoná zvyk.

 

Ba čo viac, duchovný pilier mi pomohol nezblázniť sa. Koľkokrát ste mohli počuť o tom, že je potrebné robiť si reflexiu na konci dňa. Ja som ju robila, ale tak biznisovo. Teda, že som si prešla svoje SMART ciele a pozrela sa, čo som v ten deň pre ne spravila. Inými slovami, skontrolovala som stav môjho „to-do“ listu. Tým som ale ľahko skĺzla k obyčajnej rekapitulácii dňa, nie hlbšej reflexii. Moderné diáre a productivity tools vám dajú tri oblasti na reflexiu: čo zmeniť v budúcnosti, za čo sa pochváliť a zopakovať si svoj cieľ a stanoviť ďalšie kroky. Pekné, no ani som si neuvedomila, že takúto reflexiu som robila v rámci duchovných cvičení, pokiaľ som ňou nenahradila tú biznisovú.  Podobne zarazená som bola aj v súvislosti s akademickým pilierom, keď pri čítaní 7 návykov skutočne efektívnych ľudí som nachádzala Aristotelove múdrosti a pri počúvaní Impact Theory rozhovoru s bývalým budhistickým mníchom som nachádzala pravdy Tomáša Akvinského a Augustína. Keď mi kamarátka nadšene hovorila o knižke Siddhartha a pravdách ktoré tam našla, moja odpoveď bola, že to nie je nič nové, pretože to tvrdil aj Aristoteles vo svojej Etike Nikomachovej.

Pýtate sa ako je to spojené s duchovnom? Martin Luterán nám pri čítaní Augustínových Vyznaní pripomenul dôležitosť dvoch krídel – rozumu a viery. To bolo pre mňa niečo nové a nečakané. Rozum? Nie je viera predsa len o viere? Sola fide – to tí protestanti, viete… Ukázalo sa mi, že nie. Zatiaľ čo moji spolužiaci citovali Chestertona, ja som citovala svätého Pavla či evanjeliá. A práve pri štúdiu Ratzingerovho Úvodu do kresťanstva sa mi postupne prepájali všetky filozofické spisy s evanjeliom. Aristotelovo učenie o cnostiach, Akvinského vysvetlenie slobody, či metafyzika. Každý jeden intelektuálny zážitok mi rozširoval pochopenie mojej viery.

A ešte som našla čaro meditácie pri odriekaní otčenášu – ako mojej náhrady za ruženec – pri niekoľkohodinovom šľapaní po stopách Titusa Zemana za rakúske hranice o štvrtej ráno, latinské modlitby som priniesla aj domov k štedrovečernému stolu. Biskup Haľko by si na mne nič zvláštne nevšimol, keby som mu pri podaní ruky namiesto „naveky amen“ neodpovedala jeho slovami „pochválen buď J. K.“.

 

Ale inak som pravoverná – trochu pokatolíčtená – evanjelička.

 

A ako riešim otázku, že mimo cirkvi niet spásy? Verím, že niekorí spolužiaci sa ešte aj dnes a dlho potom budú modliť, aby som sa obrátila. Čo ale na to povedať, keď obrátená už som? Sola gratia.

By Nikola Gajdošová

 

 

 

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *