30. výročie vyhlásenia NR SR k odsunu slovenských Nemcov

Spolu s Nádáciou Konrada Adenauera, našim dlhoročným partnerom, sme podpísali vyhlásenie k 30. výročiu vyhlásenia Slovenskej národnej rady k odsunu slovenských Nemcov. Tento významný krok odsúdenia princípu kolektívnej viny je potrebné si pripomínať ako znak vymanenia sa z totalitných lží, prejav viery v silu odpustenia a vyjadrenie túžby po priateľstve a spolupráci.

Z vyhlásenia vyberáme:

„V dnešnej situácii, keď mnohých premáha strach z koronavírusu a z núdze, prebúdzajú sa staré i nové hnevy a hrozí, že v pocite ohrozenia stratíme niečo zo svojej ľudskosti. V takýchto krízových časoch je užitočné pripomenúť si hviezdne okamihy našej spoločnosti: obdobie, kedy sa v hospodársky, spoločensky a politicky upadajúcej malej krajine ľudia so všetkou silou rozhodli začať nanovo a lepšie a krátko na to si v istom historickom okamihu dokázali s nevšednou veľkorysosťou podať ruku s tými, ktorí boli predtým považovaní za nepriateľov.“

Vyhlásenie v plnom znení si môžete prečítať tu:

Vyhlásenie k 30. výročiu deklaracie SNR k odsunu Nemcov

100. narodeniny Antona Neuwirtha

V piatok 22. januára 2021 uplynie 100 rokov od narodenia Antona Neuwirtha. Pozývame vás pri tejto príležitosti na online panelovú diskusiu, v ktorej budú výsledok životného experimentu Antona Neuwirtha reflektovať Anton Neuwirth ml., František Mikloško a Martin Luterán. Zaregistrovať sa môžete TU.
 
Veríme, že jeho odkazom sa môžu inšpirovať mnohí – preto je táto pozvánka voľne šíriteľná. Na Facebooku môžete svojich známych pozývať zdieľaním tejto udalosti. 

Anton Neuwirth sa formoval v katolíckom spoločenstve Rodina pod vedením prof. Kolakoviča, pôsobil na Ústave pre lekársku chémiu, počas komunistického režimu bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Po páde režimu sa angažoval za konštituovanie kresťanskej a demokratickej politiky na Slovensku. Stal sa poslancom Národnej rady SR a v rokoch 1994 – 1998 bol veľvyslancom SR pri Svätej Stolici v Ríme. Pán si ho povolal k sebe nečakane 21. septembra 2004 doma v Bojniciach. Viac informácií o Antonovi Neuwirthovi si môžete prečítať v tomto článku.
 
S vďakou za prácu a prínos pre spoločnosť a pamätajúc na jeho životný odkaz vás pozývame na podujatie, na ktorom budú syn, politický kolega a zakladateľ po ňom pomenovaného kolégia reflektovať výsledok životného experimentu Antona Neuwirtha pri príležitosti jeho nedožitých 100. narodenín.

 

Panelovú diskusiu Antona Neuwirtha ml, Františka Mikloška a Martina Luterána moderuje Michal Magušin. Uskutoční sa ONLINE v piatok 22. januára 2021 o 20.00 hod. Prihlásiť sa môžete kliknutím na tento odkaz. LINK na diskusiu obdržíte na Vami zadaný e-mail v deň podujatia.
 
Tešíme sa na Vás!

Čo znamená klasické vzdelávanie dnes?

Kedysi išlo o elitný študijný kurz založený na gréčtine a latinčine, dvoch veľkých jazykoch antického sveta. Nechýbali ani dejiny, filozofia, literatúra a umenie grécko-rímskeho sveta, čo po čase prinieslo bystrejším nadšencom výrazne vysoký stupeň kultúrneho porozumenia, ktoré pretrvalo po celý život. Dnes je potrebné ho opäť predstavovať.

 

Klasické vzdelávanie bolo klasickým „vnorením sa“ do učiva. Študenti sa kedysi učili omnoho viac o úradníkoch gréckych mestských štátov a o rímskych cisároch a naspamäť vedeli omnoho viac veršov gréckej a rímskej poézie a drám, než sa učili o Tudorovcoch, Stuartovcoch a Shakespearovi. Jazyky nikdy neboli na druhom mieste – najprv bolo nutné, aby ich študenti ovládali a tým sa korunoval úspech klasického vzdelávania. Prečo? Lebo poznanie a informácie neboli dostatočné a bolo potrebné siahnuť po primárnych zdrojoch.

Klasické vzdelávanie sa nezakladalo iba na vštepovaní poznania; snažilo sa aj o uhladenie a zušľachtenie. A ani dôkladnosť, ani krása sa nedosiahla bez dobrej znalosti gréčtiny a latinčiny. Tieto jazyky poskytovali mentálnu gymnastiku aj tréning vkusu.

Dnes pojem „klasické vzdelávanie“ používame neprístojne. Za „klasické“ označíme čokoľvek, čo považujeme za vynikajúce a univerzálne. Navyše odbor klasickej filológie, ktorý naďalej označuje starý význam (štúdium gréčtiny a latinčiny), sa rozšíril aj na štúdium klasického antického sveta bez ohľadu na jazyk. Čo v praxi vidíme v katalógoch univerzitných kurzov ako „klasická antická civilizácia“ a „klasická antická literatúra“ a oboje obvykle označujú kurzy čítania v preklade.

V súčasnosti teda klasické vzdelávanie môže znamenať niečo, čo vôbec nesúvisí s jeho pôvodným významom a porovnáva sa s tým, čo by sme mohli označovať ako tradičné vzdelávanie. Tradičné vyučovanie založené na „klasických dielach“ – na knihách veľkej tradície, poskytuje vzdelanie, ktoré slúži nato, aby nás informovalo o najlepších dielach našej civilizácie a na to, aby nám poskytlo modely na rozpoznanie etických a estetických noriem. V tomto zmysle klasické vzdelávanie opisuje pátranie po tom, čo sa označuje ako „slobodné vzdelávanie“ alebo osobitnejšie vzdelanie v „humanitných predmetoch“. No ak za „klasický“ označíme prístup alebo študijný kurz bez odkazu na gréčtinu a latinčinu, tak sa zdá, že ho používame zbytočne promiskuitne.

 

 

Vráťme sa k staršej definícii klasického vzdelávania ako učebných osnov založených – ak nie výlučne – na gréčtine, latinčine a na štúdiu civilizácie, z ktorej vzišli. Hora Parnas, vápencová masa vznášajúca sa nad starobylou delfskou svätyňou, je od úsvitu Západu hlavným symbolom poetickej inšpirácie a dokonalosti. Upriamila úzkostlivé pohľady na nebesá. A postupom času stelesnila všetko, čo chce človek v najlepšom prípade dosiahnuť – a čo by aj mal chcieť. Táto hora sa stala znamením jeho lepšieho, božsky inšpirovaného ja. Hoci bol pre väčšinu pútnikov nedosiahnuteľný, Parnas poukazoval aj na poklady, ktoré múzy dávajú verným a usilovným, ktorí čakajú a pracujú. „Vyliezť na Parnas“ sa nakoniec stalo synonymom pre bolestne oslavné používanie gréčtiny a latinčiny.

Ťažká, prudká cesta klasického vzdelávania neviedla len k samotnému poznaniu, ale aj ku kultivácii mysle a ducha. Výstup mal premeniť aj intelektuálnu a estetickú povahu človeka. Klasický kurz po stáročia dominoval západnému mysleniu. Veľa z našej intelektuálnej histórie od doby temna, cez renesanciu až po moderný svet vypovedá o neúnavnej práci duchovných a laických učencov, ktorí siahali späť do antiky, aby získali, zachovali a šírili bohatstvo učenia a skúseností, ktoré obsahovala. Preto sa museli vyučovať klasické jazyky uchovávajúce toto bohatstvo.

 

Ťažká cesta klasického vzdelávania neviedla len k samotnému poznaniu, ale aj ku kultivácii mysle a ducha.

 

Klasické vzdelávanie bolo kráľovnou všetkého vedeckého úsilia; predstavovalo pôvodné učebné osnovy humanitných vied. Bez ohľadu na to, akými rôznorodými a nesúvisiacimi témami sú dnes humanitné štúdiá, kedysi boli predĺženým štúdiom gréckych a rímskych úspechov v literatúre, histórii, myslení a umení. Touto cestou sa stále oplatí vykročiť.

 

 

Ak chceme oceniť hodnotu antiky, musíme vziať na vedomie, že solídna znalosť klasických jazykov, histórie a kultúry sama o sebe nevytvorí cnosť. Nemôže zasvietiť do  rohov, ktoré sme sa rozhodli udržiavať v tme, ani do tých, ktoré nemožno osvetliť. Ale môže formovať myseľ a osvetľovať cestu k porozumeniu. Preto je ušľachtilé znovu objavovať a venovať sa hlasom minulosti. Ak ich ignorujeme, je to nebezpečné pre nás a pre všetkých, o ktorých budeme akýmkoľvek spôsobom učiť. Bez jemne naladeného a často vyživovaného zmyslu pre minulosť, blízku i vzdialenú, ​​nemáme žiadnu kultúru.

 

Solídna znalosť klasických jazykov, histórie a kultúry sama o sebe nevytvorí cnosť,  ale môže formovať myseľ a osvetľovať cestu k porozumeniu.

 

Výstup na Parnas kedysi pomáhal formovať nevyformovanú myseľ. Náročné stúpanie povzbudzovalo intelektuálnu a estetickú kultúru u tých, ktorí vydržali námahu. Pomáhalo mentálnemu a dokonca emocionálnemu poriadku vyjsť z chaosu. Tento klasický tréning stále poskytuje najistejší základ pre vzdelanie národov, pretože vrchol Parnasu poskytuje kompletnejší pohľad na základy moderného sveta. Poézia, dráma, demokracia, idealizmus, vedecká zvedavosť a mnoho ďalších vecí, ktoré obohacujú naše mysle, vďaka nej chápeme a posudzujeme lepšie. Ak táto výška chýba, necháme sa unášať prúdom, plávajúc na našich vlastných vykorenených, nepatrných ostrovoch. A stávame sa krmivom pre demagógov. Preto nepotrebujeme revolúciu, ale reštauráciu.

 

 

Klasické štúdium podporuje vďačnosť za plody minulosti a umocňuje pocit, že stojíme na pleciach obrov. Študent histórie získa prostriedky nato, aby s vážnosťou a spravodlivosťou posudzoval iné časy. Naučí sa, že civilizovaná kultúra je citlivo vystavaná budova, krehké stvorenie vztýčené s monumentálnym úsilím, ktoré sa však ľahko dá zničiť.

Historik Christopher Dawson raz napísal, že kultúra – v staršom slova zmysle – je „ako mesto, ktoré bolo namáhavo vybudované postupnou prácou viacerých generácií, a nie džungľa, ktorá spontánne vyrástla slepým tlakom prírodných síl. Podstata kultúry je sprostredkovaná a nadobúdaná, a hoci ju dedí jedna generácia od druhej, je spoločenským a nie biologickým dedičstvom, tradíciou učenia, nahromadeným kapitálom vedomostí. “ A vždy jej hrozí vyhynutie. Kultúra sama o sebe nedýcha; uchovávajú ju tí, ktorí sú presvedčení o jej hodnote. Klasická vízia sa znovu a znovu obnovovala po dlhé storočia potom ako mnohí prorokovali jej zánik. 

 

Nepotrebujeme revolúciu, ale reštauráciu.

 

Klasické vzdelávanie je opäť potrebné brániť. Koniec koncov, žijeme v modernom a zriedka spochybňovanom presvedčení, že antický svet a jeho diela môžu málokoho niečo naučiť okrem špecialistov, vedcov a učiteľov klasickej filológie. Nenechajme sa pomýliť.

Po stáročia stálo klasické vzdelávanie pred úlohou výuky vznešených umení (noble arts) mysle a srdca, a môže tak urobiť znova. Tieto umenia nie sú mŕtve, iba hibernujú. Bystrý a dômyselný svet v sebe musí znovu nájsť pokoru učiť sa a vyučovať tieto vznešené umenia, ak má akékoľvek zdanie civilizácie, akýkoľvek úlomok vnútornej veľkosti prežiť chaos spôsobený generáciami zabudnutia a dobre mieneného zanedbávania. Môžeme získať späť svoju pamäť a rozpovedať jej príbehy tým, ktorí čakajú, aby si ich vypočuli.

 

Tento článok vznikol v spolupráci s portálom Memoria Press.  Jeho autorkou je Tracy Lee Simons a pre Kolégium Antona Newirtha ho preložil Bohumil Petrík.