Ako byť pripravený?

Ako byť pripravený?

Ste pripravení? S touto otázkou ste sa už určite neraz stretli. Myslím si, že to však nie je správna otázka. Prečo? Lebo som si všimol, že u mňa – najmä pri tých najdôležitejších a často aj najriskantnejších rozhodnutiach – je odpoveď takmer vždy „nie“. A odpoveď „nie“ ma následne paralyzuje. Bráni mi konať.

 

V poslednom čase prichádzam na to, že sa z tohto bludného kruhu predsa len dá vymaniť. Stačí si položiť túto nešťastnú otázku trochu inak. To by som však nedokázal, keby som si ešte predtým nepoložil otázku, čo „byť pripravený“ vlastne znamená. Chcem sa teda podeliť o svoj pohľad na – pre mňa často desivú – pripravenosť a moju cestu k nej.

Ako byť pripravený?

Všetko, čo vieme, sme predtým nevedeli. Zažívam to už od narodenia. Keď som bol malý, nevedel som poriadne chodiť, rozprávať, či plaziť sa. A keby len to. Nevedel som ani len ovládať základné biologické potreby. Odvtedy už ubehlo dobrých 26 rokov. Už sa neplazím, ale sebaisto behám. Nerozprávam jedným jazykom, ale plynule troma. No a na základné biologické potreby už nemusím ani len myslieť. Je to úplná automatika.

 

No kedysi bolo pre mňa toto všetko nové. A na nič z toho som nebol pripravený. Teda aspoň si na mnohé z toho nepamätám. Alebo som to len jednoducho neriešil. Myslím si, že keď som bol malý, tak som sa sám seba nepýtal, či som pripravený loziť. Jednoducho som sa rozhodol, že tomu dám šancu a lozil som. Ani potom som sa sám seba nepýtal, či som pripravený chodiť, ale zase som sa rozhodol, že tomu dám šancu a chodil som. Áno, je pravda, že som popritom neraz škaredo spadol, ale vždy som sa otriasol, nebojácne postavil a dotiahol to do konca. Myslím si, že sa to podarilo aj preto, že som sa ako dieťa viac sústredil na samotnú aktivitu, než na moje pocity a „neúspechy“. Ako je teda možné, že to v dospelosti musím objavovať zase odznova?

 

Nazdávam sa, že sa niekedy priveľmi riadim nestálymi pocitmi. A pripravenosť nie je pocit. Pamätám si, ako som prvému dievčaťu povedal, že som do nej zaľúbený. Bolo to hrozné. Hlavne predtým, ako som to urobil. A myslíte si, že som bol pripravený? Nebol. Nikdy predtým som to nespravil. Nevedel som, aké to bude, a čo môžem čakať. Myslel som si, že keď náhodou povie „nie“, zomriem. A všetky pocity a emócie mi hovorili: nerob to, hrozí ti nebezpečenstvo, môžeš prísť o život. Necítil som sa na to, no napriek tomu som to urobil.

Ako byť pripravený?

Čo to znamená? Predsa to, že pripravenosť nie je pocit.

 

Ak to však nie je pocit, čo to potom je?

 

Podstatné meno.

 

Ale nie, vtip. Už asi tušíte odpoveď. Ale pekne poporiadku.

 

Istotu dodávajúci pocit, že sme pripravení, je len ilúzia. Cítime sa byť pripravení, ale nie sme. Ako to? Jednoducho – pripravenosť totiž nie je pocit. Pocit, že sme pripravení, je iba ilúzia. Pamätáte si na to, keď ste si mysleli, že ste pripravení, no keď prišiel na vás rad, zrazu ste neboli, a celé to dopadlo úplne inak, ako ste si predstavovali? Ja áno. Mal som spievať na našej rozlúčkovej párty z 9. triedy. Cvičil som si svoju časť piesne. Párkrát sme si to s učiteľkou a celou triedou prešli. Mal som pocit, že to už viem. Pocit, že som už trénoval dosť. Bol som pripravený. Aspoň som sa tak cítil. Keď som prišiel na rad, dostal som okno. Nevedel som si spomenúť, čo mám spievať. Keď som si konečne spomenul a myslel si, že mám vyhraté, nemal som. Poslednú slohu som zaspieval strašne falošne. Sám seba som sa vtedy pýtal: „Ako je to možné? Veď som bol pripravený.“ Chápete? Nikdy nie sme pripravení, len sa tak niekedy cítime. Ale je to len ilúzia, lebo pripravenosť nie je pocit.

 

Znamená to teda, že príprava nemá zmysel? Mohli by sme z toho usudzovať, že nemá zmysel sa pripravovať, veď aj tak nikdy nebudeme pripravení. To však nie je pravda. Príprava je veľmi dôležitá. Prečo? Nuž aby som to uviedol na pravú mieru, je potrebné povedať, že nikdy nebudeme pripravení úplne. Nikdy nebudeme predvídať všetko, čo sa môže stať, a nikdy nebudeme vedieť zvážiť všetky premenné, ktoré náš nádejný výkon ovplyvnia. A pri dôležitých rozhodnutiach, keď sme pod stresom, to platí dvojnásobne. Vždy sa môže stať niečo, s čím nepočítame. Je ale zrejmé, že prípravou minimalizujeme udalosti, ktoré nás môžu zaskočiť. To znamená, že vždy môžeme byť do určitej miery pripravení, ale napriek tomu to nie je pocit.

 

Pripravenosť je totiž otázkou postoja. Je to rozhodnutie, a nie pocit. To znamená, že otázka neznie: „Si pripravený?“, ale „Chceš byť pripravený?“ Vidíte ten radikálny rozdiel? Ja áno a veľmi mi to pomáha. Po novom vždy, keď sa púšťam do niečoho, čo mi vôbec nejde, alebo som to nikdy predtým nerobil, sa pýtam sám seba: „Kubo, chceš byť pripravený?“ A ak je odpoveď pozitívna, vtedy viem, že to zvládnem. Nebude to dokonalé a výsledky sa nedostavia ihneď. Tak to v začiatkoch býva. Ale keď vytrvám, viem, že to určite zvládnem. Ja napríklad momentálne riešim tanec. Začal som so swingom. Ukrutne mi to nejde. Ale je to celkom normálne – veď ani chodenie mi kedysi nešlo. Vlastne všetko, čo teraz viem, mi kedysi nešlo. Takže napriek tomu, že mi to nejde a cítim sa ako drevo, chcem byť pripravený. A o to ide. Otázka teda znie: „Chcete byť pripravení aj vy?“

Ako byť pripravený?

Na záver mi napadá už iba jedna myšlienka. Niekedy sa snažím vyhovoriť na to, že nemám všetko, čo potrebujem. A nech to znie akokoľvek ako klišé, začínam si uvedomovať, že mám. Podľa mňa väčšina Slovákov tiež má. Máme všetko, čo potrebujeme. Musíme sa len rozhodnúť. To znie jednoducho, ale je to náročné. No tento boj za nás nikto nevybojuje.

 

Preto nám všetkým držím palce, aby sa nám to vždy znovu a znovu darilo. Veď napokon máme všetko, čo potrebujeme. A keď budeme chcieť, budeme aj pripravení. Tak na čo ešte vlastne čakáme?

 

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

0 replies

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *