Kvalitné vzdelávanie na Slovensku

Kolégium Antona Neuwirtha je vzdelávacou inštitúciou, ktorá organizuje vzdelávacie programy pre študentov vysokých a stredných škôl a mladých profesionálov s cieľom všestranného rozvoja ich osobností.

Vlajkovým programom Kolégia je dvojročný program internátneho typu pre študentov vysokých škôl. Mladí vďaka nemu získavajú priestor i čas na osobnostný rozvoj, venujú sa štúdiu, žijú v komunite ďalších talentovaných mladých ľudí a sú sprevádzaní akademikmi a mentormi.

Vzdelávanie, inšpirované Oxfordom, prebieha formou seminárov, diskusiami v malých skupinách s akademikom a prácou s originálnymi dielami významných mysliteľov európskej civilizácie v oblastiach histórie, filozofie, umenia, teológie a kultúry.

V centre vzdelávania v Kolégiu stojí samotný študent, jednotlivec. Študenti sa spoločne stretávajú na seminároch, vedených akademikmi, a na tutoriáloch, kde si v malých skupinkách (3 študenti + 1 akademik) prehlbujú svoje poznanie, narážajú na námietky svojich spolužiakov, učia sa diskutovať. Neoddeliteľnou súčasťou štúdia v Kolégiu je aj písanie akademických argumentačných esejí. Kurzy, ktoré študenti Kolégia počas dvoch rokov absolvujú, sú: morálna filozofia, politická filozofia, metafyzika, kresťanstvo a kultúra, umenie, slovenská história 19. a 20. storočia, teológia.
 
Študenti pravidelne stretávajú aj inšpirujúce osobnosti zo sveta politiky, podnikania, tretieho sektora, zdravotníctva, školstva, náboženstva a mnohých iných, vďaka čomu získavajú kultúrno-spoločenský rozhľad. Každý študent má svojho interného mentora a má môžnosť vybrať si aj z ponuky externých mentorov. Študenti absolvujú aj tréningy jemných zručností, sebaorganizovania a manažmentu, finančnej gramotnosti alebo aj mentálneho „well-beingu”. Zúčastnia sa duchovných obnov a majú tiež priestor na osobný duchovný rast. A to všetko sa odohráva v spoločenstve ďalších mladých ľudí, akademikov a mentorov.

Rezidenčné štúdium prebieha v kaštieli s priľahlým parkom v Ivanke pri Dunaji 15 min. vlakom od Bratislavy.

Cieľom vzdelávania v Kolégiu je stať sa kultivovaným mladým profesionálom so spoločenským rozhľadom schopným viesť kompetente diskusiu na aktuálne spoločenské témy a byť kvalitnou osobnosťou s hodnotami vo verejnom živote na Slovensku alebo v Európe alebo vo svojej profesionálnej oblasti a celkovo byť schopným viesť charakterný život.

DOD v Kolégiu – spôsob, ako nahliadnuť do nášho kolégiovského života

Na Dni otvorených dverí v Kolégiu Ťa čaká ukážkový seminár na tému: „Je klamať vždy zlé?” s rektorom Kolégia Martinom Luteránom, ďalej prehliadka kaštieľa, kde sídlime, spoločná večera a neformálny večer so študentmi.
Ivanka pri Dunaji sa nachádza 15 min. vlakom od hlavnej stanice v Bratislave.
Kaštieľ od stanice v Ivanke 10 min. pešo. Dá sa ú nás aj prespať. 

Prihlás sa tu: https://bit.ly/39lHVEE
Tešíme sa na Teba!

 

miO – novinka v e-shope KAN

miO je naša nová forma vzdelávania pre zaneprázdnených ľudí, ktorí potrebujú pre osvieženie intelektuálnu nádielku. 

Sú to efektívne interaktívne online kurzy k aktuálnym témam z oblasti filozofie, teológie a kultúry s akademikmi Kolégia Antona Neuwirtha (KAN)
Myslíme na zaneprázdnených ľudí túžiacich po kvalitnom vzdelávaní uprostred svojho víru života.

Prečo je tu miO práve pre Teba?

