Problémy, nepríjemnosti alebo lenivosť?

Keby ste sa ma ešte pred niekoľkými mesiacmi opýtali, čo pokladám za jednu zo svojich silných stránok, určite by som odpovedal, že je to moja schopnosť konštruktívne kritizovať. Že som jednoducho „problem solver“. Všade som videl problémy, ktoré je potrebné riešiť. Dokonca som aj vždy vedel určiť, ako by sa dané problémy mali riešiť. No väčšinou to ostalo iba pri slovách.

 

Myslel som si, že konštruktívne kritizujem, no opak bol pravdou. Videl som iba negatíva. Časom som prišiel na to, že to bol môj spôsob, ako sa vyhnúť námahe. Bola to teda lenivosť, ale vo svojej podstate veľmi sofistikovaná. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako konštruktívna kritika s navrhovaným riešením, bol v skutočnosti spôsob, ako sa vyhnúť nepríjemnosti vyplývajúcej z námahy.

 

Keď som si to uvedomil, začal som si viac všímať vlastné okolie. A z môjho relatívne krátkeho pozorovania som s miernou úľavou zistil, že v tom nie som sám. Zdá sa mi, že lenivosť je jednoducho zakorenená v našej ľudskej povahe, pričom môže mať rozličné prejavy. Tie, s ktorými momentálne zápasím, teraz rozmením na drobné.

Vidíme problémy aj tam, kde nie sú. Naposledy sa mi to stalo, keď som vešal bielizeň. Bola to najmä spodná bielizeň a ponožky, čiže veľa malých kúskov. Strašne sa mi do toho nechcelo. Jednoducho to neznášam. A jedna z prvých myšlienok, ktoré mi napadli, bola: prečo to musím zase vešať? Márne som rozmýšľal, ako by som sa z toho mohol vyvliecť. Vedel som, že to za mňa nikto neurobí, a aj to, že by ani nebolo správne, keby to za mňa niekto urobil.

 

Keď som nad tým premýšľal, napadlo mi, že je to vlastne iba banalita. A hneď vzápätí som si uvedomil, že ak vešiam bielizeň, znamená to, že si mám čo obliecť. Že mám práčku, vodu, strechu nad hlavou… A pamätám si, ako mi vtedy naskočili zimomriavky. Vďaka tejto skúsenosti som si odniesol dve ponaučenia.

 

Po prvé, vyvesiť bielizeň (ale môžeme za to dosadiť aj vynášanie smetí, hádku s priateľkou či žehlenie) pre mňa v skutočnosti žiadny problém nepredstavuje. Slovo problém označuje prekážku. No ja mám dnes dojem, že sme si zadefinovali problém skôr ako „všetko, s čím sme nespokojní alebo čo nám je nepríjemné“. Teda všetko, čo nám nejakým spôsobom prekáža a vyvádza nás zo zabehnutého príjemného stereotypu. No nie všetko, čo nám prekáža, je pre nás zároveň aj prekážkou. Príkladom môže byť situácia, keď chcem ísť behať a vonku prší. Dážď mi môže byť nepríjemný, môže mi znepríjemňovať behanie, ale (pozor!) neprekáža mi v ňom.

 

Po druhé, uvedomil som si, že každý takýto „problém“ je príležitosťou na vďačnosť. Ak musím vyvesiť zopár kusov oblečenia, vyplýva z toho tiež to, že mám si čo obliecť. Ak si musím uvariť obed, znamená to, že mám jedlo. Ak som sa pohádal s priateľkou, znamená to, že mám priateľku. Nesnažím sa teraz celú tému problémov banalizovať alebo tvrdiť, že žiadne neexistujú. To vôbec. Snažím sa skôr poukázať na to, že nie každá nepríjemnosť či prekážka nám stojí v ceste, a preto by sme ju nemali nazývať problémom. Väčšinou sa za týmito situáciami skrýva iba naša pohodlnosť alebo lenivosť.

 

Zveličujeme problémy tam, kde sú. Sedím v reštaurácii. Donesú mi vlažné jedlo, prípadne mäso, ktoré je nedopečené alebo o trochu viac prepečené. Je to problém? Je. Pretože som si do reštaurácie prišiel vychutnať jedlo. Išiel som tam pre zážitok. A nevhodne pripravené jedlo mi stojí v ceste k dosiahnutiu tohto cieľa. Mám teda právo vyjadriť svoju nespokojnosť a problém riešiť.

 

No dajme si ruku na srdce – koľkokrát radšej nepovieme nič, alebo keď aj povieme, najprv jedlo zjeme a potom sa všetkým naokolo sťažujeme, ako zle v tej reštaurácii varia? Z vlažného jedla spravíme studené a z jemne nedopečeného mäsa zas surové. A aby všetci videli, akí sme nespokojní, nedáme čašníkovi žiadne prepitné (akoby on bol zodpovedný za to, že jedlo, ktoré nám doniesol, nebolo celkom podľa našich predstáv). Z nepatrného problému urobíme škandál. Som na tom podobne.

 

Znova: zabúdame na to, že ak takýto problém máme, znamená to, že sedíme v reštaurácii. To znamená, že máme dosť peňazí, aby sme platili niekomu za to, že nám navarí. Zdá sa, že práve túto skutočnosť si už celkom neuvedomujeme.

 

Sme leniví a pohodlní, pričom si nie sme toho vôbec vedomí. Spomínam si na svoje začiatky na univerzite. Najmä na druhý a tretí ročník. Všetko bolo zlé. Napríklad profesori, ktorí nikdy v danom odbore nepracovali a teraz ho vyučujú. Mudrujú, teoretizujú a bazírujú na poučkách. Učivo je zastaralé a knihy, ktoré čítam, sú dielom práve týchto neschopných profesorov. Väčšina mojich spolužiakov študuje iba preto, aby získali titul. A vlastne som na tejto škole asi jediný, kto vie, ako by sa jednotlivé predmety mali učiť, aké knihy by sa mali čítať a akí profesori by na našej škole mali byť. Som za to na seba hrdý. Myslím si, že som jediný objektívny konštruktívny kritik.

Som ním aj naozaj?

 

Je skutočne možné, aby boli všetci profesori na našej škole neschopní alebo bez praxe? Je naozaj všetko učivo zastaralé? A prečo nečítam knihy, o ktorých si myslím, že by sa na našej škole a v našom odbore mali čítať?

 

Bol som lenivý a pohodlný. Nechcel som sa namáhať. Namiesto toho som sa sťažoval a ani som o tom nevedel. Bol som dokonca za to na seba hrdý. S odstupom času ale vidím, že som bol úplne mimo. Bol to spôsob, ako ospravedlniť moju lenivosť a záhaľku. Prečo? Pretože je to omnoho ľahšie ako niečo urobiť. Výstižné príslovie hovorí: Kde jedni plačú, iní predávajú vreckovky. Teda tam, kde sa niektorí sťažujú, ľutujú, prokrastinujú a sú leniví, iní vidia príležitosť.

 

A tak je to aj na našej škole. Máme tam aj výborných profesorov a ľudí z praxe. Nikto mi nebráni čítať kvalitné knihy. Nikto ma nenúti, aby som čítal knihy mojich profesorov. Na škole sú aj spolužiaci, ktorí sa chcú učiť a rozvíjať, a ktorým nejde iba o titul. A namiesto toho, aby som dva roky ďakoval za to, že toto všetko mám a ďakoval za kopu príležitostí ako veci vylepšiť, som sa často radšej iba sťažoval. Bolo to predsa jednoduchšie.

 

A viete ako som si to uvedomil?

 

Vždy, keď som mal niečo vyriešiť a veľmi sa mi do toho nechcelo, som hneď dostal parádny nápad, ako to vyriešiť. No zároveň som hneď dokázal uviesť aj dôvod, prečo dané riešenie musí zrealizovať niekto iný. A to aj vtedy, ak by mi vykonanie úlohy zabralo len 20-30 minút. Uvedomil som si, že moja výhovorka bola vždy veľmi všeobecná. Napríklad: „Teraz nemôžem, lebo musím robiť niečo do školy,“ či „teraz nemôžem, lebo musím pracovať na diplomovke.“

 

Možno sa to niekomu môže zdať celkom konkrétne, ale nie je. Čo to znamená, že musím urobiť niečo do školy? Často to znamená pripraviť si jedno zadanie, ktorého vypracovanie mi zaberie maximálne 2 hodiny. A práca na diplomovke? To znamená, že každý deň jej musím venovať aspoň 30 minút alebo to potom aj tak všetko urobím na poslednú chvíľu. Nakoniec to niekedy dopadne tak, že nespravím ani jedno, ani druhé. Odmietnem príležitosť na rast a ani si nesplním povinnosť. Aspoňže som si uvedomil, že za takéto zmýšľanie nemôžem byť na seba hrdý. Ak máš podobne vágne dôvody na to, prečo veci nerobíš, pravdepodobne sme na jednej lodi.

 

Otázka teda zostáva. Aké problémy v skutočnosti riešime? Koľko z nich je skutočných a koľko len obyčajnou nepríjemnosťou či výhovorkou prečo niečo nespraviť? Buďme konkrétni a pozerajme sa na naše životné situácie zo všetkých strán. Koľko z nich pre nás v skutočnosti predstavuje problém a koľko len nepríjemnú situáciu? V živote sa problémom určite nevyhneme, no čo ak práve im vďačíme za našu súčasnú priaznivú situáciu? Zakončil by som tento článok citátom na zamyslenie od Marca Aurélia: „To, čo ti stojí v ceste, stáva sa jej súčasťou.“

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ako plynie kolegiálny život stredoškolákov?

Spomínam si na deň, kedy sme sa ako gymesácki tretiaci tešili, že namiesto hodiny slovenčiny budeme mať nejakú prezentáciu čohosi. Kolégium Antona Neuwirtha nám bolo prezentované ako niečo, čo nás veľa naučí, je to dobré a chceme sa tam pridať. Pamätám si aj na ten deň, keď som váhala nad prihlásením, aj na deň, keď sme už mali prijímacie pohovory. Je zvláštne, ako som sa vtedy bála rozmýšľať.

A teraz som tu. Spolu s mojimi „kolegami“ sa učíme myslieť nad vecami, nad ktorými by sme pred pár mesiacmi len kývli hlavami, chápať myšlienky a pocity múdrych hláv a spoznávať samých seba, naše hlavy, myšlienky a naše pocity. Pomaly ale s určitosťou začínam vnímať KAN nielen ako súčasť môjho stredoškolského rozvrhu a povinného čítania, ale i ako šancu prehĺbiť si vzťah k mysleniu a vzdelávaniu sa.

Po skvelej víkendovke v Ivanke pri Dunaji, o ktorej si môžete prečítať tu sme mali veľkú radosť z toho, čo nás tento rok bude čakať. Hneď nasledujúci týždeň sme na seminári rozoberali dielo Obrana Sokratova. Prekvapovalo nás, že nám slová staré stovky rokov dokázali aj dnes prehovoriť do duše. Dokázali nám priblížiť to, aká dôležitá je pravda a aké dôležité je jej hľadanie. Mňa osobne to utvrdilo v mojom presvedčení, že je lepšia pravda, aj keď možno krutá a niekedy ťažko sa počúvajúca, než klamstvo, ktoré je ľahko prijateľné a dá pokoj nevedomému človeku. Prehĺbilo to vo mne pozíciu hodnoty pravdy, úprimnosti a priamosti.

Neskôr prišlo naše prvé dopoludňajšie stretnutie, ktoré sa nieslo v témach zmyslu života a ľudských pocitov. Prvá časť pozostávala z rozboru diela Hľadanie zmyslu života od Viktora Frankla. Opäť nás prekvapila možnosť aplikácie autorových myšlienok do každodenného života dnešného človeka, aj keď príklady a opisy sa naoko sústreďovali na koncentračný tábor, ktorý spisovateľ Viktor Frankl zažil. Rozprávali sme sa o utrpení a o tom, ako sa s ním človek vysporiadava, aj o tom, že človek potrebuje dať veciam zmysel.

Veľmi ma zaujala pasáž so zmyslom života a šachom:

„Keby sme sa na zmysel života pýtali všeobecne, bolo by to podobné, ako keby sme sa pýtali šachového majstra: „Povedzte mi, aký je ten najlepší ťah na svete?“ Jednoducho neexistuje niečo ako najlepší alebo dobrý ťah, kým sa nevzťahuje ku konkrétnej situácii v hre a ku konkrétnej osobnosti súpera.“ (Frankl, V. Hľadanie zmyslu života)

V druhej časti sme zas zažili niečo nové. Po rozobratí textov naše umelecké duše potešil Výkrik. Slávny obraz od Edvarda Muncha. Prebehla diskusia o jeho historickom kontexte, o autorovi, o význame jeho práce a o rôznych verziách obrazu. Takisto ako predtým, aj na tomto seminári sme preniesli význam a obsah diela do dnešného sveta. Do sveta moderného človeka. Rozprávali sme sa o tom, ako človek nežije na konštantnej čiare, ktorá je pokojná a nehýbe sa. Práve to, že sa rozhodujeme medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym, šťastným a smutným – nás robí ľuďmi, hýbe to našim životom a robí z pomyselnej čiary života  sínusoidu. Tento seminár bol zatiaľ zo všetkých doterajších môj najobľúbenejší – zobrala som si z neho nový postoj na smútok, na moje malé životné „výkriky“.

 

V kolégiu sa máme veľmi dobre. Z toho „čohosi“ vzniklo niečo veľmi zaujímavé, niečo, čo premenilo môj strach z rozmýšľania na radosť z toho, že premýšľam a túžim po pravde. Na semináre sa tešíme, s radosťou diskutujeme o rôznych témach. Sme radi, že máme šancu chápať a spoznávať samých seba, naše myšlienky a pocity.  Tešíme sa, čo nám prinesú ďalšie príležitosti a hodiny strávené dychberúcimi debatami.

Laura Valigová

Gymnázium sv. Edity Steinovej

Ako byť pripravený?

Ako byť pripravený?

Ste pripravení? S touto otázkou ste sa už určite neraz stretli. Myslím si, že to však nie je správna otázka. Prečo? Lebo som si všimol, že u mňa – najmä pri tých najdôležitejších a často aj najriskantnejších rozhodnutiach – je odpoveď takmer vždy „nie“. A odpoveď „nie“ ma následne paralyzuje. Bráni mi konať.

 

V poslednom čase prichádzam na to, že sa z tohto bludného kruhu predsa len dá vymaniť. Stačí si položiť túto nešťastnú otázku trochu inak. To by som však nedokázal, keby som si ešte predtým nepoložil otázku, čo „byť pripravený“ vlastne znamená. Chcem sa teda podeliť o svoj pohľad na – pre mňa často desivú – pripravenosť a moju cestu k nej.

Ako byť pripravený?

Všetko, čo vieme, sme predtým nevedeli. Zažívam to už od narodenia. Keď som bol malý, nevedel som poriadne chodiť, rozprávať, či plaziť sa. A keby len to. Nevedel som ani len ovládať základné biologické potreby. Odvtedy už ubehlo dobrých 26 rokov. Už sa neplazím, ale sebaisto behám. Nerozprávam jedným jazykom, ale plynule troma. No a na základné biologické potreby už nemusím ani len myslieť. Je to úplná automatika.

 

No kedysi bolo pre mňa toto všetko nové. A na nič z toho som nebol pripravený. Teda aspoň si na mnohé z toho nepamätám. Alebo som to len jednoducho neriešil. Myslím si, že keď som bol malý, tak som sa sám seba nepýtal, či som pripravený loziť. Jednoducho som sa rozhodol, že tomu dám šancu a lozil som. Ani potom som sa sám seba nepýtal, či som pripravený chodiť, ale zase som sa rozhodol, že tomu dám šancu a chodil som. Áno, je pravda, že som popritom neraz škaredo spadol, ale vždy som sa otriasol, nebojácne postavil a dotiahol to do konca. Myslím si, že sa to podarilo aj preto, že som sa ako dieťa viac sústredil na samotnú aktivitu, než na moje pocity a „neúspechy“. Ako je teda možné, že to v dospelosti musím objavovať zase odznova?

 

Nazdávam sa, že sa niekedy priveľmi riadim nestálymi pocitmi. A pripravenosť nie je pocit. Pamätám si, ako som prvému dievčaťu povedal, že som do nej zaľúbený. Bolo to hrozné. Hlavne predtým, ako som to urobil. A myslíte si, že som bol pripravený? Nebol. Nikdy predtým som to nespravil. Nevedel som, aké to bude, a čo môžem čakať. Myslel som si, že keď náhodou povie „nie“, zomriem. A všetky pocity a emócie mi hovorili: nerob to, hrozí ti nebezpečenstvo, môžeš prísť o život. Necítil som sa na to, no napriek tomu som to urobil.

Ako byť pripravený?

Čo to znamená? Predsa to, že pripravenosť nie je pocit.

 

Ak to však nie je pocit, čo to potom je?

 

Podstatné meno.

 

Ale nie, vtip. Už asi tušíte odpoveď. Ale pekne poporiadku.

 

Istotu dodávajúci pocit, že sme pripravení, je len ilúzia. Cítime sa byť pripravení, ale nie sme. Ako to? Jednoducho – pripravenosť totiž nie je pocit. Pocit, že sme pripravení, je iba ilúzia. Pamätáte si na to, keď ste si mysleli, že ste pripravení, no keď prišiel na vás rad, zrazu ste neboli, a celé to dopadlo úplne inak, ako ste si predstavovali? Ja áno. Mal som spievať na našej rozlúčkovej párty z 9. triedy. Cvičil som si svoju časť piesne. Párkrát sme si to s učiteľkou a celou triedou prešli. Mal som pocit, že to už viem. Pocit, že som už trénoval dosť. Bol som pripravený. Aspoň som sa tak cítil. Keď som prišiel na rad, dostal som okno. Nevedel som si spomenúť, čo mám spievať. Keď som si konečne spomenul a myslel si, že mám vyhraté, nemal som. Poslednú slohu som zaspieval strašne falošne. Sám seba som sa vtedy pýtal: „Ako je to možné? Veď som bol pripravený.“ Chápete? Nikdy nie sme pripravení, len sa tak niekedy cítime. Ale je to len ilúzia, lebo pripravenosť nie je pocit.

 

Znamená to teda, že príprava nemá zmysel? Mohli by sme z toho usudzovať, že nemá zmysel sa pripravovať, veď aj tak nikdy nebudeme pripravení. To však nie je pravda. Príprava je veľmi dôležitá. Prečo? Nuž aby som to uviedol na pravú mieru, je potrebné povedať, že nikdy nebudeme pripravení úplne. Nikdy nebudeme predvídať všetko, čo sa môže stať, a nikdy nebudeme vedieť zvážiť všetky premenné, ktoré náš nádejný výkon ovplyvnia. A pri dôležitých rozhodnutiach, keď sme pod stresom, to platí dvojnásobne. Vždy sa môže stať niečo, s čím nepočítame. Je ale zrejmé, že prípravou minimalizujeme udalosti, ktoré nás môžu zaskočiť. To znamená, že vždy môžeme byť do určitej miery pripravení, ale napriek tomu to nie je pocit.

 

Pripravenosť je totiž otázkou postoja. Je to rozhodnutie, a nie pocit. To znamená, že otázka neznie: „Si pripravený?“, ale „Chceš byť pripravený?“ Vidíte ten radikálny rozdiel? Ja áno a veľmi mi to pomáha. Po novom vždy, keď sa púšťam do niečoho, čo mi vôbec nejde, alebo som to nikdy predtým nerobil, sa pýtam sám seba: „Kubo, chceš byť pripravený?“ A ak je odpoveď pozitívna, vtedy viem, že to zvládnem. Nebude to dokonalé a výsledky sa nedostavia ihneď. Tak to v začiatkoch býva. Ale keď vytrvám, viem, že to určite zvládnem. Ja napríklad momentálne riešim tanec. Začal som so swingom. Ukrutne mi to nejde. Ale je to celkom normálne – veď ani chodenie mi kedysi nešlo. Vlastne všetko, čo teraz viem, mi kedysi nešlo. Takže napriek tomu, že mi to nejde a cítim sa ako drevo, chcem byť pripravený. A o to ide. Otázka teda znie: „Chcete byť pripravení aj vy?“

Ako byť pripravený?

Na záver mi napadá už iba jedna myšlienka. Niekedy sa snažím vyhovoriť na to, že nemám všetko, čo potrebujem. A nech to znie akokoľvek ako klišé, začínam si uvedomovať, že mám. Podľa mňa väčšina Slovákov tiež má. Máme všetko, čo potrebujeme. Musíme sa len rozhodnúť. To znie jednoducho, ale je to náročné. No tento boj za nás nikto nevybojuje.

 

Preto nám všetkým držím palce, aby sa nám to vždy znovu a znovu darilo. Veď napokon máme všetko, čo potrebujeme. A keď budeme chcieť, budeme aj pripravení. Tak na čo ešte vlastne čakáme?

 

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

Stredoškolské kolégium antona neuwirtha

Začiatok roka v stredoškolskom kolégiu povestnou „víkendovkou“ v Ivanke

KOŠICE – Počas tretieho septembrového víkendu (14. – 16. 9. 2018) sa v kaštieli v Ivanke pri Dunaji po prvýkrát stretli účastníci stredoškolského programu Kolégia Antona Neuwirtha.

Mnohými z nás ešte počas cesty vlakom z ďalekého východu lomcovala nevedomosť a neisté predstavy o čom vlastne náš víkendový pobyt a vo všeobecnosti celoročný program v KAN bude. Nechali sme sa teda prekvapiť a dobre sme spravili.

Prvým predpokladom, že nasledujúce dni budú mať na nás viac než len dobrý vplyv, bolo prostredie, ktoré nás v momente očarilo. Samotný kaštieľ pôsobil veľmi útulne a priestranne, o rozľahlom okolí, veľkej lúke a prakticky neobmedzenosti pohybu ani nehovoriac.

Len čo sme sa (po urputnom snažení) naučili mená všetkých spolužiakov, už boli pre nás prichystané úvodné semináre s veľmi užitočnou tématikou: techniky učenia, práca s textom či sústredenie sa na prácu. Aspoň základný rámec týchto okruhov by nám mali poskytnúť v škole, žiaľ, opak je pravdou. Osobne si myslím, že nové informácie sú pre nás pohnútkou k zmene spôsobu prípravy na vyučovanie, čo sa dúfam odzrkadlí aj na našich výsledkoch a známkach.

Stredoškolské kolégium antona neuwirtha

Dopriali sme si aj trošku uvoľnenia v podobe teambuildingu. Široké množstvo úloh prinieslo široké množstvo zážitkov, dobrej nálady a miestami aj kurióznych momentov. Značné časové obmedzenie spôsobovalo paniku a zhon, no to nezabránilo naplneniu primárneho účelu týchto aktivít – prehlbeniu našej vzájomnej komunikácie. Vrcholom bola večerná prezentácia našej snahy a zároveň hodnotenie. Pri tejto časti programu by som vzhľadom na množstvo úloh v budúcnosti ocenil viac času na ich splnenie.

Neboli sme ukrátení ani o textové semináre, kde sme diskutovali o dôležitosti štúdia v krízových časoch a o tom, načo nám štúdium vlastne je. Počas týchto diskusií sa v nás zobudila filozofická stránka nášho ja, potreba pozrieť sa na veci z iného uhla pohľadu či zamyslieť sa nad názorom toho druhého. Síce šlo o diela napísané pred mnohými rokmi, no ich odkaz sa stal podnetom k diskusii o veciach, ktoré nás trápia aj v dnešných časoch. Ukázalo sa, že väčšina z nás má kritické postoje, to nás spája. Ktovie, možno aj táto naša názorová zhoda bude raz viesť k zásadným zmenám vo fungovaní nášho vzdelávacieho systému.

Stredoškolské kolégium antona neuwirtha

Celkom nás prekvapilo, keď nám organizátori rozdali testy. Avšak, je nutné uviesť, že nešlo o vedomostné testy. Cieľom tohto testu je určiť mieru našej schopnosti správne argumentovať, logicky uvažovať, usudzovať či hodnotiť. Mne sa takáto forma testovania páči, je to objektívne zrkadlo a reálny ukazovateľ toho, na akej úrovni sme.

Zlatým klincom programu bolo nepochybne kolokvium so známym slovenským autorom Danielom Hevierom. Už len prítomnosť takej osobnosti v nás zbystrila pozornosť. Pozornosť nechýbala ani pri jeho pútavom rozprávaní o svojej životnej ceste. Pripravení sme však boli aj my – otázkami. Pán Hevier sa snažil odpovedať na každú otázku v plnom rozsahu. S istotou môžem uviesť, že nejedného z nás v tej, ktorej časti svojho rozprávania inšpiroval. Lúčenie s pánom Hevierom sa rovnalo koncu nášho oficiálneho programu v Ivanke.

To však neznamená, že sme sa pobrali spať. Odviazaná atmosféra sa niesla do neskorých hodín, dlhé debaty striedal až východ slnka. Zahrali sme si všelijaké spoločenské hry, predebatovali naozaj rozmanité spektrum tém, nepohrdli sme ani povestným „belgičákom“. Fungovali sme ako stará dobrá zohratá partia.

Myslím si, že po tejto skúsenosti nikto z nás prihlásenie sa do KAN neľutuje. Naopak, po našom rozprávaní možno ľutujú tí, ktorí sa víkendovky nezúčastnili. Sme síce len na začiatku našej cesty, no už teraz sme nadšení a plní očakávaní, čo ďalšie nám Kolégium prinesie. Okrem prvého vážneho kontaktu s filozofovaním, sme spoznali nových ľudí,  nové prostredie, prehĺbili vzájomne vzťahy alebo našli sympatie jeden k druhému.

Toto všetko hodnotím ako parádny predpoklad, pre to, že aj nasledujúce akcie dopadnú na výbornú.

Tešíme sa a ĎAKUJEME!

Stredoškolské kolégium antona neuwirtha

 

Matúš Hanušovský

Gymnázium sv. Tomáša Akvinského

ako správne začať

Ako správne začať?

Nikto sa im nevyhne – ani ja, ani ty. Čaká nás ich ešte mnoho. Pri niektorých ti nabehne husia koža, kým pri iných začne behať po chrbte mráz. Už asi vieš o čom hovorím. Sú to začiatky – a začať je vždy najťažšie.

Prečo sa nad tým zamýšľam? Lebo minulý rok malo mnoho mojich začiatkov predčasný koniec. Okrem toho ma tento rok čaká opäť veľa začiatkov, a ja nechcem, aby som skončil skôr, ako začnem. Začínam nový pracovný rok, nový študijný rok a ostatne aj nový tanečný rok. Na začiatku som mal miernu úzkosť – ako to ja všetko stihnem? Keď som sa však nad tým zamyslel, zistil som, že to nie je až také hrozné.

Možno ti teraz napadne – ako mne minulý rok – „viem začať, ale neviem vytrvať“. Moja skúsenosť však hovorí, že ak som nevytrval, väčšinou som ani dobre nezačal. Otázka teda znie, ako začať tak, aby som vytrval. A ako sa vyhnúť tomu, aby som nespálil všetku energiu hneď na začiatku, a potom sa niekde v polke nezastavil?

Práve preto je tu tento článok, v ktorom sa s tebou chcem podeliť o to, ako sa so začiatkami po novom pasujem ja. Pevne verím, že ti to pomôže v tvojich začiatkoch. Poďme na to.

Poupratuj si

Áno, aj toto patrí k správnemu začiatku dňa, školy či učenia. Vlastne k správnemu začiatku čohokoľvek. Prečo? Lebo prostredie, v ktorom sa pohybujeme, zásadným spôsobom ovplyvňuje to, ako sa cítime, sústredíme a správame. A teda aj to, ako začíname. Viac si o tom môžeš prečítať v článku, ktorý som napísal minulý rok.

Odvtedy som si však uvedomil, že sa za tým všetkým skrýva oveľa viac. Aspoň u mňa to tak fungovalo. Upratovanie je totiž tá najjednoduchšia činnosť, ktorú môžem pre seba urobiť, aby som sa cítil lepšie.  Ak nedokážem urobiť ani to najjednoduchšie, ako môžem zmeniť veci, ktoré sú omnoho náročnejšie než prosté upratovanie?

Podobne ako keby som chcel dvíhať 50-kilovú činku, ale nie som schopný zdvihnúť ani 5 kíl. Preto musím najskôr začať dvíhať svojich 5 kíl. Áno je to často pokorujúce priznať si, že ledva dvihnem tých 5. Ale ak ich nezačnem dvíhať, nikdy nezdvihnem želaných 50.

ako správne začať

Veď nakoniec aj sám Ježiš hovorí: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16,10). V kontexte tohto článku to treba chápať tak, že kto nedokáže urobiť malé veci, v ktorých mu nič nebráni (vyhradiť si ráno čas pre seba, zamyslieť sa, čo chcem urobiť, pozrieť si sylaby, naplánovať rozvrh, urobiť si poriadok atď.), nedokáže uskutočniť ani svoje najmenšie a najpovrchnejšie sny (pravidelne posilňovať, zarábať veľa peňazí, mať samé Áčka…).

Vyhraj ráno, vyhráš deň

Toľkokrát som to už počul. Stále som si hovoril, že je to blbosť. Potom som to párkrát skúsil, a… nič. Nemal som trpezlivosť, a tak som na to vždy po nejakom čase zanevrel. A opäť znova a znova začínal od začiatku. Stále sa nič zásadné nedialo. Až po dlhšom čase (1-2 roky) takýchto nezdarov som na to prišiel. Robil som to bezmyšlienkovite. Začínal som ráno aktivitou, ktorú som robil iba kvôli aktivite. Len aby som si mohol povedať, že robím niečo pre seba a svoj úspech. A potom mi to došlo.

Najdôležitejšie je začať deň časom pre seba. Cieľom je spraviť niečo, o čom rozhodujem ja, a čo mi zároveň urobí radosť. Je to nastavenie akéhosi rituálu, na ktorý sa môžem každé ráno tešiť. U mňa je to ranná svätá omša o 6:00.

Prečo to je dôležité? Dôvodov je viac. Po prvé začínam deň podľa seba. Nezačínam hneď reagovať na všetky podnety a nestávam sa tak len pasívnym jedincom, ktorý sa nechá bezmyšlienkovite unášať od jedného podnetu k druhému. Ruku na srdce – koľkokrát začneme deň šťuknutím do telefónu a skrolovaním správ či FB noviniek?

Po druhé viem, že aj keby sa mi už nič iné v ten deň nepodarilo uskutočniť, spravil som aspoň jednu vec, ktorá bola dobrá, urobila mi radosť a určite stála zato. Vďaka tomu začínam každý deň malým úspechom. A to sa následne odrazí aj v mojom celkovom mentálnom nastavení. Prvé moje rozhodnutie je rozhodnutie rozmýšľať a preberať za svoje konanie zodpovednosť, a nie iba bezmyšlienkovite reagovať. To sa prejavuje aj na mojom prístupe k ľuďom a úlohám, ktoré ma čakajú. Takmer vo všetkých situáciách som menej reaktívny, pretože sa vždy nanovo rozhodujem rozmýšľať a preberať zodpovednosť za svoje konanie, a nie iba reagovať. Nelimitujem sa tak iba na moju prvú reakciu, a viem sa lepšie ovládať a prinášať tak do všetkých situácii viac zo seba.

ako správne začať

Po tretie sa mi ľahšie vstáva. Svoju myseľ som tak trochu oklamal. Mojím cieľom už nie je vstať, mojím cieľom je ísť na omšu. A zdá sa, ba aj skúsenosť mi hovorí, že každý iný cieľ je ľahší ako cieľ vstať . Sú na to dva dôvody. Totiž otázka, ktorú môj mozog ráno rieši, znie: Ísť na omšu alebo neísť na omšu? A keďže viem, z akého dôvodu vstávam –ide totiž o niečo, čo mám rád, a na čom mi záleží – odpoveď vždy znie kladne. Keby som tento cieľ nemal, otázka by znela inak: Vstať alebo nevstať? Lenže vtedy by som nevedel presne, pre aký dôvod mám ráno vstať, a nevstať je oveľa príjemnejšie. Moja odpoveď by teda väčšinou bola záporná.

Po štvrté viem, že každé ráno bude „také isté“. Môže to znieť ako stereotyp, ale toto vedomie je oslobodzujúce, je to istota (a my ľudia máme radi istoty). Viem, že každé ráno začnem rovnako. A viem, čo môžem od toho rána čakať. Nemusím sa znova zamýšľať nad tým, prečo mám dnes vstať, alebo čo budem ráno robiť. Viem, že je to dobré, lebo som si to predtým premyslel, a teraz sa z toho môžem tešiť. Moje telo si už navyše zvyklo na to, že ráno vstávam v ten istý čas. Niekoľkokrát som sa dokonca zobudil už pred budíkom. Má to však ešte jeden pozitívny aspekt. Keďže viem, že ráno budem skoro vstávať, chodím o niečo skôr spať.

Myslím si, že sa ti bude hodiť ešte jeden tip, ktorý sa mi osvedčil. Na noc si dávam mobil do letového režimu, pričom ráno si tento režim vypínam až po istom čase. Ten čas, ktorý si vyhradím pre seba, si viem následne viac užiť, pretože viem, že ma vtedy nebude nič vyrušovať.

Prvá otázka teda znie: Ako ty začínaš deň? Reaguješ alebo rozhoduješ?

Urči si úmysel na každý deň

Tento bod veľmi úzko súvisí s dobre začatým dňom alebo všeobecne s akýmkoľvek dobrým začiatkom. Vždy ráno po mojom „rituáli“ (sv. omši) si zvolím úmysel, s ktorým chcem prežiť tento deň. Často je to iba odhodlanie premáhať sa vo veciach, v ktorých to najviac potrebujem. Byť vnímavejší a pozornejší k ľuďom, ktorých stretávam, ale aj k sebe samému (ak sa ti to zdá príliš všeobecné, pokojne si daj aj konkrétnejší úmysel). A práve na vnímavosť voči sebe dnes veľa ľudí zabúda. Myslia na „všetko“, len nie na seba. Lebo keď myslím na seba, som automaticky egoista… Lenže potom to tak aj vyzerá – nemôžem dať to, čo nemám. Ak nebudem vnímavý a pozorný k sebe, nedokážem byť vnímavý a pozorný ani voči druhým.

Preto si každé ráno na pár minút sadnem a spíšem si, čo by som chcel v daný deň stihnúť. Pomáha mi to lepšie sa sústrediť a nevstupovať toľko do reaktívneho bezmyšlienkovitého módu. Znamená to, že deň neriadi mňa, ale ja riadim svoj deň. A tiež ma to upokojuje, lebo viem, čo bude nasledovať, a môžem sa na to plne sústrediť. Ak ti to znie príliš rušivo, vôbec to nevadí. Pretože preberanie zodpovednosti je často nepríjemné a rušivé. Najmä v začiatkoch.

Teraz sa zamerajme na čas.

Máš viac času, ako si myslíš

Ak si to uvedomíš, zbavíš sa veľkého množstva stresu. Ja som si to uvedomil vďaka učebnej technike pomodoro. Nastavíš si 25 minút, pričom po celý tento čas sa nepretržite sústredíš na jednu vec. Časom som si uvedomil, že za 25 minút stihnem niekedy spraviť aj 2-3 úlohy. A keďže už viem, že 25 minút je ozaj veľa času, neponáhľam sa, ani nie som vystresovaný. Zdôrazňujem to najmä preto, lebo sa mi neraz v škole stalo, že som mal 30-minútové okno, no namiesto toho, aby som niečo užitočné urobil, som usúdil, že za tento čas už aj tak nič nestihnem, a tak ani nemá zmyslel s niečím začínať.  Následne som 30 minút preflákal na Facebooku alebo hrou na mobile. V 25-minútových intervaloch zvládnem aj školu a diplomku, a aj prácu. A práve toto uvedomenie mi pomohlo dostať sa z miernej úzkosti, ktorú som na začiatku tohto akademického roka pociťoval.

ako správne začať

Pozri si, čo ťa čaká

OK, takže mám viac času, ako si myslím, ale čo s ním? Vráťme sa k škole. Začína sa semester a s ním aj naše plány, ako sa budeme priebežne učiť. Väčšinou to vždy niekde stroskotá. U mňa zväčša na tom, že neviem, čo očakávať, či aké knihy budem potrebovať. Väčšinou si potom nastavím nesprávne očakávania a som frustrovaný, lebo sa nenaplnili.

Zistil som, že mi pomáha pozrieť si, čo ma čaká. V kontexte začínajúceho semestra sú to sylaby. Po ich prečítaní viem, čo sa kedy bude diať, a kedy budú zápočty. Tiež si viem naplánovať svoju prípravu na jednotlivé predmety podľa rozsahu učiva, ktoré je potrebné zvládnuť. Takže viem reálnejšie zhodnotiť, čo môžem očakávať, a ako veľmi sa budem namáhať. A to mi dodáva istotu, ktorá zmierňuje stres.

Nasleduje samozrejme rovnako dôležitá časť – zohnať si všetky potrebné materiály pred začiatkom semestra. Ja som to minulý semester podcenil, a skončilo sa to tak, že som sa učil všetko na poslednú chvíľu. Takže tento semester mám pevné odhodlanie kúpiť si všetky knihy v predstihu, aby som to zvládol s menším stresom.

Uprav si rozvrh podľa toho, ako ti to najlepšie vyhovuje

Keď si plánuješ semester, patrí k tomu aj plánovanie rozvrhu. Na mnohých školách sa to dá. Na tej našej tiež. Preto, ak môžeš, sadni si a naplánuj rozvrh tak, aby si mal v ňom čo najmenej „dier“. Chce to trochu námahy a trpezlivosti, ale stojí to zato. A to vždy tak, že vyučovanie mi začínalo buď skoro ráno, pričom som končil najneskôr na obed, alebo som začínal o piatej a končil o ôsmej. Mal som teda takmer vždy dosť voľného času na štúdium a prácu.

Na záver je potrebné zdôrazniť dve podstatné veci: Poriadok je dôležitý vo všetkom, čo robím; a každé ráno má vplyv na celý môj deň.

Povzbudzujem vás, aby ste začali tým, že si upracete. Keď budete mať upratané, začnite deň časom vyhradeným pre seba. A až po pár týždňoch pridajte ostatné veci a pridávajte ich postupne. Áno, a to aj v prípade, že si nepozriete sylaby či nenaplánujete rozvrh. Myslite v malom, aby ste raz mohli myslieť vo veľkom.

Nezabúdajme, chce to čas a trpezlivosť. Držím palce!

 

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

Čo je realita? Veda vs. Filozofia

Môže vo vesmíre riadenom fyzikálnymi zákonmi existovať slobodná vôľa? Dobro a zlo? Či azda môže existovať nekonečne veľa paralelných svetov?

Veda nám už dnes umožňuje čoraz viac ovládať svet, predlžovať ľudský život, efektívnejšie komunikovať a posúvať naše limity. Ale čo vyplýva z vedeckých teórii o svete v ktorom žijeme? V akej realite žijeme a čo za ňu môžeme pokladať?

Na tieto otázky budeme hľadať odpovede už v stredu 14. novembra spolu s RNDr. Jaroslavom Varcholom PhD., ktorý má doktorát z biofyziky a v súčasnosti sa venuje výskumu mozgu a umelej inteligencii. Popritom učí Biofyziku na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Po prednáške bude ako obvykle nasledovať diskusia.

Príďte a obohaťte sa.

Prednáška spojená s diskusiou bude 14. novembra 2018 (streda) o 19:00 v študovni internátu Svoradov. Internát nájdete na tejto adrese.

O Svoradovských prednáškach

Svoradovské prednášky sú pravidelné prednášky a diskusie pre verejnosť, ktoré organizuje Kolégium Antona Neuwirtha. Odohrávajú sa na bratislavskom internáte Svoradov – na mieste, kde sa počas komunizmu stretávali šikovní angažovaní študenti a potajme spoločne premýšľali a diskutovali o lepšej vízii pre našu krajinu.

Cieľom prednášok je vzbudiť medzi Slovákmi záujem o spoločnosť, ľudí aj svet – aby sme sa nad vecami zamýšľali a vďaka tomu žili plnohodnotnejší život. Lebo poznanie a vzdelávanie je dobré a krásne.

Tešíme sa aj na Vás!

Ak sa chcete čokoľvek spýtať, napíšte nám, prosím, na info@kolegium.org.

Vstup je voľný.

Free Society Seminar

Free society seminar through the eyes of its participants

New friendships were formed, fun memories were made, great ideas learned, noble aspirations inspired, and spiritual lives strengthened.

 

The Free Society Seminar 2018 has just concluded, and with it, new friendships were formed, fun memories were made, great ideas learned, noble aspirations inspired, and spiritual lives strengthened. This was the impact of the 9-day program to the participants.

Although these young people who participated in this program came from different backgrounds, they all share the same interest in the intersection of religion, culture, and politics in the context of today’s “free societies”. Although not everyone studies or has a degree in Liberal Arts, they all are seekers of Truth, and concerned about the widespread confusion in today’s world, especially in the so-called free societies in the West.

Monica Wojciechowski, for instance, has a Bachelor’s degree in Systems Engineering from the University of Pennsylvania, and she shared that what made her interested in these subjects and decided to join the program was her reading of George Weigel’s biography of Saint Pope John Paul II” where she got “a glimpse of all the wisdom hidden within his theological and social contributions.”

Free Society Seminar

What does it mean to be free? How ought we organize ourselves in a free society? Is religion still important? These are some of the questions that FSS seeks to answer, and have been grappling with since the year 2000. Led by professors from the United States, every year students from the US meet with students from Europe in Slovakia to read the great thinkers, discuss the pressing questions, and learn from each other.

And every year, the FSS community keeps on getting bigger, and its reach wider. This year, in fact, there were two young Filipinos in the group who joined because of their passion on the subject and their eagerness to learn from the people in the West on how to confront the challenges in the modern free societies.

More interestingly, despite the geographical differences, the students recognize the same problems in today’s world, and thus could understand and learn from one another. In amazement after the seminar, the 19-year-old Political Economy student from the Philippines and the youngest in the group, Marco Pantaleon related, my world has been considerably broadened. I never thought I would be in the company of such intelligent and like-minded people. Whether from the Philippines, the US, or Slovakia, we’re all bound by the same great ideas.”

 

Free Society Seminar

The 9-day program was packed with intense seminar discussions and immersion to Slovak culture, history, and discussions in European politics which participants coming from other places really find interesting, with most of the free times spent bonding with each other.

The seminars were the most memorable for Maria Overy, a student from the University of Oxford, who remarked how they “surpassed [her] overall learning experience at the university, especially because the teachers, she says, “care so deeply about educating us: imparting great subject knowledge, creating a space for genuine discussion, and always encouraging us to ask questions.” But what completes the picture of a community life was the Daily Mass celebrated by one of the lecturers, Fr. Derek Cross, an Oratorian Priest based in Canada.

Free Society Seminar

The combination of activities was what made the program unique because, according to Monica, “you rarely have the pleasure of joining in intense intellectual discussion with a group of other young adults and experienced instructors, swim in turquoise Slovakian lakes surrounded by sunflowers, tour new cities, attend Mass, and spend each night with the company of a guitar, dancing, and good conversation.” The Holy Mass happens every afternoon after all the lectures for the day were done, and even though it was optional all the students attend every single day.

Perhaps it is true that a little more than a week was too short to exhaust all the answers for questions that thinkers have been wrestling with since time immemorial, or even for the questions unique to our own period in history, but that does not prevent FSS from pursuing its goal of providing light to the young people in the face of the problems confronting free societies of today. Peter Van de Voorde, an American who is now finishing his graduate studies at Jagiellonian University in Poland, remarked how the whole experience brought him “renewed confidence to strengthen the Free Society in [his] own place and station.”

 

Free Society Seminar

In the end, the impact that FSS hopes to achieve was not necessarily a direct and radical changing of society, but that of inspiring each person who in their own ways could help in creating a truly Free Society, as that would be a more stable and firm foundation. It would be good to end this with some sort of a summary of the whole program as captured by Veronika Cigáneková, a high school student in Slovakia, whose main take away from the program was that we should “live life according to virtues, in truth and make beautiful memories. Instead of saving the whole world, try to focus on people and souls around you.“

Francisco “Bino” Socrates

Excitement and Anxiety: How is it for Filipino in Slovakia?

Through the John Jay Fellows Program, I was able to do my internship at Kolegium Antona Neuwirtha in Slovakia. At first, I didn’t know actually what to expect since I’d never been to Eastern Europe.

 

Much of what I knew about it came from my friend who had attended their summer seminar for international students a few years back. This was the same person who suggested that I apply for internship at KAN. And thankfully, by the kindness of the Rector, Dr. Martin Luteran, I got accepted for a one-month internship.

 

The thought of staying in Slovakia filled me with feelings of excitement and anxiety at the same time. Excitement because it is certainly going to be an adventure, anxiety primarily because of the language and cultural barrier. How will I work and make friends with the people? What if I get lost, will anyone help me? All the fears though were proven untrue when I arrived at KAN.

 

 

The first thing that caught my attention was the enormous and wonderful castle-like structure right in front of the gate, the “Chateau” as the students would call it. My fascination increased when I saw the wide garden surrounded by trees with green leaves at the back of the Chateau. I knew at that moment that it was the place to be. With the temperate weather, the peaceful atmosphere due to its fair distance from the city, it was a perfect place for people who love contemplating the beauty of nature, as well as for intellectual and spiritual reflection.

 

 

Another thing that made me feel comfortable with the place was that almost everyone in KAN speaks English, so communication, it turned out, wasn’t really a problem. But what I really liked about KAN was the kindness and hospitality of the students and the staff. During my first days, I remember, the students themselves would come to me to introduce themselves and engage in a conversation. I really appreciate it whenever they would ask me if I needed anything and would tell me to just approach them if I have any concern – so whenever I had to go somewhere, I would ask for their instructions. I remember, during my first days two guys gave me a can of beer, which I understood as a gesture of welcoming me, one of them even left the can inside the refrigerator and written on it was my name with the term “Cheers!” – I guess Slovaks were really proud of their beer, and it really tastes good!

 

What amazed me the most was the harmony, camaraderie, and friendship among the students and the staff. I witnessed this when I began working with them, especially for the Graduation and the Garden Party. When they work, although they know and respect each one’s duties and responsibilities, there was no sense of an overly bureaucratized system, rather it was more like a real teamwork. I remember the CEO, Mirka Durankova, would always tell us after a serious meeting “not to forget to enjoy.”Working in such environment really made working more fun and easier.

 

 

One month, unfortunately, was not enough to really know how they were able to foster such an environment at KAN. I am certain that my stay would have been better had it been longer. Nevertheless, I think one of the main reasons how they were able to do such thing was the centrality of the Christian faith in their community life. One last anecdote to finish this: I remember the day after the Garden Party, everyone had to clean the Chateau. While I was doing my share at the ground floor with a few other students, the Church bells suddenly rang, it was 12:00, and they invited me to the pray the Angelus with them in English.

 

Francisco “Bino” Socrates

Nikina reflexia duchovného života

Pri všetkých snahách mojich spolužiakov o moje obrátenie počas roka som sa dosť bavila, ale úplne som ich snahe nerozumela. Až neskôr som zistila, čo je to výsostné privlastnenie si ultimátnej pravdy katolíckou cirkvou ako jedinej cesty k spáse. Prejavilo sa to najmä pri mojom učení sa o problematike, či mimo katolíckej cirkvi je spása. Na začiatku mi bolo cudzie, dnes mu už ako tak rozumiem.

 

Ako som ale popri všetkom akademickom a komunitnom prežívala duchovný pilier v katolíckom prostredí?

 

Ako verná evanjelička som sa spočiatku stránila kadejakých katolíckych úkonov. Ako mám prežívať spiritualitu, keď sa každý večer zúčastňujem omše, kde si len odrapkám naučené slová a odchádzam? Prišlo mi to viac ako nepríjemné. V evanjelickom prostredí, z ktorého pochádzam, sa modlíme vlastnými slovami, spiritualitu prežívame hlbokými debatami v spoločenstve a žijeme ako jedno telo. Oproti tomu mi katolícka omša ako stredobod spirituality prišla skostnatená tradíciou a úkonmi. Nehovoriac o odpustkoch. Evanjelik by si myslel, že taká dogma bola Luterovou reformou zrušená, ale katolíci si stále idú svoje. Navyše veria, že existuje aj niečo ako očistec…

Avšak, nebola som pohoršená. Najprv ma to všetko len veľmi prekvapilo. No nakoniec som to ja, kto sa infiltroval do inštitúcie, ktorá je známa svojím katolíckym zameraním. Jediné, čo mi ostávalo, bolo s rešpektom participovať na všetkých cirkevných úkonoch a niečo si o nich naštudovať, keď už som ich súčasťou. S týmto mi vo veľkej miere pomohol semester teológie. A to ste mali vidieť, keď evanjelička vysvetľovala katolíkom, čo je to tá cirkev. Zatiaľ čo sa moji spolužiaci nevedeli zhodnúť na tom, či je cirkev telom Krista alebo inštitúciou, ja som sa len smiala a povedala, že riešia falošnú dilemu, pretože je zároveň oboma. Potom som sa naučila, prečo je stredobodom omše Eucharistia, prečo si treba kľaknúť, prežehnať sa, čo je to tá voda pri vchode, do ktorej si každý močí prsty, či tá zvláštna skrinka v rohu kaplnky. Každá moja „detská“ otázka, typu „čo je toto a prečo to robíte“, bola sprevádzaná aj smiechom naokolo, ale s každým kúskom porozumenia vo mne rástla úcta. A o to viac rástla, keď som ju reálne zúžitkovala.

 

Som veľký kritik emóciami nabitých chvál a emočného prežívania viery, no ani môj racionálny prístup k viere ma nepripravil na to, aké to je mať krízu viery. Nie preto, že som necítila protestantmi nazývanú „Božiu prítomnosť“, ale preto, že som bola príliš unavená a nevedela som si nájsť čas. Práve vtedy ma zachránila rutina. Rutina katolíckej omše každý večer, latinských modlitieb pred a po večeri či modlitba pred seminárom. Táto rutina mi pomohla prinavrátiť modlitbu do môjho dňa. Modlitba sa prehlbovala, až som sa opäť ocitla v bode, keď únavu prekoná zvyk.

 

Ba čo viac, duchovný pilier mi pomohol nezblázniť sa. Koľkokrát ste mohli počuť o tom, že je potrebné robiť si reflexiu na konci dňa. Ja som ju robila, ale tak biznisovo. Teda, že som si prešla svoje SMART ciele a pozrela sa, čo som v ten deň pre ne spravila. Inými slovami, skontrolovala som stav môjho „to-do“ listu. Tým som ale ľahko skĺzla k obyčajnej rekapitulácii dňa, nie hlbšej reflexii. Moderné diáre a productivity tools vám dajú tri oblasti na reflexiu: čo zmeniť v budúcnosti, za čo sa pochváliť a zopakovať si svoj cieľ a stanoviť ďalšie kroky. Pekné, no ani som si neuvedomila, že takúto reflexiu som robila v rámci duchovných cvičení, pokiaľ som ňou nenahradila tú biznisovú.  Podobne zarazená som bola aj v súvislosti s akademickým pilierom, keď pri čítaní 7 návykov skutočne efektívnych ľudí som nachádzala Aristotelove múdrosti a pri počúvaní Impact Theory rozhovoru s bývalým budhistickým mníchom som nachádzala pravdy Tomáša Akvinského a Augustína. Keď mi kamarátka nadšene hovorila o knižke Siddhartha a pravdách ktoré tam našla, moja odpoveď bola, že to nie je nič nové, pretože to tvrdil aj Aristoteles vo svojej Etike Nikomachovej.

Pýtate sa ako je to spojené s duchovnom? Martin Luterán nám pri čítaní Augustínových Vyznaní pripomenul dôležitosť dvoch krídel – rozumu a viery. To bolo pre mňa niečo nové a nečakané. Rozum? Nie je viera predsa len o viere? Sola fide – to tí protestanti, viete… Ukázalo sa mi, že nie. Zatiaľ čo moji spolužiaci citovali Chestertona, ja som citovala svätého Pavla či evanjeliá. A práve pri štúdiu Ratzingerovho Úvodu do kresťanstva sa mi postupne prepájali všetky filozofické spisy s evanjeliom. Aristotelovo učenie o cnostiach, Akvinského vysvetlenie slobody, či metafyzika. Každý jeden intelektuálny zážitok mi rozširoval pochopenie mojej viery.

A ešte som našla čaro meditácie pri odriekaní otčenášu – ako mojej náhrady za ruženec – pri niekoľkohodinovom šľapaní po stopách Titusa Zemana za rakúske hranice o štvrtej ráno, latinské modlitby som priniesla aj domov k štedrovečernému stolu. Biskup Haľko by si na mne nič zvláštne nevšimol, keby som mu pri podaní ruky namiesto „naveky amen“ neodpovedala jeho slovami „pochválen buď J. K.“.

 

Ale inak som pravoverná – trochu pokatolíčtená – evanjelička.

 

A ako riešim otázku, že mimo cirkvi niet spásy? Verím, že niekorí spolužiaci sa ešte aj dnes a dlho potom budú modliť, aby som sa obrátila. Čo ale na to povedať, keď obrátená už som? Sola gratia.

By Nikola Gajdošová