Novinky zo života stredoškolských kolégií – Kolégia GAGLS a Kolégia GTA.

Stredoškolské Kolégium očami Žofie Žarnayovej

Napadlo vám niekedy nehľadieť na veci len svojimi očami, ale aj očami iných? Na veci sa potom vieme pozerať vcelku, pretože každý zdieľa svoj pohľad z miesta, na ktorom stojí. To je vec, ktorú ma naučili oči iných, hlavne oči ľudí, ktorých som spoznala vďaka Kolégiu Antona Neuwirtha. Volám sa Žofia Žarnayová a som študentkou 4. ročníka programu Stredoškolského kolégia na Gymnáziu sv. Moniky v Prešove.

 

O Kolégiu som prvýkrát počula od kamarátky z košického gymnázia, keď ho nepatrne spomenula v rozhovore. Nedalo mi to a chcela som o ňom vedieť viac. Bolo to pre mňa niečo nové a veľmi ma to zaujalo. Predstava diskusií na rôzne témy a hľadania Pravdy bola pre mňa vzrušujúca a súčasne aj celkom strašidelná, keďže nie som výrečný typ človeka. Neskôr som zistila, že Kolégium má svoj program aj na našej škole.

 

Začala som uvažovať nad tým, že sa prihlásim napriek strachu a neznámu, ktoré vo mne toto rozhodnutie vzbudzovalo. Strach kvôli mojej tichej povahe. A neznámo? Túžba po poznaní, ktorá je v každom z nás, ma tiahla až tam, kde by som sa ja sama neodvážila ísť. Táto túžba chcela prekonať môj strach uzavretosti. Chcela otvoriť moju myseľ na iných ľudí, s ktorými sa moja „kolégiovská“ cesta začala, ale aj na ľudí, teda autorov a ich diela, ktoré nás uchvacujú. 

 

Neustála otázka „A prečo?“, ktorou nás Mišo odzbrojuje skoro pri každej konverzácií, nás núti ísť zakaždým viac do hĺbky. Nie len do hĺbky tém, o ktorých sa rozprávame, diel, ktoré skúmame a obdivujeme, ale aj do hĺbky nás samých a vecí, na ktorých každý z nás postavil svoj život a hodnoty. Otázka „Prečo?“ sa stala naším svetlom na ceste za poznaním sveta, života a samých seba. Je lampášom, ktorým si svietime pod nohy, keď kráčame ďalej a ďalej za Pravdou a tiež je tou iskrou, ktorá nás povzbudzuje neustále pokračovať v hľadaní. Súčasne je táto otázka pre nás ako otravný hmyz, ktorý tak ľahko neodoženieme. (Vďaka, Mišo.)

 

Otázka „Prečo?“ sa stala naším svetlom na ceste za poznaním sveta, života a samých seba.

 

Postoje a pohľady každého z nás sa pri diskusiách v  mnohých veciach líšia a súčasne prelínajú. Je až zázračné, ako sa vedia navzájom dopĺňať a to aj napriek tomu, aké kontrastné môžu byť. No k prepájaniu pohľadov do jedného celku sa vieme dopracovať až keď sa naučíme počúvať sa navzájom a brať každý pohľad na vec ako časť skladačky, vďaka ktorej sa všetci spolu priblížime k Pravde. Častokrát musí niekto uvoľniť miesto inej časti skladačky. Toto malé gesto pokory a pochopenia pomáha všetkým napredovať ďalej na ceste k Pravde a hlavne k porozumeniu medzi nami.

 

K prepájaniu pohľadov do jedného celku sa vieme dopracovať až keď sa naučíme navzájom sa počúvať a brať každý pohľad na vec ako časť skladačky.

 

Naša tohtoročná cesta putovania za Pravdou a poznaním sa bohužiaľ už pomaly končí. Ale verím, že v každom z nás začala proces, ktorý sa tak rýchlo neskončí. Každé dielo, text, obraz, film alebo hudba v nás niečo zanechali. Postavy v dielach, autori a ich príbehy sa nám snažili ukázať niečo o tomto svete, o nás samých, o vzťahoch alebo napríklad aj o utrpení. Snažili sme sa vžiť do postáv alebo do tónov hudby. Osvojili sme si načúvanie druhým, ale aj predostieranie svojich vlastných pohľadov s väčšou odvahou, ale stále s láskavosťou a pokorou voči druhým. Ešte stále máme na čom pracovať, ale dostali sme odrazovú plošinu, od ktorej sa môžeme odraziť a ísť ďalej.

 

Osvojili sme si načúvanie druhým, ale aj predostieranie svojich vlastných pohľadov s väčšou odvahou.

 

Dúfam, že aj s pomocou týchto pár nedokonalých riadkov sa môžem aspoň trocha odvďačiť ľuďom, ktorí nám cez Kolégium venovali svoj čas a snažili sa nás otravnou otázkou „Prečo?“ donútiť zamyslieť sa nad vecami, ktoré nás postupne premieňali v lepších ľudí. Ďakujeme!

Stredoškolské Kolégium očami Sebastiána Kaduka

VERITAS – to je dôvod, prečo na mojej doterajšej ceste pribudol aj krásny úsek v Kolégiu Antona Neuwirtha. 

 

Volám sa Sebastián Kaduk a som žiakom 3. ročníka na Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského. Chcel by som vás aspoň na chvíľu dostať späť do mysle mladého človeka. Starší nech sa pokojne vrátia do svojich milovaných rokov, kedy bolo ich trápenie ešte len krásnym farebným obalom veľkej knihy života, a pevne verím, že mladších neodradím prežiť toto také krásne obdobie.

 

Som obyčajný mladý chalan, nie veľmi špecifický pre svoje schopnosti, ale predsa len obdarený nejakým talentom tak, ako každý z nás, ľudí. V skorej mladosti bol môj vzťah ku knihám ale aj celkovo ku poznávaniu veľmi nepatrný, až vlažný. Postupom času a dospievaním som sa na veci začal pozerať trošku inak. Vďaka dominikánom sa mi štúdium a poznávanie stali blízkym, ba priam obľúbeným a dramatickým spôsobom pozerania za obzor našej každodennej scenérie.

 

V skorej mladosti bol môj vzťah ku knihám ale aj celkovo ku poznávaniu veľmi nepatrný, až vlažný.

 

Tak ako veľa mladých aj mňa zaujímajú otázky týkajúce sa prítomnosti, ktorú vidíme, Boha, ktorý nás živí, lásky, vďaka ktorej žijeme, vzťahov, ktoré nás napĺňajú a v ktorých sa dávame. A v neposlednom rade je to otázka nášho miesta na tomto svete. Každý z nás hľadá svoje životné povolanie, stav, kde by sa cítil naplnený a spokojný. Nechávame sa ovplyvniť našimi príbuznými, priateľmi a inými. A tak im dávame možnosť urobiť to jedinečné rozhodnutie za nás. Tým strácame krásnu a predsa neistú cestu poznávania seba samého. Hoci žijeme a sme, predsa častokrát nevieme, kým sme, a o čo vlastne sa v živote snažíme. Už len pravé poznanie seba samého ma dokáže priviesť do úžasu, ktorý, bohužiaľ, veľakrát nie je veľmi príjemný. Predstavme si teraz, aké úžasné by potom bolo o trošku viac poznať svet, ľudí, lásku, prírodu alebo dokonca samého Boha. No nebolo by to vzrušujúce?

 

Už len pravé poznanie seba samého ma dokáže priviesť do úžasu, ktorý, bohužiaľ, veľakrát nie je veľmi príjemný.

 

Poznávanie je jedna z najlepších ciest k správnemu formovaniu nášho vnútra a o to sa usiluje aj Kolégium. Nevzdelávame sa iba čítaním kníh, ale aj skúmaním obrazov, hudbou, aktivitami, dôverou, prístupom. Veď predsa krásny kvet je tvorený z dokonalej skladačky lupeňov, kvetného lôžka, stonky, lístkov, aby nie len vyzeral dobre, ale aby hlavne pevne stál. Cieľom nie je z nás urobiť múdrych pre nás samých alebo preto, aby sme v očiach iných vyzerali múdro. Je pravda, že po tom často túžime a to môže byť problém.

 

Nevzdelávame sa iba čítaním kníh, ale aj skúmaním obrazov, hudbou, aktivitami, dôverou, prístupom.

 

Naše motivácie sú často vedené nesprávnym, chamtivým smerom. Túžime po sláve, uznaní, veľkých vedomostiach, obrovských skutkoch neuvedomujúc si, že to nie je najlepšia motivácia na ceste k poznaniu. Naše predstavy po uniformách, kanceláriách, autách, domoch, nás privádzajú k tomu, že zabúdame na druhých, ale aj na seba. Nežijeme v prítomnosti, ako nás to učil C. S. Lewis, ale v našich vzdialených a nereálnych predstavách, ktorých výsledkom býva sklamanie a bolesť. Neuvedomujeme si, že poznaním berie každý z nás na seba zodpovednosť, že to, čo vie, má aj spravodlivo používať.

 

No nie je márnosť, keď nás poznanie robí pyšnými? Pýcha v nás pomaly, ale isto, brzdí našu túžbu po pravde a dosádza namiesto nej predstavy, ktoré sa k nej ani neblížia.  A tak sa veľmi jednoduchou chybou stávame niekým, kým nie sme, a pozeráme sa na ľudí z vrchu. Nevidíme však, čo nádherné máme nad sebou…

 

Naše rozhodnutie musí byť pevné a správne. Preto musíme stráviť hodiny nad knihami, filmami, obrazmi alebo pri diskusnom stole.

 

Myslím, že poznanie bez pokory nemá na tomto svete miesto, a predsa je ho tu veľa. Mladý človek musí rozmýšľať, veď to dokázali aj ľudia tisícročia pred nami. Nemôžeme konať iba na základe nejakých túžob a pudov. Naše rozhodnutie musí byť pevné a správne. Preto musíme stráviť hodiny nad knihami, filmami, obrazmi alebo pri diskusnom stole. Učíme sa poslúchať názory iných, viesť dialóg, priznať chybu v názore, ospravedlniť sa. Lebo inak život prežijeme v predstavách a nikdy sa nenadýchneme príjemného jarného severného vetra prítomnosti.

 

 

Sebastián Kaduk

Stredoškolské kolégium mojimi očami

 

„Pravda oslobodzuje, dobro víťazí, krása priťahuje.“ Od prvého ročníka na GYMES-e (Gymnázium sv. Edity Stein v Košiciach) som si stále dookola čítala túto vetu v 128-čke (učebňa na našej škole), napísanú na banneri, kde bolo pod toto motto podpísané „akési“ Kolégium Antona Neuwirtha, vtedy ešte pre mňa neznáma inštitúcia. Táto veta vo mne driemala 3 roky, počas ktorých som postupne zisťovala o Kolégiu viac, až prišiel ten čas, kedy som si aj ja podala prihlášku do stredoškolského programu. Volám sa Michaela Sotáková a som študentkou 4. ročníka Stredoškolského kolégia na GYMES-e.

Do kolégia som sa prihlásila, pretože si myslím, že v mojej generácii je priam nevyhnutné vedieť si obhájiť svoj názor a postaviť sa za krásu hodnôt, ktorým verím. Zatiaľ sa mi zdá, že kolégium je dobrým miestom, kde sa spomenuté zručnosti dajú dobre vycibriť. Mojou druhou motiváciou bolo skutočné hľadanie pravdy skrz diela velikánov, ktorým sa podľa mňa v stredoškolských osnovách nedáva dostatočný priestor napriek tomu, že jednoznačne patria do všeobecného rozhľadu mladého človeka. A mojou treťou motiváciou bola túžba po formovaní svojho charakteru, aby som sa osobnostne dobre pripravila do sveta, kde je pravda len relatívny pojem.

Ako takáto cesta za vyššie spomenutým vyzerá? Tento ročný program sme odštartovali úvodnou víkendovkou s názvom „Prečo?“ v krásnom prostredí kaštieľa, v Ivanke pri Dunaji. Počas 4 dní sme absolvovali rovnako 4 semináre, kde sme hľadali odpovede na otázku: Prečo má celé toto zmysel? Svojimi odpoveďami nás nadchli C.S. Lewis a jeho Štúdium počas vojnyvan Goghove Stoličky, Čechov a jeho poviedka Doma, či Hitchcockov film Okno do dvora. Neostalo však len pri vážnych diskusiách, nápadité aktivity nášho teambuildingu nás vytrhli z ponurej nálady sychravého počasia. Zaspievajte výpravcovi „Láska necestuj tým vlakom…“, vymeňte 1 kg múky za čo najhodnotnejšiu vec, rozdajte 20 objatí cudzím ľuďom, odfoťte ako každý zo skupiny ponára inú časť tela do Ivanského jazera, nahrajte ukazovačku, ktorá zabaví deti Miša Čopa – to je len krátky prierez zadaní, ktoré nás čakali. Po úspešnom absolvovaní teambuildingu sme deň zakončili kolokviom so vzácnym  hosťom – prof. Krčmérym. Štyri dni ubehli rýchlo a my sme už merali cestu späť na východ.

Teraz už zoznámení s tým, čo nás čaká, sme začali naše prvé stretnutie vo veľkom štýle – Obranou Sokratovou. Vivaldiho Štyri ročné obdobia v nás prebudili kúsok umeleckých duší, neskôr sme si oprášili a prehĺbili naše AALkovské vedomosti (predmet Anglická a americká literatúra, ktorý sa na našej škole vyučuje) a rozobrali si Shakespearovho Macbetha dopodrobna. Rembrandtov Návrat sme si skúsili zvizuálniť tým, že sme sami vyskladali „živý obraz“. Počas tohto seminára bolo až fascinujúce sledovať, koľko obrovských detailov sme si na obraze nevšimli, pokiaľ sme sa nezačali dívať naozaj pozorne. Takto sa postupne učíme objavovať, akú veľkú výpovednú hodnotu tieto diela skrývajú a ako nadčasovo k nám dokážu hovoriť a „radiť nám“ aj dnes, chce to “len“ našu sústredenosť, trpezlivosť a otvorené srdcia. Nie je to však len učenie sa od starších, ktorí tu už dávno nie sú, naše KAN popoludnia naposledy okorenilo kolokvium s Milenou Dudášovou, ktorá nám dovolila nazrieť do svojho života, štúdia a pracovných skúseností. Náš zrak upriamila na myšlienku sv. Vincenta de Paul „Utekať pred životnou situáciou, do ktorej nás Boh postavil znamená utekať pred svojím šťastím.“

V prvom ročníku na GYMES-e som si len ťažko vedela predstaviť, aké pravdivé je spomínané motto Kolégia „Pravda oslobodzuje, dobro víťazí, krása priťahuje.“ No teraz už tomu začínam čím ďalej, tým viac rozumieť, vďačná za doterajší čas strávený v tomto programe, s očakávaním, čo prinesú ďalšie mesiace, ktoré sú pred nami.

Michaela Sotáková – študentka GYMES-u

Ako plynie kolegiálny život stredoškolákov?

Spomínam si na deň, kedy sme sa ako gymesácki tretiaci tešili, že namiesto hodiny slovenčiny budeme mať nejakú prezentáciu čohosi. Kolégium Antona Neuwirtha nám bolo prezentované ako niečo, čo nás veľa naučí, je to dobré a chceme sa tam pridať. Pamätám si aj na ten deň, keď som váhala nad prihlásením, aj na deň, keď sme už mali prijímacie pohovory. Je zvláštne, ako som sa vtedy bála rozmýšľať.

A teraz som tu. Spolu s mojimi „kolegami“ sa učíme myslieť nad vecami, nad ktorými by sme pred pár mesiacmi len kývli hlavami, chápať myšlienky a pocity múdrych hláv a spoznávať samých seba, naše hlavy, myšlienky a naše pocity. Pomaly ale s určitosťou začínam vnímať KAN nielen ako súčasť môjho stredoškolského rozvrhu a povinného čítania, ale i ako šancu prehĺbiť si vzťah k mysleniu a vzdelávaniu sa.

Po skvelej víkendovke v Ivanke pri Dunaji, o ktorej si môžete prečítať tu sme mali veľkú radosť z toho, čo nás tento rok bude čakať. Hneď nasledujúci týždeň sme na seminári rozoberali dielo Obrana Sokratova. Prekvapovalo nás, že nám slová staré stovky rokov dokázali aj dnes prehovoriť do duše. Dokázali nám priblížiť to, aká dôležitá je pravda a aké dôležité je jej hľadanie. Mňa osobne to utvrdilo v mojom presvedčení, že je lepšia pravda, aj keď možno krutá a niekedy ťažko sa počúvajúca, než klamstvo, ktoré je ľahko prijateľné a dá pokoj nevedomému človeku. Prehĺbilo to vo mne pozíciu hodnoty pravdy, úprimnosti a priamosti.

Neskôr prišlo naše prvé dopoludňajšie stretnutie, ktoré sa nieslo v témach zmyslu života a ľudských pocitov. Prvá časť pozostávala z rozboru diela Hľadanie zmyslu života od Viktora Frankla. Opäť nás prekvapila možnosť aplikácie autorových myšlienok do každodenného života dnešného človeka, aj keď príklady a opisy sa naoko sústreďovali na koncentračný tábor, ktorý spisovateľ Viktor Frankl zažil. Rozprávali sme sa o utrpení a o tom, ako sa s ním človek vysporiadava, aj o tom, že človek potrebuje dať veciam zmysel.

Veľmi ma zaujala pasáž so zmyslom života a šachom:

„Keby sme sa na zmysel života pýtali všeobecne, bolo by to podobné, ako keby sme sa pýtali šachového majstra: „Povedzte mi, aký je ten najlepší ťah na svete?“ Jednoducho neexistuje niečo ako najlepší alebo dobrý ťah, kým sa nevzťahuje ku konkrétnej situácii v hre a ku konkrétnej osobnosti súpera.“ (Frankl, V. Hľadanie zmyslu života)

V druhej časti sme zas zažili niečo nové. Po rozobratí textov naše umelecké duše potešil Výkrik. Slávny obraz od Edvarda Muncha. Prebehla diskusia o jeho historickom kontexte, o autorovi, o význame jeho práce a o rôznych verziách obrazu. Takisto ako predtým, aj na tomto seminári sme preniesli význam a obsah diela do dnešného sveta. Do sveta moderného človeka. Rozprávali sme sa o tom, ako človek nežije na konštantnej čiare, ktorá je pokojná a nehýbe sa. Práve to, že sa rozhodujeme medzi dobrým a zlým, správnym a nesprávnym, šťastným a smutným – nás robí ľuďmi, hýbe to našim životom a robí z pomyselnej čiary života  sínusoidu. Tento seminár bol zatiaľ zo všetkých doterajších môj najobľúbenejší – zobrala som si z neho nový postoj na smútok, na moje malé životné „výkriky“.

 

V kolégiu sa máme veľmi dobre. Z toho „čohosi“ vzniklo niečo veľmi zaujímavé, niečo, čo premenilo môj strach z rozmýšľania na radosť z toho, že premýšľam a túžim po pravde. Na semináre sa tešíme, s radosťou diskutujeme o rôznych témach. Sme radi, že máme šancu chápať a spoznávať samých seba, naše myšlienky a pocity.  Tešíme sa, čo nám prinesú ďalšie príležitosti a hodiny strávené dychberúcimi debatami.

Laura Valigová

Gymnázium sv. Edity Steinovej