  • S miO lúskaš krátke kvalitné texty idúce k podstate.
  • S miO zdieľaš prečítané s ostatnými “miO” cez slido.
  • S miO sa pýtaš KAN akademikov, ktorí si na tvoje otázky, ktoré máš k textu, posvietia. Priamo do pohodlia tvojho domáceho štúdia dostaneš podcast – online tutoriál KAN akademikov, k téme textu, kde budú diskutované aj tvoje otázky a zároveň otázky komunity ďalších “miO”, ktorí si vybrali ten istý text ako Ty. 

Osviež sa a staň sa súčasťou kvalitného vzdelávania Kolégia Antona Neuwirtha!

 

VIANOČNÁ SÚŤAŽ

Kolégium Antona Neuwirtha pozýva fanúšikov svojej facebookovej stránky súťažiť o jedno”malé intelektuálne Osvieženie” – miO. miO môžeš vyhrať pre seba alebo pre svojho blízkeho ako Vianočný darček!

Ak ešte nie si našim fanúšikom, daj like na náš FB profil a tak sa ním staneš. Na našej FB timeline nájdeš post k súťaži. Príspevku daj like a do komentára napíš, ktoré miO chceš vyhrať: miO Život v plnosti alebo miO Malá kniha o klamstve. V utorok vyžrebujeme jedného výhercu jedného miO.

Ak si nevyhral a túžiš po miO, dá sa zakúpiť cez náš web: https://www.kolegium.org/eshop/

Veľa šťastia všetkým!

Aktualizácia: vyžrebovanie výhercu:

Historicky prvou víťazkou miO – malého intelektuálneho osvieženia sa stáva naša fanúšička Ľudmila. Ľudmilka, blahoželáme Ti a tešíme sa všetci v Kolégiu s Tebou. Ľudmila si želá miO 001 Život v plnosti. Posielame! Ďakujeme vám všetkým, ktorí ste sa zapojili do súťaže. 

ŠTATÚT SÚŤAŽE

miO

(ďalej len „Štatút“)

  1. Organizátor Súťaže Kolégium Antona Neuwirtha
    Obchodné meno: Kolégium Antona Neuwirtha, občianske združenie
    Sídlo:Námestie padlých hrdinov 7
    P. O. Box  51
    900 28 Ivanka pri Dunaji
    IČO: 42138515
    DIČ: 2023028381
    Zapísaný v registri: 6. 2. 2009
  2. Termín konania súťaže
    Súťaž sa uskutoční v období od 8. 12. 2019 do 10. 12. 2019. V tomto termíne je možné súťažiť.
  3. Osoby oprávnené zúčastniť sa súťaže
    Účastníkom súťaže môže byť fanúšik facebookovskej stránky Kolégia
  4. Podmienky účasti v súťaži
    Pre zapojenie sa do súťaže sa vyžaduje, aby oprávnený účastník súťaže bol fanúšikom fanúšikovskej stránky Kolégia na FB: Kolégium Antona Neuwirtha
  5. Výhra
    Výhrou v súťaži je jedno miO
  6. Určenie víťaza a oboznámenie o výhre
    Po uplynutí termínu na prihlásenie sa do súťaže bude víťaz vyžrebovaný spomedzi platne prihlásených účastníkov žrebovaním na porade tímu Kolégiua v utorok 10. 12. 2019. Výherca dostane oznámenie o svojej výhre do súkromnej správy.
    Oznámenie o víťazovi súťaže bude zverejnené na FB fan page Kolégia – iba jeho krstné meno. Ak víťaz nebude reagovať na oznámenie výhry do 14 dní a neprejaví záujem výhru si prevziať, stráca na výhru nárok. Organizátor v takom prípade žrebovanie zopakuje.
  7. Spôsob odovzdania výhry
    Výherca a Organizátor sa dohodnú na spôsobe odovzdania výhry. V prípade, ak k vzájomnej dohode nedôjde, výhra bude zaslaná poštovou prepravou výhercovi na náklady Organizátora.
  8. Ochrana osobných údajov: Výherca bude riadne informovaný v zmysle legislatívy ochrany osobných údajov rozsahu, dôvode a pravidlách spracúvania osobných údajov   
  9. Záverečné ustanovenia
    Každý súťažiaci účasťou na Súťaži zároveň potvrdzuje, že bol oboznámený s tým, že spoločnosť Facebook nemá voči súťažiacemu žiadne záväzky a z účasti na Súťaži spoločnosti Facebook takéto záväzky ani nevznikajú.

    Vyhlasovateľ súťaže vyhlasuje, že Súťaž nie je žiadnym spôsobom sponzorovaná, podporovaná, spravovaná, alebo inak spájaná s Facebookom a nie je s Facebookom inak spojená.
    V Ivanke pri Dunaji, dňa 8.12.2019

 

 

Stredoškolské kolégium mojimi očami

 

„Pravda oslobodzuje, dobro víťazí, krása priťahuje.“ Od prvého ročníka na GYMES-e (Gymnázium sv. Edity Stein v Košiciach) som si stále dookola čítala túto vetu v 128-čke (učebňa na našej škole), napísanú na banneri, kde bolo pod toto motto podpísané „akési“ Kolégium Antona Neuwirtha, vtedy ešte pre mňa neznáma inštitúcia. Táto veta vo mne driemala 3 roky, počas ktorých som postupne zisťovala o Kolégiu viac, až prišiel ten čas, kedy som si aj ja podala prihlášku do stredoškolského programu. Volám sa Michaela Sotáková a som študentkou 4. ročníka Stredoškolského kolégia na GYMES-e.

Do kolégia som sa prihlásila, pretože si myslím, že v mojej generácii je priam nevyhnutné vedieť si obhájiť svoj názor a postaviť sa za krásu hodnôt, ktorým verím. Zatiaľ sa mi zdá, že kolégium je dobrým miestom, kde sa spomenuté zručnosti dajú dobre vycibriť. Mojou druhou motiváciou bolo skutočné hľadanie pravdy skrz diela velikánov, ktorým sa podľa mňa v stredoškolských osnovách nedáva dostatočný priestor napriek tomu, že jednoznačne patria do všeobecného rozhľadu mladého človeka. A mojou treťou motiváciou bola túžba po formovaní svojho charakteru, aby som sa osobnostne dobre pripravila do sveta, kde je pravda len relatívny pojem.

Ako takáto cesta za vyššie spomenutým vyzerá? Tento ročný program sme odštartovali úvodnou víkendovkou s názvom „Prečo?“ v krásnom prostredí kaštieľa, v Ivanke pri Dunaji. Počas 4 dní sme absolvovali rovnako 4 semináre, kde sme hľadali odpovede na otázku: Prečo má celé toto zmysel? Svojimi odpoveďami nás nadchli C.S. Lewis a jeho Štúdium počas vojnyvan Goghove Stoličky, Čechov a jeho poviedka Doma, či Hitchcockov film Okno do dvora. Neostalo však len pri vážnych diskusiách, nápadité aktivity nášho teambuildingu nás vytrhli z ponurej nálady sychravého počasia. Zaspievajte výpravcovi „Láska necestuj tým vlakom…“, vymeňte 1 kg múky za čo najhodnotnejšiu vec, rozdajte 20 objatí cudzím ľuďom, odfoťte ako každý zo skupiny ponára inú časť tela do Ivanského jazera, nahrajte ukazovačku, ktorá zabaví deti Miša Čopa – to je len krátky prierez zadaní, ktoré nás čakali. Po úspešnom absolvovaní teambuildingu sme deň zakončili kolokviom so vzácnym  hosťom – prof. Krčmérym. Štyri dni ubehli rýchlo a my sme už merali cestu späť na východ.

Teraz už zoznámení s tým, čo nás čaká, sme začali naše prvé stretnutie vo veľkom štýle – Obranou Sokratovou. Vivaldiho Štyri ročné obdobia v nás prebudili kúsok umeleckých duší, neskôr sme si oprášili a prehĺbili naše AALkovské vedomosti (predmet Anglická a americká literatúra, ktorý sa na našej škole vyučuje) a rozobrali si Shakespearovho Macbetha dopodrobna. Rembrandtov Návrat sme si skúsili zvizuálniť tým, že sme sami vyskladali „živý obraz“. Počas tohto seminára bolo až fascinujúce sledovať, koľko obrovských detailov sme si na obraze nevšimli, pokiaľ sme sa nezačali dívať naozaj pozorne. Takto sa postupne učíme objavovať, akú veľkú výpovednú hodnotu tieto diela skrývajú a ako nadčasovo k nám dokážu hovoriť a „radiť nám“ aj dnes, chce to “len“ našu sústredenosť, trpezlivosť a otvorené srdcia. Nie je to však len učenie sa od starších, ktorí tu už dávno nie sú, naše KAN popoludnia naposledy okorenilo kolokvium s Milenou Dudášovou, ktorá nám dovolila nazrieť do svojho života, štúdia a pracovných skúseností. Náš zrak upriamila na myšlienku sv. Vincenta de Paul „Utekať pred životnou situáciou, do ktorej nás Boh postavil znamená utekať pred svojím šťastím.“

V prvom ročníku na GYMES-e som si len ťažko vedela predstaviť, aké pravdivé je spomínané motto Kolégia „Pravda oslobodzuje, dobro víťazí, krása priťahuje.“ No teraz už tomu začínam čím ďalej, tým viac rozumieť, vďačná za doterajší čas strávený v tomto programe, s očakávaním, čo prinesú ďalšie mesiace, ktoré sú pred nami.

Michaela Sotáková – študentka GYMES-u

Bioetika – prečo sme vymysleli novú vedu?

27. novembra 2019 o 19:00 sa uskutoční na internáte Svoradov v Bratislave prednáška na tému: “Bioetika – prečo sme vymysleli novú vedu?”

Kolégium sa snaží oživiť tradíciu Svoradovského internátu, ktoré bolo počas komunizmu zázemím pre katolícku vysokoškolskú inteligenciu. Okrem iných na ňom býval i Anton Neuwirth.

Tieto akademické prednášky na rôzne témy sú určené širokej verejnosti a sú dvakrát za semester  – vždy v stredu v mesiaci október, november, marec a apríl.

Tento raz budme hovoriť o objavoch v genetike, transplantáciách orgánov, mimotelovom oplodnení, pokusoch na ľuďoch a o ohrození planéty.

Prednášať bude Mgr. Mária Kolesárová, PhD., ktorá  je odbornou asistentkou na Ústave sociálneho lekárstva a lekárskej etiky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vyštudovala aplikovanú etiku, má doktorát z bioetiky, absolvovala stáže v Oxforde, Miláne a Washingtone.

Srdečne vás pozývame!

Prihlás sa na DOD 20. 11. v kaštieli

Srdečne Ťa pozývame na Deň otvorených dverí v Kolégiu Antona Neuwirtha v stredu 20. 11. 2019 v kaštieli v Ivanke pri Dunaji, kde Kolégium sídli.
 
Aký je rozdiel medzi vzdelávaním a kvalitným vzdelávaním? Extrémny!
Kolégium nás osobnostne rozvíja. Štúdium je tu výzva, ale sme extrémne dobrá komunita študentov, akademikov a mentorov, ktorá Ťa bude podporovať.
Oxfordská inšpirácia tkvie vo vyučovaní formou seminárov, štúdiom diel veľkých autorov, v diskusiách vo veľmi malých skupinkách s akademikom, ale aj v spoločnom komunitnom živote.
 
Ešte si nespal v kaštieli? Chceš zažiť, ako bývame a ako študujeme? Musíš to vidieť! Musíš to zažiť!
 
Čo sa bude diať v kaštieli počas DOD? Program nájdeš na webe, ale neprezradíme Ti všetko. Nechaj sa prekvapiť!
 
Zaži niečo extrémne iné!
 
 
 
 
 

Rodina a práca – dá sa to skĺbiť?

Prvá diskusia na internáte SVORADOV v tomto akademickom roku!

Tri úspešné ženy, sestry, ktoré už majú založené svoje rodiny a niekoľko detí. Pochádzajú z jednej rodiny, ale sú ich cesty profesionálneho a rodinného života rovnaké?
Príďte sa v stredu 23. 10. 2019 o 19:00 inšpirovať životným poznaním týchto zaujímavých žien na prvú tohtoročnú Svoradovskú prednášku.

Hostky:
Mgr. Ivana Novotná, PhD.
PharmDr. Silvia Pavlíková
Mgr. Alena Michalcová, PhD.

Študovňa internátu Svoradov, Svoradova 13 Bratislava

Srdečne vás pozývame!

Problémy, nepríjemnosti alebo lenivosť?

Keby ste sa ma ešte pred niekoľkými mesiacmi opýtali, čo pokladám za jednu zo svojich silných stránok, určite by som odpovedal, že je to moja schopnosť konštruktívne kritizovať. Že som jednoducho „problem solver“. Všade som videl problémy, ktoré je potrebné riešiť. Dokonca som aj vždy vedel určiť, ako by sa dané problémy mali riešiť. No väčšinou to ostalo iba pri slovách.

 

Myslel som si, že konštruktívne kritizujem, no opak bol pravdou. Videl som iba negatíva. Časom som prišiel na to, že to bol môj spôsob, ako sa vyhnúť námahe. Bola to teda lenivosť, ale vo svojej podstate veľmi sofistikovaná. To, čo na prvý pohľad vyzeralo ako konštruktívna kritika s navrhovaným riešením, bol v skutočnosti spôsob, ako sa vyhnúť nepríjemnosti vyplývajúcej z námahy.

 

Keď som si to uvedomil, začal som si viac všímať vlastné okolie. A z môjho relatívne krátkeho pozorovania som s miernou úľavou zistil, že v tom nie som sám. Zdá sa mi, že lenivosť je jednoducho zakorenená v našej ľudskej povahe, pričom môže mať rozličné prejavy. Tie, s ktorými momentálne zápasím, teraz rozmením na drobné.

Vidíme problémy aj tam, kde nie sú. Naposledy sa mi to stalo, keď som vešal bielizeň. Bola to najmä spodná bielizeň a ponožky, čiže veľa malých kúskov. Strašne sa mi do toho nechcelo. Jednoducho to neznášam. A jedna z prvých myšlienok, ktoré mi napadli, bola: prečo to musím zase vešať? Márne som rozmýšľal, ako by som sa z toho mohol vyvliecť. Vedel som, že to za mňa nikto neurobí, a aj to, že by ani nebolo správne, keby to za mňa niekto urobil.

 

Keď som nad tým premýšľal, napadlo mi, že je to vlastne iba banalita. A hneď vzápätí som si uvedomil, že ak vešiam bielizeň, znamená to, že si mám čo obliecť. Že mám práčku, vodu, strechu nad hlavou… A pamätám si, ako mi vtedy naskočili zimomriavky. Vďaka tejto skúsenosti som si odniesol dve ponaučenia.

 

Po prvé, vyvesiť bielizeň (ale môžeme za to dosadiť aj vynášanie smetí, hádku s priateľkou či žehlenie) pre mňa v skutočnosti žiadny problém nepredstavuje. Slovo problém označuje prekážku. No ja mám dnes dojem, že sme si zadefinovali problém skôr ako „všetko, s čím sme nespokojní alebo čo nám je nepríjemné“. Teda všetko, čo nám nejakým spôsobom prekáža a vyvádza nás zo zabehnutého príjemného stereotypu. No nie všetko, čo nám prekáža, je pre nás zároveň aj prekážkou. Príkladom môže byť situácia, keď chcem ísť behať a vonku prší. Dážď mi môže byť nepríjemný, môže mi znepríjemňovať behanie, ale (pozor!) neprekáža mi v ňom.

 

Po druhé, uvedomil som si, že každý takýto „problém“ je príležitosťou na vďačnosť. Ak musím vyvesiť zopár kusov oblečenia, vyplýva z toho tiež to, že mám si čo obliecť. Ak si musím uvariť obed, znamená to, že mám jedlo. Ak som sa pohádal s priateľkou, znamená to, že mám priateľku. Nesnažím sa teraz celú tému problémov banalizovať alebo tvrdiť, že žiadne neexistujú. To vôbec. Snažím sa skôr poukázať na to, že nie každá nepríjemnosť či prekážka nám stojí v ceste, a preto by sme ju nemali nazývať problémom. Väčšinou sa za týmito situáciami skrýva iba naša pohodlnosť alebo lenivosť.

 

Zveličujeme problémy tam, kde sú. Sedím v reštaurácii. Donesú mi vlažné jedlo, prípadne mäso, ktoré je nedopečené alebo o trochu viac prepečené. Je to problém? Je. Pretože som si do reštaurácie prišiel vychutnať jedlo. Išiel som tam pre zážitok. A nevhodne pripravené jedlo mi stojí v ceste k dosiahnutiu tohto cieľa. Mám teda právo vyjadriť svoju nespokojnosť a problém riešiť.

 

No dajme si ruku na srdce – koľkokrát radšej nepovieme nič, alebo keď aj povieme, najprv jedlo zjeme a potom sa všetkým naokolo sťažujeme, ako zle v tej reštaurácii varia? Z vlažného jedla spravíme studené a z jemne nedopečeného mäsa zas surové. A aby všetci videli, akí sme nespokojní, nedáme čašníkovi žiadne prepitné (akoby on bol zodpovedný za to, že jedlo, ktoré nám doniesol, nebolo celkom podľa našich predstáv). Z nepatrného problému urobíme škandál. Som na tom podobne.

 

Znova: zabúdame na to, že ak takýto problém máme, znamená to, že sedíme v reštaurácii. To znamená, že máme dosť peňazí, aby sme platili niekomu za to, že nám navarí. Zdá sa, že práve túto skutočnosť si už celkom neuvedomujeme.

 

Sme leniví a pohodlní, pričom si nie sme toho vôbec vedomí. Spomínam si na svoje začiatky na univerzite. Najmä na druhý a tretí ročník. Všetko bolo zlé. Napríklad profesori, ktorí nikdy v danom odbore nepracovali a teraz ho vyučujú. Mudrujú, teoretizujú a bazírujú na poučkách. Učivo je zastaralé a knihy, ktoré čítam, sú dielom práve týchto neschopných profesorov. Väčšina mojich spolužiakov študuje iba preto, aby získali titul. A vlastne som na tejto škole asi jediný, kto vie, ako by sa jednotlivé predmety mali učiť, aké knihy by sa mali čítať a akí profesori by na našej škole mali byť. Som za to na seba hrdý. Myslím si, že som jediný objektívny konštruktívny kritik.

Som ním aj naozaj?

 

Je skutočne možné, aby boli všetci profesori na našej škole neschopní alebo bez praxe? Je naozaj všetko učivo zastaralé? A prečo nečítam knihy, o ktorých si myslím, že by sa na našej škole a v našom odbore mali čítať?

 

Bol som lenivý a pohodlný. Nechcel som sa namáhať. Namiesto toho som sa sťažoval a ani som o tom nevedel. Bol som dokonca za to na seba hrdý. S odstupom času ale vidím, že som bol úplne mimo. Bol to spôsob, ako ospravedlniť moju lenivosť a záhaľku. Prečo? Pretože je to omnoho ľahšie ako niečo urobiť. Výstižné príslovie hovorí: Kde jedni plačú, iní predávajú vreckovky. Teda tam, kde sa niektorí sťažujú, ľutujú, prokrastinujú a sú leniví, iní vidia príležitosť.

 

A tak je to aj na našej škole. Máme tam aj výborných profesorov a ľudí z praxe. Nikto mi nebráni čítať kvalitné knihy. Nikto ma nenúti, aby som čítal knihy mojich profesorov. Na škole sú aj spolužiaci, ktorí sa chcú učiť a rozvíjať, a ktorým nejde iba o titul. A namiesto toho, aby som dva roky ďakoval za to, že toto všetko mám a ďakoval za kopu príležitostí ako veci vylepšiť, som sa často radšej iba sťažoval. Bolo to predsa jednoduchšie.

 

A viete ako som si to uvedomil?

 

Vždy, keď som mal niečo vyriešiť a veľmi sa mi do toho nechcelo, som hneď dostal parádny nápad, ako to vyriešiť. No zároveň som hneď dokázal uviesť aj dôvod, prečo dané riešenie musí zrealizovať niekto iný. A to aj vtedy, ak by mi vykonanie úlohy zabralo len 20-30 minút. Uvedomil som si, že moja výhovorka bola vždy veľmi všeobecná. Napríklad: „Teraz nemôžem, lebo musím robiť niečo do školy,“ či „teraz nemôžem, lebo musím pracovať na diplomovke.“

 

Možno sa to niekomu môže zdať celkom konkrétne, ale nie je. Čo to znamená, že musím urobiť niečo do školy? Často to znamená pripraviť si jedno zadanie, ktorého vypracovanie mi zaberie maximálne 2 hodiny. A práca na diplomovke? To znamená, že každý deň jej musím venovať aspoň 30 minút alebo to potom aj tak všetko urobím na poslednú chvíľu. Nakoniec to niekedy dopadne tak, že nespravím ani jedno, ani druhé. Odmietnem príležitosť na rast a ani si nesplním povinnosť. Aspoňže som si uvedomil, že za takéto zmýšľanie nemôžem byť na seba hrdý. Ak máš podobne vágne dôvody na to, prečo veci nerobíš, pravdepodobne sme na jednej lodi.

 

Otázka teda zostáva. Aké problémy v skutočnosti riešime? Koľko z nich je skutočných a koľko len obyčajnou nepríjemnosťou či výhovorkou prečo niečo nespraviť? Buďme konkrétni a pozerajme sa na naše životné situácie zo všetkých strán. Koľko z nich pre nás v skutočnosti predstavuje problém a koľko len nepríjemnú situáciu? V živote sa problémom určite nevyhneme, no čo ak práve im vďačíme za našu súčasnú priaznivú situáciu? Zakončil by som tento článok citátom na zamyslenie od Marca Aurélia: „To, čo ti stojí v ceste, stáva sa jej súčasťou.“

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ako byť pripravený?

Ako byť pripravený?

Ste pripravení? S touto otázkou ste sa už určite neraz stretli. Myslím si, že to však nie je správna otázka. Prečo? Lebo som si všimol, že u mňa – najmä pri tých najdôležitejších a často aj najriskantnejších rozhodnutiach – je odpoveď takmer vždy „nie“. A odpoveď „nie“ ma následne paralyzuje. Bráni mi konať.

 

V poslednom čase prichádzam na to, že sa z tohto bludného kruhu predsa len dá vymaniť. Stačí si položiť túto nešťastnú otázku trochu inak. To by som však nedokázal, keby som si ešte predtým nepoložil otázku, čo „byť pripravený“ vlastne znamená. Chcem sa teda podeliť o svoj pohľad na – pre mňa často desivú – pripravenosť a moju cestu k nej.

Ako byť pripravený?

Všetko, čo vieme, sme predtým nevedeli. Zažívam to už od narodenia. Keď som bol malý, nevedel som poriadne chodiť, rozprávať, či plaziť sa. A keby len to. Nevedel som ani len ovládať základné biologické potreby. Odvtedy už ubehlo dobrých 26 rokov. Už sa neplazím, ale sebaisto behám. Nerozprávam jedným jazykom, ale plynule troma. No a na základné biologické potreby už nemusím ani len myslieť. Je to úplná automatika.

 

No kedysi bolo pre mňa toto všetko nové. A na nič z toho som nebol pripravený. Teda aspoň si na mnohé z toho nepamätám. Alebo som to len jednoducho neriešil. Myslím si, že keď som bol malý, tak som sa sám seba nepýtal, či som pripravený loziť. Jednoducho som sa rozhodol, že tomu dám šancu a lozil som. Ani potom som sa sám seba nepýtal, či som pripravený chodiť, ale zase som sa rozhodol, že tomu dám šancu a chodil som. Áno, je pravda, že som popritom neraz škaredo spadol, ale vždy som sa otriasol, nebojácne postavil a dotiahol to do konca. Myslím si, že sa to podarilo aj preto, že som sa ako dieťa viac sústredil na samotnú aktivitu, než na moje pocity a „neúspechy“. Ako je teda možné, že to v dospelosti musím objavovať zase odznova?

 

Nazdávam sa, že sa niekedy priveľmi riadim nestálymi pocitmi. A pripravenosť nie je pocit. Pamätám si, ako som prvému dievčaťu povedal, že som do nej zaľúbený. Bolo to hrozné. Hlavne predtým, ako som to urobil. A myslíte si, že som bol pripravený? Nebol. Nikdy predtým som to nespravil. Nevedel som, aké to bude, a čo môžem čakať. Myslel som si, že keď náhodou povie „nie“, zomriem. A všetky pocity a emócie mi hovorili: nerob to, hrozí ti nebezpečenstvo, môžeš prísť o život. Necítil som sa na to, no napriek tomu som to urobil.

Ako byť pripravený?

Čo to znamená? Predsa to, že pripravenosť nie je pocit.

 

Ak to však nie je pocit, čo to potom je?

 

Podstatné meno.

 

Ale nie, vtip. Už asi tušíte odpoveď. Ale pekne poporiadku.

 

Istotu dodávajúci pocit, že sme pripravení, je len ilúzia. Cítime sa byť pripravení, ale nie sme. Ako to? Jednoducho – pripravenosť totiž nie je pocit. Pocit, že sme pripravení, je iba ilúzia. Pamätáte si na to, keď ste si mysleli, že ste pripravení, no keď prišiel na vás rad, zrazu ste neboli, a celé to dopadlo úplne inak, ako ste si predstavovali? Ja áno. Mal som spievať na našej rozlúčkovej párty z 9. triedy. Cvičil som si svoju časť piesne. Párkrát sme si to s učiteľkou a celou triedou prešli. Mal som pocit, že to už viem. Pocit, že som už trénoval dosť. Bol som pripravený. Aspoň som sa tak cítil. Keď som prišiel na rad, dostal som okno. Nevedel som si spomenúť, čo mám spievať. Keď som si konečne spomenul a myslel si, že mám vyhraté, nemal som. Poslednú slohu som zaspieval strašne falošne. Sám seba som sa vtedy pýtal: „Ako je to možné? Veď som bol pripravený.“ Chápete? Nikdy nie sme pripravení, len sa tak niekedy cítime. Ale je to len ilúzia, lebo pripravenosť nie je pocit.

 

Znamená to teda, že príprava nemá zmysel? Mohli by sme z toho usudzovať, že nemá zmysel sa pripravovať, veď aj tak nikdy nebudeme pripravení. To však nie je pravda. Príprava je veľmi dôležitá. Prečo? Nuž aby som to uviedol na pravú mieru, je potrebné povedať, že nikdy nebudeme pripravení úplne. Nikdy nebudeme predvídať všetko, čo sa môže stať, a nikdy nebudeme vedieť zvážiť všetky premenné, ktoré náš nádejný výkon ovplyvnia. A pri dôležitých rozhodnutiach, keď sme pod stresom, to platí dvojnásobne. Vždy sa môže stať niečo, s čím nepočítame. Je ale zrejmé, že prípravou minimalizujeme udalosti, ktoré nás môžu zaskočiť. To znamená, že vždy môžeme byť do určitej miery pripravení, ale napriek tomu to nie je pocit.

 

Pripravenosť je totiž otázkou postoja. Je to rozhodnutie, a nie pocit. To znamená, že otázka neznie: „Si pripravený?“, ale „Chceš byť pripravený?“ Vidíte ten radikálny rozdiel? Ja áno a veľmi mi to pomáha. Po novom vždy, keď sa púšťam do niečoho, čo mi vôbec nejde, alebo som to nikdy predtým nerobil, sa pýtam sám seba: „Kubo, chceš byť pripravený?“ A ak je odpoveď pozitívna, vtedy viem, že to zvládnem. Nebude to dokonalé a výsledky sa nedostavia ihneď. Tak to v začiatkoch býva. Ale keď vytrvám, viem, že to určite zvládnem. Ja napríklad momentálne riešim tanec. Začal som so swingom. Ukrutne mi to nejde. Ale je to celkom normálne – veď ani chodenie mi kedysi nešlo. Vlastne všetko, čo teraz viem, mi kedysi nešlo. Takže napriek tomu, že mi to nejde a cítim sa ako drevo, chcem byť pripravený. A o to ide. Otázka teda znie: „Chcete byť pripravení aj vy?“

Ako byť pripravený?

Na záver mi napadá už iba jedna myšlienka. Niekedy sa snažím vyhovoriť na to, že nemám všetko, čo potrebujem. A nech to znie akokoľvek ako klišé, začínam si uvedomovať, že mám. Podľa mňa väčšina Slovákov tiež má. Máme všetko, čo potrebujeme. Musíme sa len rozhodnúť. To znie jednoducho, ale je to náročné. No tento boj za nás nikto nevybojuje.

 

Preto nám všetkým držím palce, aby sa nám to vždy znovu a znovu darilo. Veď napokon máme všetko, čo potrebujeme. A keď budeme chcieť, budeme aj pripravení. Tak na čo ešte vlastne čakáme?

 

Jakub Pajan
Absolvent ôsmeho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje magisterský odbor Marketing na Univerzite Komenského v Bratislave.