Katarína Hozlárová

Keď rozpráva, máte pocit, že spieva. Keď naozaj spieva, máte pocit, že vám roztápa srdce. Študuje teológiu, Aristotela vie čítať po taliansky a v Nových Zámkoch podporuje všetkých mladých, ktorí chcú robiť krajším svet okolo seba.

Odkiaľ pochádzaš?

Nové Zámky.

Čo študuješ?

Katolícku teológiu na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. Študujem preto, lebo ma toto štúdium (ešte) stále viac a viac baví. Pre štúdium som sa rozhodla najmä preto, že som chcela lepšie a komplexnejšie poznávať pravdy viery, učenie a dejiny Cirkvi.

Čo ťa priviedlo do Kolégia? 

Kolégium bolo mojim tajným snom dlhšie. Verím, že ma sem priviedol Pán Boh, ale aj ľudia v mojom okolí, ktorí ma povzbudili a tiež tí, čo mi na DOD predstavili úprimne a pravdivo komunitu KAN.

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo?

Za ten krátky čas, čo som strávila v Kolégiu, na sebe pozorujem najmä zmeny v oblasti lepšieho time-managementu a usporiadavania si priorít. Tiež sa zlepšil môj prístup k štúdiu na fakulte a nachádzam si viac času na budovanie vzťahu s Bohom. Veľmi citeľnou zmenou je aj každodenný deep work, počas ktorého som offline.

 

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Jeden? Chlapci, to je náročné… Asi toto: Záverečná pieseň na premiére MuziKANu. Úprimne som bola hrdá a šťastná, že aj ja budem súčasťou KAN9.

Ako tráviš voľný čas? 

Pečiem palacinky a čítam si počas prechádzok, najčastejšie mi takto robia spoločnosť kardinál Sarah, Michel Quoist a Janko Silan. Tiež mám rada spoločne večer diskutujeme v kuchyni, v noci tancujem alebo cvičím s Kiks vo veľkej sále.

Kto ťa inšpiruje? Kto je tvojim vzorom? 

Za najvýraznejšie vzory pre seba považujem sv. Teréziu Avilskú, sv. Edith Steinovú, bl. Dinu Bélangerovú a moju maminu. Inšpiruje ma moja zvedavosť, šikovní spolužiaci, zanietení vyučujúci a zvedaví kamaráti.

Tvoje motto/obľúbený citát?

Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou. Edith Stein

Čo by si chcela robiť v budúcnosti? 

Aj keď to znie ako taká fráza, chcela by som robiť malé veci s veľkou láskou. Zatiaľ neviem presne čo, ale viem prečo a ako. :)

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Najviac by som si priala, aby sa každý človek cítil rovnocenným a dôležitým členom komunity, školy, mesta a teda mal aj úprimný záujem robiť svoje okolie lepším.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať? Prečo?

Jednoznačne odporúčam Akvinského Summa Theologica. Dáva odpovede aj otázky, nikdy neprestane byť aktuálnou. Provokuje aj upokojuje. Pre mňa život meniaca kniha.

Ktorý film ťa najviac zasiahol?

(Asi) Julie and Julia. Hovorí o ženách, ktoré majú svoje túžby, sny a vďaka ich blízkym a manželom si ich aj plnia a tak robia svoj život i svoje okolie krajším. Je to romantický, inšpiratívny a pravdivý príbeh.

Aká hudba sa ťa najviac dotýka?

Najmä klasická hudba G. Fauré, A. Dvořák, R. Wagner, J. Brahms. Ale počúvam všetko od afrického gospelu, gregorián, až po slovenský rap.
Matúš Hagara

Ján Tomaštík

Košický rodák. Saleziánsky odchovanec. Jednoročák. Janči sa nedá prehliadnuť, v kaštieli nejestvuje človek, ktorého by ešte nikdy nerozosmial, ale najlepšie sa o sebe rozreční on sám.

 

Čo študuješ?

Ukončil som bakalárske štúdium politológie a medzinárodných vzťahov na Masarykovej univerzite v Brne; momentálne riešim, kde by som mohol v tomto odbore pokračovať po absolvovaní jednoročného programu Kolégia.

Čo ťa priviedlo do Kolégia? 

Predovšetkým túžba po prehĺbení myslenia. Zdá sa mi, že často o človeku a o spoločnosti uvažujeme povrchne, zjednodušujeme komplexné problémy a sami svojou rozumovou a charakterovou nepoctivosťou škodíme sebe aj iným. Na druhej strane je tu celá západná tradícia plná ľudí, ktorí sa výrečne dokázali dotknúť pravdy. Rozhovory s absolventmi Kolégia a skúsenosti z letných škôl ma presvedčili, že Kolégium by ma mohlo posunúť bližšie k naplneniu túžby myslieť kvalitnejšie a že ma zároveň život v komunite urobí ľudskejším.

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo? 

Paradoxne som objavil, že som si svoju hodnotu príliš zakladal na svojom intelekte a Kolégium mi jednoducho ukazuje, že sa musím stále viac a viac snažiť, učiť a zdokonaľovať. Dalo mi ale aj priateľstvá a možnosť spoznať v mojich spolužiakoch originálnych, krásnych a dobrých ľudí – to človeka zmení.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 

Joj, ťažko vybrať. Keď je niekomu ťažko, tak tu sa jednoducho o seba ľudia zaujímajú, snažia sa pomáhať si alebo sa navzájom potešiť. Zažili sme krásnu outdoor víkendovku po stopách blahoslaveného Titusa Zemana. Ale aj tie momenty, keď som niečo čítal a vyslovene som mal pocit, že sa dotýkam veľkej pravdy a tešil som sa na každú ďalšiu vetu. Napríklad pri texte o cnosti rozumnosti od Josefa Piepera alebo v Revenge of Conscience (Pomsta svedomia) od Budziszewskeho.

Ako tráviš voľný čas? 

Proste si sadnem do kuchyne a rozprávam sa s ľuďmi. Asi ho trávim aj nejak inak, ale toto je asi taká najpodstatnejšia a najradostnejšia časť. Prípadne si prečítam nejaké správy, počúvam hudbu alebo sledujem na youtube Jordana Petersona alebo Rogera Scrutona – odporúčam tomu, kto si chce oddýchnuť a zároveň ďalej študovať ;).

Kto ťa inšpiruje? Kto je tvojim vzorom? 

Mám šťastie na veľa vzorov. Predovšetkým v rodičoch a súrodencoch, mojich priateľoch, v don Boscovi, J. R. R. Tolkienovi, Titusovi Zemanovi… a tak podobne. Asi nemôžem uviesť všetkých, ale podľa mňa stačí, že sa človek pozrie okolo seba (a za seba) a uvidí mnoho ľudí, ktorí žijú dobrý život hodný nasledovania.

Tvoje motto/obľúbený citát?

Úspech nie je konečný, neúspech nie je fatálny. Odvaha pokračovať je to, čo sa počíta. Winston Churchill

Čo by si chcel robiť v budúcnosti? 

Chcel by som byť dobrým manželom a dobrým otcom. A nejakým spôsobom možno učiť (nielen) mladých o histórii, jej lekciách, o veľkých myšlienkach a hodnotách, ktoré nás môžu robiť lepšími. Ale ešte ma nechajte chvíľu domyslieť ako na to.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Veľkosť čučoriedok. Aby boli aspoň také veľké ako tenisové loptičky. Neviem síce ako, ale určite by sa potom uzdravilo aj školstvo, aj zdravotníctvo, aj by sme voči sebe boli všetci lepší a poctivejší.

Akú superschopnosť by si chcel mať? Prečo?

Superpoctivosť – aby som si vedel naplánovať, čo naozaj chcem robiť a aby som to potom aj urobil.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať? Prečo?

Pána Prsteňov. Je to kniha vyslovene preplnená významom. Určite to nie je nejaká “úniková fantasy“, naopak, ukazuje veľa pravdy o svete a človeku.

Ktorý film ťa najviac zasiahol?

Za poslednú dobu asi Fight Club – podľa mňa je to veľmi zaujímavá a podnetná sonda do vnútra mužov žijúcich v dnešnej spoločnosti.

Aká hudba sa ťa najviac dotýka?

Progressive rock – je to taká klasická hudba s tým, že to má viac testosterónu (napríklad Dream Theater, Transatlantic, Pain of Salvation, slovenskí The Elements). Aj keď už aj do klasiky sa snažím preniknúť, páči sa mi Wagner a zo slovenského napríklad Ilja Zeljenka – Musica slovaca.

 

 

Matúš Hagara

Slavomír Gregorík

„Je ťažké zachovať si domáci prízvuk v tomto nehostinnom prostredí bratislavského dialektu,“ povie tento junák z Levoče presne takým prízvukom, o aký by za nič nechcel prísť.

 

Čo študuješ?

Európske štúdiá, Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK, Bratislava. Tento odbor študujem, pretože politika ma baví a cítim sa byť do nej povolaný.

Čo ťa priviedlo do Kolégia?

Keď sa spätne pozerám na svoju minulosť, tak moja cesta do Kolégia začala už niekedy v roku 2014. Vtedy som spoznal kamarátku z humenského Stredoškolského kolégia, ktorá mi o KAN zaujímavo rozprávala a motivovala ma prihlásiť sa na LUNI. Postupne sa tá túžba vo mne čím ďalej, tým viac prehlbovala. Udalosti v mojom živote sa potom postupne odvíjali tak, že moja súčasná prítomnosť v Kolégiu mi dáva veľký zmysel.

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo?

Zmenilo mi mnohé paradigmy a tým sa zmenila aj moja vízia do budúcnosti, lebo vidím svet inak. Zistil som, že veci, ktorým som prikladal veľkú dôležitosť, nie sú také dôležité ako iné veci, ktoré som prehliadal.

 

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Veľkým zážitkom pre mňa bola diskusia s Ondrejom Sočuvkom, pretože som sa v ňom veľmi videl. Mal podobné záujmy, názory, vízie, v mojom veku sa venoval tomu, čomu ja a diskusia s ním mi dala odpoveď na otázky, ktoré som práve vtedy riešil.

Ako tráviš voľný čas?

Vymýšľam nové projekty, nápady, pomáham ľuďom, ktorí ma žiadajú o radu, chodím na konferencie, diskusie. Je to pre mňa relax a rád by som sa v budúcnosti tým, čo ma baví, aj živil.

Kto ťa inšpiruje? Kto je tvojim vzorom?

Veľmi ma inšpiruje Marián Kolník – môj mentor. Je to človek, ktorý má mnohé dary a som veľmi vďačný Bohu, že z nich môžem čerpať.

 

Tvoje motto/obľúbený citát?

Vždy mám nejaký iný, v poslednej dobe ma zaujal tento: Ž̶i̶ ̶a̶ ̶n̶e̶c̶h̶a̶j̶ ̶ž̶i̶ť̶!̶ Ži a veď láskou k Životu!

Čo by si chcel robiť v budúcnosti?

Byť dobrým manželom a otcom (chcel by som mať 5 detí :D).

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Zmenil by som mentalitu ľudí, ktorá je stále veľmi zranená komunistickým režimom a prejavuje sa to v mnohých oblastiach spoločnosti.

Akú superschopnosť by si chcel mať? Prečo?

Chcel by som vedieť cestovať v čase, preniesť sa do USA na začiatok 20. storočia, počúvať jazz, tancovať swing, voziť sa na Forde T, usadiť sa v New Yorku a žiť svoj americký sen.

 

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať? Prečo?

Myslím si, že okrem Biblie taká kniha neexistuje. Kiež by si každý prečítal aspoň tú!

Ktorý film ťa najviac zasiahol?

Životopisy svätých ma vždy zasiahnu.

Aká hudba sa ťa najviac dotýka?

Keď budem mať zástavu srdca, zapnite mi ľudovky a určite mi znova začne biť :)
Matúš Hagara

Highlights of my year in the Collegium

Dear friends,

I am very grateful for the chance to share with you a few thoughts about my year at the Collegium of Anton Neuwirth.  Let me start with a short story from last August. It was about the time of noon and I have just boarded a plane at the airport in Vienna heading for NYC. I took my seat, closed my eyes and as the plane was taking off I suddenly thought: Where in the world are you traveling again?! This thought did not leave me for the rest of the summer and in fact had been, deep down, with me for a few months at that point.

I came to the Collegium as a last-minute decision last autumn after six years of studying abroad. What I realized as I sat on that plane was that, while I had spent my past years studying between Cambridge, Krakow, Heidelberg and Princeton, I can’t help but feel that the place where I want to eventually work, live and settle is Slovakia. Coming to the Collegium then seemed to be – and now I can say it was – a good step in this direction.

 

 

My main academic interest lies with political philosophy and history. And a vocation to the Slovak public square is likely something I will not manage to stay away from in the future. In this respect, one of the many joys of this past year at the Collegium was to take classes on modern Slovak history. And while I assure you (and myself too) I plan on settling in Slovakia eventually, taking this course at the Collegium led me to go abroad soon again. With recommendations from our rector Martin and our history tutor Agata I was accepted for a one-year masters course in Modern History at Oxford University. My research project concerning Slovak Political Catholicism in the 1920s and 1930s should be supervised by Professor Martin Conway – someone whose work I first came across in my reading lists at the Collegium.

Colloquia with notable figures from Slovak public life also feature among the highlights of my year at the Collegium. At one such colloquium with an inspiring Christian mother, a local politician and a campaigner in one person, we discussed a civic campaign aimed at reducing gambling addiction in Bratislava. Within two weeks I found myself involved in the campaign with several other Collegium alumni and giving a speech at the full sitting of the Bratislava City Assembly. I guess that nicely illustrates how speedily the Collegium practically lets one get a taste of its vision: dozens of young men and women active in the Slovak public square working towards what is true, good and beautiful.

Yet the most valuable aspect of my year in Collegium is far less tangible than getting a place on a course or getting involved in a cause. Quite simply, it is the chance to spend one’s days in an academic community with people of faith.

It is about discussing Guardini over breakfast with your tutor, sharing one another’s hardships and joys over lunch with a fellow student and playing ice hockey with your tutor’s kids in the afternoon. And meeting all these people in the evening to celebrate Holy Mass.

As Cardinal Newman writes in The Idea of a University, if given a choice between the two, the mere experience of living in a community is so much more preferable to all lectures and seminars a grand university may offer. An experience of this sort is after all what colleges of grand universities were originally made for. Having studied at one such institution I can happily conclude that in this respect the Collegium outperforms some of these institutions decisively. Though I am heading to “the other place” this coming September, I doubt my opinion will change.

 

 

The Collegium offers a life in a Catholic community, intellectual life, sometimes even a taste of a life dedicated to public affairs. Collegium thus becomes first and foremost a home to its alumni. That is more so the case for someone who lived many years abroad. So my main thanks to you is for allowing me and my classmates feel all the more at home in our dear Slovakia. Undoubtedly this is the best foundation for any of CAN alumni to have an impact on the future of Slovak political and cultural life. Our time in the Collegium may work towards this end in curious and mysterious ways, as in my case when it is partly to blame for another of my travels abroad. But that is after all how our Lord works, too. So I take it that His blessings are with the important work of the Collegium. And my dear wish is that they may be with your endeavors too.

With kind regards,

Samuel

Skutočný život, život naplno (správa zo stredoškolskej víkendovky)

Čo znamená žiť život naplno? Ako máme prežiť skutočný život?

 

S týmito otázkami sme prišli do Veľkého Slavkova, aby sme nimi „vyrušili“ mladých stredoškolákov z dvoch východniarskych gymnázií.

My, traja študenti Kolégia (Marek, Zuzka a Števo) a Jaro (lektor stredoškolských kolégií) sme sa stretli s 18 šikovnými gymnazistami, aby sme spolu počas jedného víkendu hľadali odpovede na otázky o skutočnom živote. Už počas príprav sme si uvedomili veľkú výzvu, ktorá nás čakala: nechceli sme mladých učiť, ale najmä motivovať a inšpirovať. Našim cieľom nebolo predostrieť hotový recept na úspešný život. Práve naopak: chceli sme vzbudiť otázky, vyrušiť či spochybniť mladé mysle a srdcia. Pomohli nám v tom nielen skúsenosti z vlastných životov a naše zážitky z Kolégia, ale aj viaceré zaujímavé filmy, z ktorých prvým a hlavným bol už kultový Into the wild.

Našim cieľom nebolo predostrieť hotový recept na úspešný život. Práve naopak: chceli sme vzbudiť otázky, vyrušiť či spochybniť mladé mysle a srdcia.

Okrem témy skutočného života bola dôležitou aj téma každodenného hrdinstva. V malých diskusných skupinkách sme sa zamýšľali, či je hrdinstvo podmienené špeciálnymi darmi a vlastnosťami. A môžeme byť hrdinami a hrdinkami aj v bežnom živote? Tu nám bol „učiteľom“ známy americký psychológ Philip Zimbardo, ktorý nás inšpiroval svojim TED vystúpením. Od svojho najznámejšieho Stanfordského väzenského experimentu z roku 1971 sa dostal až k súčasnému skúmaniu a propagovaniu každodenného hrdinstva. Na jeho rady ako byť každodenným hrdinom sme sa pokúsili pozrieť skrz optiku našich bežných životov. Výmena osobných skúseností medzi študentmi a nami nás všetkých tak veľmi obohatila!

Vedeli sme, že náročnejšie témy treba striedať aj s oddychom. Preto svoj priestor dostal aj futbal, neformálne rozhovory pri kofole, diskusie do neskorej noci. A keďže sme boli ubytovaní v krásnom podtatrasnkom prostredí, svoje miesto mal aj výstup na Hrebienok, ktorý nám ale v polke cesty znemožnil dážď. Napriek tomu to bol krásny a príjemný víkend plný rozhovorov, vzájomnej inšpirácie a obohatení – keď sme si kládli otázky a neraz dospeli len k otvorenému koncu.

Ako študenti Kolégia Antona Neuwirtha sme prišli do Veľkého Slavkova dávať – a aj sme dali. No odchádzali sme s tým, že omnoho viac sme prijali. A stredoškoláci? Nechajme za všetkých hovoriť Lauru z Prešova: „Pre mňa to bol čas strávený so super ľuďmi, s Kofolou v ruke, rozoberajúc témy, o ktorých budem ešte veľmi dlho premýšľať…“

Zuzka Kotvanová & Števo Timko

Víťazka Sofie: Ak chceme Slovensko bez korupcie, musí sa zmeniť spoločnosť, nie len politici

 

Najväčším problémom slovenského školstva je podľa nej podcenené učiteľstvo. Odpoveďou na popularitu Kotlebu  vidí vo vzbure mladých a vníma, že to bol práve Dostojevskij a Bratia Karamazovci, ktorí najviac pomohli formovať to, kým je dnes ona – Sára Dobrovodská, víťazka tohtoročnej esejistickej súťaže Sofia. 

Minulý utorok sa uskutočnil Veľký protikorupčný pochod. Zúčastnila si sa ho?

Nie.

Prečo?

Viem, že mnohí so mnou nebudú asi súhlasiť. Pochod ako taký považujem za dobrú iniciatívu mladých ľudí. Keď som však premýšľala nad pochodom, nenašla som dosť silnú motiváciu, aby som tam išla. Áno, aj ja nesúhlasím s korupciou na Slovensku, ako asi väčšina obyvateľov tejto krajiny. Problém korupcie je však podľa mňa komplexnejší, nedá sa vyriešiť pochodom – to mi pripadá ako povrchné riešenie. Ak nesúhlasíme s politikou tejto vlády, kto ju má teda nahradiť? Ak by sa dnes mala vytvoriť nová vláda, ktorá strana vyrieši korupciu? Bude to ĽSNS?  Aké hodnoty spájajú skandujúci dav?

Ten, kto môže podľa mňa zmeniť politickú situáciu na Slovensku,  je nová generácia. Korupcia, klamstvo, to nie len vec politiky. Podľa mňa ide o hodnoty jednotlivcov. Každý z nás sa musí namáhať, aby vo svojom živote žil pravdivo a čestne. Je jedno, či ide o politikov, lekárov, právnikov alebo  podnikateľov. Odsudzujem korupciu ako takú, nie len tú v politike, tá je podľa mňa iba viditeľným dôsledkom jej prítomnosti v životoch ľudí v našej krajine. Mali by sme žiť tak, aby keď možno raz budeme sedieť v parlamente, ambulancii či kancelárii my, bol náš život bez korupcie. Zmeniť sa musí spoločnosť, nie len politici.

Denník N nedávno vydal magazín o konšpiráciach, ktorý sa rozdal asi 30 000 študentom. Minulý rok študenti stredných škôl zorganizovali Simulované voľby do NRSR, prezident pravidelne navštevuje univerzitné sály. Patrí podľa Teba politika do škôl?

Určite áno. Je mi dokonca ľúto, že sa politike na Slovensku oproti iným krajinám venuje v školách málo pozornosti. Ak majú mladí nadobudnúť rozhľad, politické presvedčenie, zažiť diskusiu, stretnúť sa s opačným názorom, tak kde inde, keď nie v škole?

„Čo sa však stane pri revolúcii? Zabehnutý systém, myslenie ľudstva sa ide zmeniť v priebehu niekoľkých mesiacov. Túto zmenu však spoločnosť s najväčšou pravdepodobnosťou nie je schopná akceptovať. Práve preto sa môže človek dostať jednoducho do začarovaného kruhu a kladie na seba i iných požiadavky, ktoré nie je schopný splniť.“

Je známe, že pre mnohých mladých je sympatická Kotlebova ĽSNS. Čím si možno ty vysvetľuješ takú podporu?

Myslím si, že mladí ľudia sa búria. Nie sú spokojní so súčasnou politickou situáciou na Slovensku. Pre mnohých mladých môže byť radikálna strana ako ĽSNS vidinou rýchleho a dobrého riešenia. Kotleba prejavuje záujem riešiť „problémy obyčajných ľudí“ a to nie len pred voľbami. Nie je preto podľa mňa ťažké získať si okolo seba fanklub. Mnohí politici sa tvária, že hlas ľudí ignorujú – mám dojem, že mladým dochádza trpezlivosť. Je smutné pozerať sa na to, ako ľahko sa dajú mnohí mladí ľudia zmanipulovať tak zvrátenými ideológiami.

Kde podľa Teba najviac zlyháva slovenské školstvo?

Podľa mňa je hlavným a počiatočným problémom učiteľstvo, s čím súvisí aj jeho nedocenenie spoločnosťou. Potom je to podvedomý tlak na študenta – obsiahnuť čo najviac informácií, čo má za následok neschopnosť  väčšinu z nich spracovať do hĺbky.

Nosíš v hlave konkrétnu ideu, ako by sa to dalo zmeniť?

Myslím si, že v prvom rade by mal byť učiteľ expert v oblasti, ktorú vyučuje, mal by mať vášeň pre to, čo robí, a tú odovzdávať  svojim študentom.  Zároveň by mal byť docenený spoločnosťou za svoju námahu, čo by sa malo prejaviť  najmä na jeho výplatnej páske. Ak si štát váži učiteľov, vyjadruje tým rešpekt pred vzdelaním a intelektom.  V dnešnej dobe nie je až tak veľký problém získať informácie, lebo sa hrnú zo všetkých strán. Žiak by sa mal podľa mňa začať skôr profilovať, vybrať si oblasť, čo ho baví a venovať sa danej problematike do hĺbky, konzultovať ju s učiteľom a premýšľať, nie sa len memorovať.  Niečo podobné som zažila minulý rok v Británii a funguje to.

 

Nie je tajomstvom, že slovenskí stredoškoláci majú problém s kritickým myslením. Svojou  víťaznou esejou v tohtoročnej Sofii však ukazuješ, že to tak nemusí byť.  Baví ťa už dlhšie zamýšľať sa nad veľkými otázkami?

Filozofia nie je niečo, čo som objavila zo dňa na deň. Myslím si, že cesta k veľkým otázkam je klásť si malé otázky, diskutovať o nich a hľadať pravdu. K tomuto ma viedol najmä môj ocino už od malička. To, že dnes rada premýšľam nad otázkami, na ktoré nájsť odpoveď nie je už také jednoduché, je zrejme výsledok dlhej cesty, ktorej súčasťou sú mnohé rozhovory, prečítané knihy a výzvy ako Sofia.

Je podľa teba filozofia určená pre všetkých ľudí alebo len pár intelektuálov?  

To záleží od toho, čo si predstavím pod pojmom filozofia. Ja považujem filozofiu za prostriedok na hľadanie pravdy, schopnosť žasnúť a túžbu klásť si otázky. Toto určite nie je len pre zopár vyvolencov, je to ponuka pre všetkých.

Ktorý autor ťa najviac zasiahol a aká kniha ťa najviac pomáhala formovať?

Myslím si, že ma veľmi ovplyvnil C. S. Lewis, ktorého som si už ako dieťa obľúbila pri čítaní Narnie. Jeho diela ma formujú až dodnes. Kniha, ktorá ma najviac ovplyvnila, je asi Bratia Karamazovovci. Ťažko sa to opisuje, po prečítaní som bola iná ako predtým.

„Som presvedčená, že cesta minimálnych požiadaviek je cesta masy, cesta, ktorou sa vydá spoločnosť, cesta, ktorou bola poznačená naša minulosť a bude ňou pravdepodobne poznačená aj naša budúcnosť. Cesta maximálnych požiadaviek je cesta zmeny, premeny myslenia a ochoty zohľadňovať dobro spoločnosti a nie len seba. Cesta maximálnych požiadaviek vôbec nemusí byť príjemná, môže byť náročná a vyčerpávajúca. Nie je zbytočná a oplatí sa.“

 

Už vieš, kde budú smerovať tvoje kroky po strednej škole? Odídeš zo Slovenska?

Nie som ešte skalopevne rozhodnutá, ale chcela by som študovať  žurnalistiku, možno v kombinácií ešte s iným humanitným odborom.  Rada by som študovala v Česku, vidím dosť reálne, že zo Slovenska na 4-5 rokov odídem. Ak by sa mi to podarilo, rada by som tiež strávila 2-3 semestre vo Veľkej Británii alebo v Škandinávii.

 Chceš, aby bolo Slovensko krajinou, v ktorej budeš žiť?  

Mám v srdci túžbu tu zostať. Rodina, priateľstvá a prekrásne hory ma v tom neustále usvedčujú. Po pol roku strávenom v zahraničí som si uvedomila, aké je veľmi náročné začať niekde život od nuly – z kultúrneho aj sociálneho hľadiska. Pred tým som bola viac pesimistická ako optimistická, keď padla reč na Slovensko. Slovensko je v mnohom jedinečné, možno na to človek príde, až keď odíde. Všade sa dá na niečo sťažovať. Na druhej strane si viem predstaviť, že môžu prísť v budúcnosti okolnosti, ktoré môj názor zmenia a odchod zo Slovenska bude riešením. Nebránim sa ani jednej možnosti.

Sára Dobrovodská je tretiačkou na gymnáziu Matky Alexie v Bratislave.  Medzi jej záľuby patria knihy, prechádzky a cyklotúry v prírode a občas kávičky s kamoškami. Jej častým spoločníkom je hudba – hrá na priečnu flatu, gitaru a venuje sa spevu. Najväčším relaxom pre ňu je zapnutie si aplikácie Poznámka, kde má ukrytú väčšinu svojich básní a iných „písacích výtvorov“. 

V texte sú použité úryvky z jej víťaznej eseje. Celú jej víťaznú esej si môžete prečítať na stránke Sofie.
Fotografie: archív Sáry Dobrovodskej

Sára získala ako víťazka súťaže Sofia prvú cenu: kvalitný horský bycikel od Bi&Ci, štipendium na Letnú univerzitu, poukážky na knihy od Martinusu, knihy z vydavateľstva Artis Omnis aj predplatné časopisu Impulz. Ďakujeme našim naozaj štedrým partnerom!

&26 Michaela Barlová

 „Príležitosť reflektovať to, čo sme prečítali, napríklad formou eseje či dialógu, vnímam v Kolégiu ako super príležitosť,” hovorí Miška. Ak by to hovorila naživo, som presvedčený, že by pridala široký úsmev, východniarsky prízvuk a dodatok: „Či?! Nie?! Neviem, Hovorím blbosť?!“

Čo študuješ?

Odbor prekladateľstvo – tlmočníctvo: anglický jazyk a kultúra, francúzsky jazyk a kultúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Prečo si v Kolégiu?

Lebo kamarátom tam bolo dobre, až priam výborne. Oslovilo ma ich nadšenie. Takisto myšlienka žiť namiesto atriákov v kaštieli, a to nie v hocijakom, ale v kaštieli plnom výborných ľudí. Čo nepokladám za frázu ale holý fakt každodenných úsmevov, objatí, rozhovorov či záujmu zo strany iných. Zaujala ma i možnosť štúdia nad rámec toho môjho. Predsa len – prekladať knihy je fajn, ale prekladať super knihy, o ktorých debatujeme, je napríklad ešte lepšie.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Poviem to tak po lopate: preučilo ma čítať a písať. A myslím, že aj myslieť. Ešte stále sa to učím. No príležitosť reflektovať to, čo sme prečítali, napríklad formou eseje či dialógu, vnímam ako super príležitosť. Využívame to, čo vstrebávame. Prežúvame a vychutnávame. (Až som stratila schopnosť bifliť sa.) Čiže už len stroho neprijímam, ale aspoň trošku sa snažím zaoberať otázkou prečo. A v neposlednom rade ľudia – veď je to najmä o vzťahoch. A ešte že viac varím aj pre viacero ľudí a normálne ma to baví!

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Vyberiem jeden z nich: seminár z umenia o Dorianovi Grayovi, počas ktorého sme sa snažili o vlastnú interpretáciu diela. Nie z Wikipedie či z referaty.sk, no takú kostrbato vlastnú. S radosťou sme všetci spolu prepájali jednotlivé myšlienky a snažili sa ponoriť do toho, ako práve tým Oscar Wilde mohol osloviť práve nás. A potom možno zážitok z častého spoločného stolovania v kruhu priateľov.

Čím tráviš voľný čas?

Najradšej v kombinácii : dobrí ľudia + krásne miesto + super činnosť . Rovnicu si môže doplniť každý sám, ako príklad uvádzam lezenie, ktoré mi inak vôbec nejde.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Neviem. Možno to, že sme s Miškou Hruškovou (a pomocníkmi) navarili vianočnú večeru pre 50+ ľudí.

Kto je tvojím vzorom? Prečo?

Použijem jeden citát od F. Hadjadja (v eseji, v ktorej píše o tom, čo robí človeka človekom): Ten, kto prijíma a je prijatý, ktorého poslanie je ujímať sa s láskou každého stvorenia, a tak sa spoločne môcť slovom, modlitbou či poéziou obracať k spoločnému a tajomnému zdroju.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Napadá mi taká syntéza jazykov, prekladania, učenia, manželstva, materstva. Zatiaľ ešte neurčitá, no teším sa na to.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Sprísnila by som prijímačky na štúdium na VŠ obmedzením počtu prijatých študenov. Za výsledok  by to malo absolventov, ktorí  sa pre to rozhodli, naozaj pre to niečo spravili, makali a baví ich to.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať?

Pre všetkých, ktorých zaujíma čaro ticha, odporúčam Modlitbu v tichu od Andrzeja Muszalu. Potom možno na prvý pohľad tuctovú až brakovú knižku od E. Tolle Sila prítomného okamihu  a z beletrie napríklad Kým nemáme tvár od C. S. Lewisa.

Aké hudobné dielo ťa najviac zasiahlo?

Victimae paschali laudes – Sequentia in die Ressurectionis.


spracoval Matúš Ďuraňa

&25 Jakub Duchovič

 

 

Čo študuješ?

Momentálne som predovšetkým študentom Kolégia. Mám však ukončené bakalárske štúdium medzinárodných a diplomatických vied na Bolonskej univerzite.

Prečo si v Kolégiu? 

Odpoveď na túto otázku je vlastne veľmi jednoduchá: prvý ročník bol príliš dobrý na to, aby som nezostal aj druhý. Dospel som k záveru, že ďalší rok mi ešte stále môže poskytnúť veľa pozitívnych impulzov a že možnosť zostať je pre mňa skvelou možnosťou.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo? 

Ťažko to hodnotiť mne samému, ale myslím, že pociťujem viac životného entuziazmu, väčšiu túžbu meniť okolo seba veci, ktoré môžem.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Všetky (spontánne) spoločné akcie, ktoré sme na K10 (miesto, kde bývajú chlapci – pozn. red.) vymýšľali. Napríklad, keď sme pripravovali plán, ako na Veľkú noc pooblievať všetky dievčatá naraz, alebo keď sme do štvrtej rána stavali pred kaštieľom máj. Okrem toho všetky spoločné raňajky, večery a chvíle v kuchyni či v altánku a záverečný víkend pri Lietave ako vrchol celého toho pekného spoločného komunitného života. No a zážitkom pre mňa boli tiež všetky podnetné stretnutia a rozhovory s ľuďmi okolo Kolégia – od akademikov, cez tím, alumníkov, mentorov a iných.

Čím tráviš voľný čas?

Hrávam na gitare, čítam, trávim čas v spoločnosti blízkych ľudí. Mám rád šport (hoci v poslednej dobe skôr pasívny), spontánne výlety a tiež učenie sa novým veciam (v mojom prípade napríklad hranie na klavíri).

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšný?

Prežil som sám noc v horách a neodfúklo mi stan. Mimo tohto zážitku si ale myslím, že ak možno byť na niečo pyšný, tak to nie je roztrhnutá cieľová páska, ale odtlačky krokov pozdĺž cesty a na križovatkách. Červený diplom z Bologne môže znieť pekne, ak ale môžem byť na niečo hrdý, tak na to, že som našiel odvahu zapísať sa, že som vydržal ťažkosti všetkých skúšok, a tiež že som sa následne rozhodol vykročiť do neznáma – do Kolégia.

Kto je tvojím vzorom? Prečo?

Je ich viac – moji rodičia ich starostlivosťou a zodpovednosťou alebo ľudia z môjho okolia, ktorí bojujú za svoju víziu a poslanie. Zo slávnych ľudí, trochu vážne a trochu vtipom Jaromír Jágr, lebo trénuje s 20-kilovou vestou, keď ostatní už dávno spia, aby sa mohol stále venovať tomu, čo ho napĺňa.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti?

