Bojovať alebo študovať?

 

Prežívame krušné časy. A nie len my, študenti Kolégia, ale aj celý svet. Naše bezstarostné životy narušila hrozba vírusu, ktorá pre nás predstavuje najväčšiu krízu, čo sme v našich mladých životoch zatiaľ mohli zažiť.

 

 

Nie vojna alebo hladomor, ale pandémia nám dnes pripomína smrť, na ktorú ako mladí ľudia veľmi nemyslíme. Naše srdcia nám zviera strach o budúcnosť, o svojich blízkych a o samotné riziko nákazy.

 

Zrazu zisťujeme, že veci, na ktoré sme sa doteraz spoliehali, vôbec nie sú tak samozrejmé. Ilúzie o nejakých istotách sa pomaly rozplývajú. Takže áno, máme strach a smrť vidíme takpovediac za každým rohom – ale s chladnou hlavou vieme skonštatovať, že to je dobré. Práve teraz máme skvelú príležitosť sa zastaviť a jednak oceniť fakt, že vôbec môžeme žiť, a na druhej strane taktiež to, že môžeme študovať.

 

Ilúzie o nejakých istotách sa pomaly rozplývajú.

 

Uvedomujeme si, že momentálna situácia nezmenila dôvody, prečo študujeme a sme v Kolégiu. Niekto by sa mohol nazdávať, že dané okolnosti urobili zo vzdelania niečo bezpredmetné. Nemôžeme však podľahnúť tejto nesprávnej myšlienke, pretože vzdelanie buď zmysel má, napriek všetkému, alebo ho nemá vôbec.

 

Pár mesiacov dozadu sme všetci urobili rozhodnutie stráviť v Kolégiu minimálne rok s tým, že kvalitné vzdelanie má zmysel a hodnotu a že ho vieme nájsť práve tu. Dnes sa len musíme vrátiť späť k tomuto rozhodnutiu a opäť sa v ňom utvrdiť. Kedy inokedy by sme mali študovať, ak nie teraz?

 

Veľmi trefne to vystihuje C. S. Lewis vo svojej eseji Štúdium počas vojny, ktorú predniesol svojim oxfordským študentom na jeseň 1939: „Ak sa tomu [rozrušeniu] podvolíme, vždy budeme čakať, až sa pominie také či onaké vyrušenie a my si budeme môcť naozaj zasadnúť k svojej práci. Veľa dosiahnu iba tí, ktorí chcú poznanie tak veľmi, že sa oň snažia, aj keď sú podmienky ešte stále nepriaznivé. Priaznivé podmienky nikdy neprídu.“

 

Musíme sa povzniesť nad zlé podmienky, strach a frustráciu. Musíme pozbierať všetku silu, vieru a túžbu po poznaní a ísť ďalej. Nie však už len raz za čas, keď zapochybujeme, ale každé ráno, pretože kríza nám visí priamo nad hlavami.

 

Musíme pozbierať všetku silu, vieru a túžbu po poznaní a ísť ďalej.

 

Ostávame, kde sme, a pokračujeme v tom, čo sme začali. Sústredíme sa hlavne na to, čo je teraz, lebo budúcnosť je neistá a už sa na ňu nemôžeme upínať tak voľne ako predtým. Študujeme, pokiaľ nám to naše povinnosti dovolia. Práve teraz je na to ten pravý čas, ktorý sa už nikdy nemusí vrátiť, a tak máme v pláne ho nepremrhať. Veríme, že naša túžba po poznaní a kultúre je väčšia ako strach a tak, aj keď je to ťažké, ideme ďalej.

 

Pavol Sklenkaštudent v Kolégiu Antona Neuwirtha
1 odpovedať

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *