Problémy, nepríjemnosti alebo lenivosť?

Keby ste sa ma ešte pred niekoľkými mesiacmi opýtali, čo pokladám za jednu zo svojich silných stránok, určite by som odpovedal, že je to moja schopnosť konštruktívne kritizovať. Že som jednoducho „problem solver“. Všade som videl problémy, ktoré je potrebné riešiť. Dokonca som aj vždy vedel určiť, ako by sa dané problémy mali riešiť. No väčšinou to ostalo iba pri slovách.

 

Myslel som si, že konštruktívne kritizujem, no opak bol pravdou. Videl som iba negatíva. Časom som prišiel na to, že to bol môj spôsob, ako sa vyhnúť námahe. Bola to teda lenivosť, ale vo svojej podstate veľmi sofistikovaná. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako konštruktívna kritika s navrhovaným riešením, bol v skutočnosti spôsob, ako sa vyhnúť nepríjemnosti vyplývajúcej z námahy.

 

Keď som si to uvedomil, začal som si viac všímať vlastné okolie. A z môjho relatívne krátkeho pozorovania som s miernou úľavou zistil, že v tom nie som sám. Zdá sa mi, že lenivosť je jednoducho zakorenená v našej ľudskej povahe, pričom môže mať rozličné prejavy. Tie, s ktorými momentálne zápasím, teraz rozmením na drobné.

Vidíme problémy aj tam, kde nie sú. Naposledy sa mi to stalo, keď som vešal bielizeň. Bola to najmä spodná bielizeň a ponožky, čiže veľa malých kúskov. Strašne sa mi do toho nechcelo. Jednoducho to neznášam. A jedna z prvých myšlienok, ktoré mi napadli, bola: prečo to musím zase vešať? Márne som rozmýšľal, ako by som sa z toho mohol vyvliecť. Vedel som, že to za mňa nikto neurobí, a aj to, že by ani nebolo správne, keby to za mňa niekto urobil.

 

Keď som nad tým premýšľal, napadlo mi, že je to vlastne iba banalita. A hneď vzápätí som si uvedomil, že ak vešiam bielizeň, znamená to, že si mám čo obliecť. Že mám práčku, vodu, strechu nad hlavou… A pamätám si, ako mi vtedy naskočili zimomriavky. Vďaka tejto skúsenosti som si odniesol dve ponaučenia.

 

Po prvé, vyvesiť bielizeň (ale môžeme za to dosadiť aj vynášanie smetí, hádku s priateľkou či žehlenie) pre mňa v skutočnosti žiadny problém nepredstavuje. Slovo problém označuje prekážku. No ja mám dnes dojem, že sme si zadefinovali problém skôr ako „všetko, s čím sme nespokojní alebo čo nám je nepríjemné“. Teda všetko, čo nám nejakým spôsobom prekáža a vyvádza nás zo zabehnutého príjemného stereotypu. No nie všetko, čo nám prekáža, je pre nás zároveň aj prekážkou. Príkladom môže byť situácia, keď chcem ísť behať a vonku prší. Dážď mi môže byť nepríjemný, môže mi znepríjemňovať behanie, ale (pozor!) neprekáža mi v ňom.

 

Po druhé, uvedomil som si, že každý takýto „problém“ je príležitosťou na vďačnosť. Ak musím vyvesiť zopár kusov oblečenia, vyplýva z toho tiež to, že mám si čo obliecť. Ak si musím uvariť obed, znamená to, že mám jedlo. Ak som sa pohádal s priateľkou, znamená to, že mám priateľku. Nesnažím sa teraz celú tému problémov banalizovať alebo tvrdiť, že žiadne neexistujú. To vôbec. Snažím sa skôr poukázať na to, že nie každá nepríjemnosť či prekážka nám stojí v ceste, a preto by sme ju nemali nazývať problémom. Väčšinou sa za týmito situáciami skrýva iba naša pohodlnosť alebo lenivosť.

 

Zveličujeme problémy tam, kde sú. Sedím v reštaurácii. Donesú mi vlažné jedlo, prípadne mäso, ktoré je nedopečené alebo o trochu viac prepečené. Je to problém? Je. Pretože som si do reštaurácie prišiel vychutnať jedlo. Išiel som tam pre zážitok. A nevhodne pripravené jedlo mi stojí v ceste k dosiahnutiu tohto cieľa. Mám teda právo vyjadriť svoju nespokojnosť a problém riešiť.

 

No dajme si ruku na srdce – koľkokrát radšej nepovieme nič, alebo keď aj povieme, najprv jedlo zjeme a potom sa všetkým naokolo sťažujeme, ako zle v tej reštaurácii varia? Z vlažného jedla spravíme studené a z jemne nedopečeného mäsa zas surové. A aby všetci videli, akí sme nespokojní, nedáme čašníkovi žiadne prepitné (akoby on bol zodpovedný za to, že jedlo, ktoré nám doniesol, nebolo celkom podľa našich predstáv). Z nepatrného problému urobíme škandál. Som na tom podobne.