Chcel by som žiť v prítomnosti, nie v budúcnosti alebo v minulosti. Tým sa nechcem vyhýbať odpovedi na túto, pre každého človeka dôležitú otázku. Predsa si ale myslím, že dôležitejšia než otázka „Čo?“ je otázka „Ako?“.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Keby som mohol urobiť čokoľvek, takpovediac s čarovným prsteňom, tak by som dal zrekonštruovať slovenské hrady, zámky a kaštiele z ruín do pôvodnej podoby a spravil by som z nich „živé“ múzeá – zamestnanci by chodili v dobovom oblečení, žijúc tak, ako žili ľudia v minulosti. Myslím, že takáto živá história by zvýšila záujem ľudí o históriu ako takú.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa Teba každý prečítať?

 

Posledná kniha, ktorá ma oslovila, bola výber Tolstého poviedok Vášnivé novely, z nich asi najznámejšia Rodinné šťastie. A od mnohých ľudí som v poslednej dobe počul pozitívne referencie na Valčík pre troch od Martina Levina.

spracoval Matúš Ďuraňa

Slavo Zrebný: Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo

Nie je veľa absolventov Kolégia, ktorí by natáčali filmy. Nie je veľa režisérov, ktorí vo voľnom čase na uliciach pomáhajú bezdomovcom. Nepoznám mnoho ľudí, ktorí by spĺňali obe podmienky. Až na jedného. Je ním Slavomír Zrebný.

Aký bol tvoj rok v Kolégiu?

Veľmi intenzívny a náročný. Študoval som popritom na VŠMÚ, kde sme museli neustále točiť filmy, preto to nebolo ľahké skĺbiť.  Napriek tomu som rád, že som ho zažil.

Dalo ti to niečo do života?

Dostal som sa  k mnohým knihám a autorom, ktorých som chcel čítať už dávnejšie, ale nikdy som si na to nenašiel dosť motivácie a odhodlania. Bol to rok, ktorý mi ako človeku otvoril obzory uvidieť svet v nových vzťahoch a súvislostiach. Navyše tam stretnete mnoho zaujímavých ľudí.  Stále z toho čerpám.

Čo ťa Kolégium naučilo?

Viesť dialóg s myšlienkami veľkých spisovateľov a filozofov.  Zároveň  ja sám som sa naučil viesť dialóg s inými mladými i s profesormi. A to hlavne vďaka individuálnemu prístupu, ktorý na bežnej univerzite (asi okrem VŠMÚ a podobných) nemožno dostať.  Oproti VŠMÚ bol navyše rozdiel v tom, že ma Kolégium posunulo výrazne v osobnostnom raste. Na škole ma naučili, ako točiť, Kolégium mi ukázalo, čo točiť.

Zostal si s KAN v kontakte aj po tom, čo si z neho spromoval?

Hneď nasledujúci rok som absolvoval jednoročný svoradovský program. S mnohými ľuďmi z Kolégia sa stretávam pri rôznych projektoch. Vzťahy z Kolégia totiž fungujú ďalej – hoci na myšlienky filozofov môžeme zabudnúť, na kamarátstva a priateľstvá nie. Medzi ľuďmi z Kolégia som našiel dobrých priateľov na celý život.

Môžeš vypichnúť jednu spomienku?

Každé spriaznené stretnutie mimo seminárov a kolokvií, počas ktorého sme spolu prežívali intenzívny čas a popri sebe rástli. Rád spomínam na tie situácie, keď sme neskoro do noci ešte sedeli v kuchyni a pri víne rozoberali všetko možné aj nemožné. To nám však bolo umožnené len vďaka tomu, že sme mali kvalitný oficiálny program.

„Točiť filmy o Tajnej cirkvi vnímam ako splatenie dlhu voči týmto ľuďom, ktorých svedectvo ma nadchlo a stále povzbudzuje.“

Čo ťa vlastne viedlo študovať filmovú réžiu?

Z mne neznámych dôvodov mi prišlo zaujímavé robiť filmy a prostredníctvom nich rozprávať príbehy.

Mal si vzťah k umeniu aj predtým? Študoval si predsa ekonómiu v Brne.

Vždy som mal blízko k umeniu – tancoval som v súbore scénický tanec, robil som ochotnícke divadlo, hral v kapele, chodil na výtvarnú do umeleckej školy. Tým, že som začal študovať v Brne ekonómiu, sa tieto spojenia prerušili. Zdalo sa mi, že už by mal začať reálny život, práca, atď. Ale neskôr som si uvedomil, že som stratil niečo zo seba.  Preto som o pár rokov skúsil všetko zmeniť a prihlásil sa na filmovú školu.

Na akom filme momentálne pracuješ?

Strihám film o spoločenstve Rodina, ktorý bude niesť rovnomenný názov. Toto spoločenstvo založil v prvej polovici 20. storočia profesor Kolakovič a zapálil preň takých mladých ľudí ako Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Téma Tajnej cirkvi a kresťanského života počas socializmu je Ti blízka. Vidieť to aj cez tvoj posledný film Stopy v snehu aj cez Tvoju prácu pre Ústav pamäti národa. Ako sa však stane, že študent hranej réžie nakoniec točí historické dokumentárne filmy?

Za to všetko pravdepodobne môže Silvo Krčméry, ktorý ma nadchol svojim životným príbehom. Tiež ma prekvapilo, že sa o týchto ľuďoch v našej generácii vôbec nehovorí. To som chcel zmeniť. Myslím, že je dôležité zaujímať sa o svoju históriu, a preto sa teraz tomu venujem. Zároveň chcem, aby sa na ich svedectvo nezabudlo. Príde mi to ako povinnosť, dlh voči týmto ľuďom, ktorých viera ma povzbudzuje.

Filmárska komunita na Slovensku je malá. Ako spolu vychádzate?

Je pravda, že sa skoro všetci poznáme. Sú to ľudia otvorení, hľadajúci a priateľskí, medzi ktorými sa dobre cítim. Zdá sa mi, že sú to ľudia, ktorí majú menej predsudkov – možno je to tým, že ako ohmatávajú život a stretávajú mnohých rôznych ľudí, tak sú potom otvorenejší a empatickejší. Mám medzi nimi veľa dobrých priateľov.

Na Slovensku ešte chvíľu ostaňme. Za posledné dva roky je možné badať výrazný kvalitatívny i kvantitatívny vzostup domáceho filmu. Ako ho vnímaš ty?

Teším sa z tohto trendu. Je čoraz viac premiér slovenských filmov v kinách a čoraz viac divákov chodí na slovenské filmy, čo tu dlho nebolo.  Divák sa už nebojí, že mu zhliadnutie slovenského filmu prinesie týždeň trvajúcu depresiu. Vznikajú i žánrové filmy, čo je pre pestrosť kinematografie dôležité.

Pomohol tomu aj vznik Audiovizuálneho fondu?

Áno, je pravda, že vznik audiovizuálneho filmu znamenal posun. Pádom socializmu, počas ktorého bol  filmový priemysel centrálne plánovaný, sa rozpadol aj systém financovania.  Hľadala sa potom nová cesta. Slovenský film sa z toho dlhšie spamätával, ale podmienky sú už lepšie.  Audiovizuálny fond pomáha tvorivému prostrediu filmárov. Začínam badať, že sa skromne, ale predsa do filmu dostáva aj súkromný kapitál, rovnako filmári zháňajú peniaze aj vonku. Hľadajú sa cesty, ako točiť filmy, a to je dobre.

„Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od ľudí bez domova viac ako sme im dali.”

 

Popri svojej filmárskej práci sa angažuješ v Komunite sv. Egídia. Odkedy si jej súčasťou?

Od roku 2005, keď som ich prvý raz stretol v Brne. Tam som popri univerzite túžil nájsť spoločenstvo, ktoré nie je zamerané len samé na seba. Hľadal som mladých ľudí, ktorí nasledujú Krista a zároveň sa starajú o tých, ktorí potrebujú pomoc.

Tam si ju našiel?

Áno. Tam som našiel perfektnú partiu ľudí nasledujúcich Krista a zároveň vychádzajúcich z komfortnej zóny s účelom pomôcť. Našiel som tam autenticitu, ktorá ma nadchla. Po tom, ako som sa v roku 2008 presťahoval do Bratislavy, sme sa rozhodli s kamarátmi, že Komunitu sv. Egídia  založíme aj tu.

Z akých princípov komunita vychádza?

V prvom rade je to kresťanské spoločenstvo, ktoré stojí na 3 pilieroch: spoločenstvo, modlitba a služba. Členovia našej komunity po celom svete sa snažia vo svojich mestách nájsť tých, ktorým je nevyhnutné pomôcť. My v Bratislave sme si uvedomili, že sú to bezdomovci.

Ako im pomáhate?

Na prvý pohľad sa  zdá, že len vyjdeme na ulicu a pomáhame, komu treba – dávame čaj, kávu a trochu jedla.  Pomáhame riešiť praktické veci, ubytovne, prácu. Ale nie je to len o materiálnom zabezpečení. Pre nás je najdôležitejšie budovanie vzťahov.

Nie je ľahké si to predstaviť…

Oni sa stávajú súčasťou nášho spoločenstva, trávime s nimi čas spoločným rozhovorom.  Nie je to preto anonymná pomoc. My vieme ich mená, oni vedia naše – sme kamaráti. Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo.

Úspešne?

Naše úspechy sú viditeľné vo vzťahoch a tie sa nedajú kvantifikovať ani merať. Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od nich viac ako sme im dali. Učia nás stáť nohami na zemi a byť empatickí. Z ich strany vidíme vďačnosť a záujem. Veď si predstav seba bez strechy nad hlavou, bez rodiny a priateľov na ulici, si už starší a máš podlomené zdravie. Vieš, že sa na žiaden pohovor nedostaneš. Za celý týždeň si ťa nikto nevšimne a ty sa s nikým neporozprávaš. Potom máš zrazu možnosť stretnúť sa s človekom, napr. s niekým z  našej komunity. Pozná ťa, vie tvoje meno a príbeh. Tá zmena začína vzťahom a záujmom.

A čo náš štát? Má Slovensko stratégiu na prácu s bezdomovcami?

Nemá. A je to problém. Teda existuje akási sociálna sieť, ktorá by mala bezdomovcov zachytávať, ale je deravá a riedka. Vidíme, že medzi štátom a bezdomovcami je priepasť.  Sú tu snahy, napr. z dielne OZ Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota Bene, o lepší mechanizmus. V Komunite sv. Egídia to vnímame rovnako a snažíme sa s nimi spolupracovať.

Asi musíte intenzívne žiť aj ekumenizmus. Ako ho vnímaš ty?

Kristus sa v predvečer svojho utrpenia modlil za jednotu tých, ktorí  v neho uveria. Preto je pre mňa ekumenizmus práca, ktorá ma za cieľ naplniť to, za čo sa on modlil. Jednota kresťanov je niečo, čo nám leží na srdci, preto komunita organizuje ekumenické a medzináboženské stretnutia. Evanjelium nás učí, aby sme sa radovali s radujúcimi a rovnako, aby sme plakali s plačúcimi.
To je sympatické mne a verím, že aj svetu.

Slavomír Zrebný (*1985, Hlboké nad Váhom) je režisér a jeden zo zakladateľov Komunity sv. Egídia na Slovensku. Študoval ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne a potom filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Momentálne pracuje v Ústave pamäti národa, kde nakrúca dokumentárne filmy, svedectvá prenasledovaných za komunizmu a organizuje Festival slobody. Jeho posledným filmom boli Stopy v snehu.

 

Zdroj fotiek: archív Slavomíra Zrebného