 

Znova: zabúdame na to, že ak takýto problém máme, znamená to, že sedíme v reštaurácii. To znamená, že máme dosť peňazí, aby sme platili niekomu za to, že nám navarí. Zdá sa, že práve túto skutočnosť si už celkom neuvedomujeme.

 

Sme leniví a pohodlní, pričom si nie sme toho vôbec vedomí. Spomínam si na svoje začiatky na univerzite. Najmä na druhý a tretí ročník. Všetko bolo zlé. Napríklad profesori, ktorí nikdy v danom odbore nepracovali a teraz ho vyučujú. Mudrujú, teoretizujú a bazírujú na poučkách. Učivo je zastaralé a knihy, ktoré čítam, sú dielom práve týchto neschopných profesorov. Väčšina mojich spolužiakov študuje iba preto, aby získali titul. A vlastne som na tejto škole asi jediný, kto vie, ako by sa jednotlivé predmety mali učiť, aké knihy by sa mali čítať a akí profesori by na našej škole mali byť. Som za to na seba hrdý. Myslím si, že som jediný objektívny konštruktívny kritik.

Som ním aj naozaj?

 

Je skutočne možné, aby boli všetci profesori na našej škole neschopní alebo bez praxe? Je naozaj všetko učivo zastaralé? A prečo nečítam knihy, o ktorých si myslím, že by sa na našej škole a v našom odbore mali čítať?

 

Bol som lenivý a pohodlný. Nechcel som sa namáhať. Namiesto toho som sa sťažoval a ani som o tom nevedel. Bol som dokonca za to na seba hrdý. S odstupom času ale vidím, že som bol úplne mimo. Bol to spôsob, ako ospravedlniť moju lenivosť a záhaľku. Prečo? Pretože je to omnoho ľahšie ako niečo urobiť. Výstižné príslovie hovorí: Kde jedni plačú, iní predávajú vreckovky. Teda tam, kde sa niektorí sťažujú, ľutujú, prokrastinujú a sú leniví, iní vidia príležitosť.

 

A tak je to aj na našej škole. Máme tam aj výborných profesorov a ľudí z praxe. Nikto mi nebráni čítať kvalitné knihy. Nikto ma nenúti, aby som čítal knihy mojich profesorov. Na škole sú aj spolužiaci, ktorí sa chcú učiť a rozvíjať, a ktorým nejde iba o titul. A namiesto toho, aby som dva roky ďakoval za to, že toto všetko mám a ďakoval za kopu príležitostí ako veci vylepšiť, som sa často radšej iba sťažoval. Bolo to predsa jednoduchšie.

 

A viete ako som si to uvedomil?

 

Vždy, keď som mal niečo vyriešiť a veľmi sa mi do toho nechcelo, som hneď dostal parádny nápad, ako to vyriešiť. No zároveň som hneď dokázal uviesť aj dôvod, prečo dané riešenie musí zrealizovať niekto iný. A to aj vtedy, ak by mi vykonanie úlohy zabralo len 20-30 minút. Uvedomil som si, že moja výhovorka bola vždy veľmi všeobecná. Napríklad: „Teraz nemôžem, lebo musím robiť niečo do školy,“ či „teraz nemôžem, lebo musím pracovať na diplomovke.“

 

Možno sa to niekomu môže zdať celkom konkrétne, ale nie je. Čo to znamená, že musím urobiť niečo do školy? Často to znamená pripraviť si jedno zadanie, ktorého vypracovanie mi zaberie maximálne 2 hodiny. A práca na diplomovke? To znamená, že každý deň jej musím venovať aspoň 30 minút alebo to potom aj tak všetko urobím na poslednú chvíľu. Nakoniec to niekedy dopadne tak, že nespravím ani jedno, ani druhé. Odmietnem príležitosť na rast a ani si nesplním povinnosť. Aspoňže som si uvedomil, že za takéto zmýšľanie nemôžem byť na seba hrdý. Ak máš podobne vágne dôvody na to, prečo veci nerobíš, pravdepodobne sme na jednej lodi.

 

Otázka teda zostáva. Aké problémy v skutočnosti riešime? Koľko z nich je skutočných a koľko len obyčajnou nepríjemnosťou či výhovorkou prečo niečo nespraviť? Buďme konkrétni a pozerajme sa na naše životné situácie zo všetkých strán. Koľko z nich pre nás v skutočnosti predstavuje problém a koľko len nepríjemnú situáciu? V živote sa problémom určite nevyhneme, no čo ak práve im vďačíme za našu súčasnú priaznivú situáciu? Zakončil by som tento článok citátom na zamyslenie od Marca Aurélia: „To, čo ti stojí v ceste, stáva sa jej súčasťou.“

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *