&26 Michaela Barlová

 „Príležitosť reflektovať to, čo sme prečítali, napríklad formou eseje či dialógu, vnímam v Kolégiu ako super príležitosť,” hovorí Miška. Ak by to hovorila naživo, som presvedčený, že by pridala široký úsmev, východniarsky prízvuk a dodatok: „Či?! Nie?! Neviem, Hovorím blbosť?!“

Čo študuješ?

Odbor prekladateľstvo – tlmočníctvo: anglický jazyk a kultúra, francúzsky jazyk a kultúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Prečo si v Kolégiu?

Lebo kamarátom tam bolo dobre, až priam výborne. Oslovilo ma ich nadšenie. Takisto myšlienka žiť namiesto atriákov v kaštieli, a to nie v hocijakom, ale v kaštieli plnom výborných ľudí. Čo nepokladám za frázu ale holý fakt každodenných úsmevov, objatí, rozhovorov či záujmu zo strany iných. Zaujala ma i možnosť štúdia nad rámec toho môjho. Predsa len – prekladať knihy je fajn, ale prekladať super knihy, o ktorých debatujeme, je napríklad ešte lepšie.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Poviem to tak po lopate: preučilo ma čítať a písať. A myslím, že aj myslieť. Ešte stále sa to učím. No príležitosť reflektovať to, čo sme prečítali, napríklad formou eseje či dialógu, vnímam ako super príležitosť. Využívame to, čo vstrebávame. Prežúvame a vychutnávame. (Až som stratila schopnosť bifliť sa.) Čiže už len stroho neprijímam, ale aspoň trošku sa snažím zaoberať otázkou prečo. A v neposlednom rade ľudia – veď je to najmä o vzťahoch. A ešte že viac varím aj pre viacero ľudí a normálne ma to baví!

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Vyberiem jeden z nich: seminár z umenia o Dorianovi Grayovi, počas ktorého sme sa snažili o vlastnú interpretáciu diela. Nie z Wikipedie či z referaty.sk, no takú kostrbato vlastnú. S radosťou sme všetci spolu prepájali jednotlivé myšlienky a snažili sa ponoriť do toho, ako práve tým Oscar Wilde mohol osloviť práve nás. A potom možno zážitok z častého spoločného stolovania v kruhu priateľov.

Čím tráviš voľný čas?

Najradšej v kombinácii : dobrí ľudia + krásne miesto + super činnosť . Rovnicu si môže doplniť každý sám, ako príklad uvádzam lezenie, ktoré mi inak vôbec nejde.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Neviem. Možno to, že sme s Miškou Hruškovou (a pomocníkmi) navarili vianočnú večeru pre 50+ ľudí.

Kto je tvojím vzorom? Prečo?

Použijem jeden citát od F. Hadjadja (v eseji, v ktorej píše o tom, čo robí človeka človekom): Ten, kto prijíma a je prijatý, ktorého poslanie je ujímať sa s láskou každého stvorenia, a tak sa spoločne môcť slovom, modlitbou či poéziou obracať k spoločnému a tajomnému zdroju.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Napadá mi taká syntéza jazykov, prekladania, učenia, manželstva, materstva. Zatiaľ ešte neurčitá, no teším sa na to.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Sprísnila by som prijímačky na štúdium na VŠ obmedzením počtu prijatých študenov. Za výsledok  by to malo absolventov, ktorí  sa pre to rozhodli, naozaj pre to niečo spravili, makali a baví ich to.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať?

Pre všetkých, ktorých zaujíma čaro ticha, odporúčam Modlitbu v tichu od Andrzeja Muszalu. Potom možno na prvý pohľad tuctovú až brakovú knižku od E. Tolle Sila prítomného okamihu  a z beletrie napríklad Kým nemáme tvár od C. S. Lewisa.

Aké hudobné dielo ťa najviac zasiahlo?

Victimae paschali laudes – Sequentia in die Ressurectionis.


spracoval Matúš Ďuraňa

&25 Jakub Duchovič

 

 

Čo študuješ?

Momentálne som predovšetkým študentom Kolégia. Mám však ukončené bakalárske štúdium medzinárodných a diplomatických vied na Bolonskej univerzite.

Prečo si v Kolégiu? 

Odpoveď na túto otázku je vlastne veľmi jednoduchá: prvý ročník bol príliš dobrý na to, aby som nezostal aj druhý. Dospel som k záveru, že ďalší rok mi ešte stále môže poskytnúť veľa pozitívnych impulzov a že možnosť zostať je pre mňa skvelou možnosťou.

V čom ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo? 

Ťažko to hodnotiť mne samému, ale myslím, že pociťujem viac životného entuziazmu, väčšiu túžbu meniť okolo seba veci, ktoré môžem.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Všetky (spontánne) spoločné akcie, ktoré sme na K10 (miesto, kde bývajú chlapci – pozn. red.) vymýšľali. Napríklad, keď sme pripravovali plán, ako na Veľkú noc pooblievať všetky dievčatá naraz, alebo keď sme do štvrtej rána stavali pred kaštieľom máj. Okrem toho všetky spoločné raňajky, večery a chvíle v kuchyni či v altánku a záverečný víkend pri Lietave ako vrchol celého toho pekného spoločného komunitného života. No a zážitkom pre mňa boli tiež všetky podnetné stretnutia a rozhovory s ľuďmi okolo Kolégia – od akademikov, cez tím, alumníkov, mentorov a iných.

Čím tráviš voľný čas?

Hrávam na gitare, čítam, trávim čas v spoločnosti blízkych ľudí. Mám rád šport (hoci v poslednej dobe skôr pasívny), spontánne výlety a tiež učenie sa novým veciam (v mojom prípade napríklad hranie na klavíri).

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšný?

Prežil som sám noc v horách a neodfúklo mi stan. Mimo tohto zážitku si ale myslím, že ak možno byť na niečo pyšný, tak to nie je roztrhnutá cieľová páska, ale odtlačky krokov pozdĺž cesty a na križovatkách. Červený diplom z Bologne môže znieť pekne, ak ale môžem byť na niečo hrdý, tak na to, že som našiel odvahu zapísať sa, že som vydržal ťažkosti všetkých skúšok, a tiež že som sa následne rozhodol vykročiť do neznáma – do Kolégia.

Kto je tvojím vzorom? Prečo?

Je ich viac – moji rodičia ich starostlivosťou a zodpovednosťou alebo ľudia z môjho okolia, ktorí bojujú za svoju víziu a poslanie. Zo slávnych ľudí, trochu vážne a trochu vtipom Jaromír Jágr, lebo trénuje s 20-kilovou vestou, keď ostatní už dávno spia, aby sa mohol stále venovať tomu, čo ho napĺňa.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti?

Chcel by som žiť v prítomnosti, nie v budúcnosti alebo v minulosti. Tým sa nechcem vyhýbať odpovedi na túto, pre každého človeka dôležitú otázku. Predsa si ale myslím, že dôležitejšia než otázka „Čo?“ je otázka „Ako?“.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Keby som mohol urobiť čokoľvek, takpovediac s čarovným prsteňom, tak by som dal zrekonštruovať slovenské hrady, zámky a kaštiele z ruín do pôvodnej podoby a spravil by som z nich „živé“ múzeá – zamestnanci by chodili v dobovom oblečení, žijúc tak, ako žili ľudia v minulosti. Myslím, že takáto živá história by zvýšila záujem ľudí o históriu ako takú.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa Teba každý prečítať?

 

Posledná kniha, ktorá ma oslovila, bola výber Tolstého poviedok Vášnivé novely, z nich asi najznámejšia Rodinné šťastie. A od mnohých ľudí som v poslednej dobe počul pozitívne referencie na Valčík pre troch od Martina Levina.

spracoval Matúš Ďuraňa

Slavo Zrebný: Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo

Nie je veľa absolventov Kolégia, ktorí by natáčali filmy. Nie je veľa režisérov, ktorí vo voľnom čase na uliciach pomáhajú bezdomovcom. Nepoznám mnoho ľudí, ktorí by spĺňali obe podmienky. Až na jedného. Je ním Slavomír Zrebný.

Aký bol tvoj rok v Kolégiu?

Veľmi intenzívny a náročný. Študoval som popritom na VŠMÚ, kde sme museli neustále točiť filmy, preto to nebolo ľahké skĺbiť.  Napriek tomu som rád, že som ho zažil.

Dalo ti to niečo do života?

Dostal som sa  k mnohým knihám a autorom, ktorých som chcel čítať už dávnejšie, ale nikdy som si na to nenašiel dosť motivácie a odhodlania. Bol to rok, ktorý mi ako človeku otvoril obzory uvidieť svet v nových vzťahoch a súvislostiach. Navyše tam stretnete mnoho zaujímavých ľudí.  Stále z toho čerpám.

Čo ťa Kolégium naučilo?

Viesť dialóg s myšlienkami veľkých spisovateľov a filozofov.  Zároveň  ja sám som sa naučil viesť dialóg s inými mladými i s profesormi. A to hlavne vďaka individuálnemu prístupu, ktorý na bežnej univerzite (asi okrem VŠMÚ a podobných) nemožno dostať.  Oproti VŠMÚ bol navyše rozdiel v tom, že ma Kolégium posunulo výrazne v osobnostnom raste. Na škole ma naučili, ako točiť, Kolégium mi ukázalo, čo točiť.

Zostal si s KAN v kontakte aj po tom, čo si z neho spromoval?

Hneď nasledujúci rok som absolvoval jednoročný svoradovský program. S mnohými ľuďmi z Kolégia sa stretávam pri rôznych projektoch. Vzťahy z Kolégia totiž fungujú ďalej – hoci na myšlienky filozofov môžeme zabudnúť, na kamarátstva a priateľstvá nie. Medzi ľuďmi z Kolégia som našiel dobrých priateľov na celý život.

Môžeš vypichnúť jednu spomienku?

Každé spriaznené stretnutie mimo seminárov a kolokvií, počas ktorého sme spolu prežívali intenzívny čas a popri sebe rástli. Rád spomínam na tie situácie, keď sme neskoro do noci ešte sedeli v kuchyni a pri víne rozoberali všetko možné aj nemožné. To nám však bolo umožnené len vďaka tomu, že sme mali kvalitný oficiálny program.

„Točiť filmy o Tajnej cirkvi vnímam ako splatenie dlhu voči týmto ľuďom, ktorých svedectvo ma nadchlo a stále povzbudzuje.“

Čo ťa vlastne viedlo študovať filmovú réžiu?

Z mne neznámych dôvodov mi prišlo zaujímavé robiť filmy a prostredníctvom nich rozprávať príbehy.

Mal si vzťah k umeniu aj predtým? Študoval si predsa ekonómiu v Brne.

Vždy som mal blízko k umeniu – tancoval som v súbore scénický tanec, robil som ochotnícke divadlo, hral v kapele, chodil na výtvarnú do umeleckej školy. Tým, že som začal študovať v Brne ekonómiu, sa tieto spojenia prerušili. Zdalo sa mi, že už by mal začať reálny život, práca, atď. Ale neskôr som si uvedomil, že som stratil niečo zo seba.  Preto som o pár rokov skúsil všetko zmeniť a prihlásil sa na filmovú školu.

Na akom filme momentálne pracuješ?

Strihám film o spoločenstve Rodina, ktorý bude niesť rovnomenný názov. Toto spoločenstvo založil v prvej polovici 20. storočia profesor Kolakovič a zapálil preň takých mladých ľudí ako Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Téma Tajnej cirkvi a kresťanského života počas socializmu je Ti blízka. Vidieť to aj cez tvoj posledný film Stopy v snehu aj cez Tvoju prácu pre Ústav pamäti národa. Ako sa však stane, že študent hranej réžie nakoniec točí historické dokumentárne filmy?

Za to všetko pravdepodobne môže Silvo Krčméry, ktorý ma nadchol svojim životným príbehom. Tiež ma prekvapilo, že sa o týchto ľuďoch v našej generácii vôbec nehovorí. To som chcel zmeniť. Myslím, že je dôležité zaujímať sa o svoju históriu, a preto sa teraz tomu venujem. Zároveň chcem, aby sa na ich svedectvo nezabudlo. Príde mi to ako povinnosť, dlh voči týmto ľuďom, ktorých viera ma povzbudzuje.

Filmárska komunita na Slovensku je malá. Ako spolu vychádzate?

Je pravda, že sa skoro všetci poznáme. Sú to ľudia otvorení, hľadajúci a priateľskí, medzi ktorými sa dobre cítim. Zdá sa mi, že sú to ľudia, ktorí majú menej predsudkov – možno je to tým, že ako ohmatávajú život a stretávajú mnohých rôznych ľudí, tak sú potom otvorenejší a empatickejší. Mám medzi nimi veľa dobrých priateľov.

Na Slovensku ešte chvíľu ostaňme. Za posledné dva roky je možné badať výrazný kvalitatívny i kvantitatívny vzostup domáceho filmu. Ako ho vnímaš ty?

Teším sa z tohto trendu. Je čoraz viac premiér slovenských filmov v kinách a čoraz viac divákov chodí na slovenské filmy, čo tu dlho nebolo.  Divák sa už nebojí, že mu zhliadnutie slovenského filmu prinesie týždeň trvajúcu depresiu. Vznikajú i žánrové filmy, čo je pre pestrosť kinematografie dôležité.

Pomohol tomu aj vznik Audiovizuálneho fondu?

Áno, je pravda, že vznik audiovizuálneho filmu znamenal posun. Pádom socializmu, počas ktorého bol  filmový priemysel centrálne plánovaný, sa rozpadol aj systém financovania.  Hľadala sa potom nová cesta. Slovenský film sa z toho dlhšie spamätával, ale podmienky sú už lepšie.  Audiovizuálny fond pomáha tvorivému prostrediu filmárov. Začínam badať, že sa skromne, ale predsa do filmu dostáva aj súkromný kapitál, rovnako filmári zháňajú peniaze aj vonku. Hľadajú sa cesty, ako točiť filmy, a to je dobre.

„Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od ľudí bez domova viac ako sme im dali.”

 

Popri svojej filmárskej práci sa angažuješ v Komunite sv. Egídia. Odkedy si jej súčasťou?

Od roku 2005, keď som ich prvý raz stretol v Brne. Tam som popri univerzite túžil nájsť spoločenstvo, ktoré nie je zamerané len samé na seba. Hľadal som mladých ľudí, ktorí nasledujú Krista a zároveň sa starajú o tých, ktorí potrebujú pomoc.

Tam si ju našiel?

Áno. Tam som našiel perfektnú partiu ľudí nasledujúcich Krista a zároveň vychádzajúcich z komfortnej zóny s účelom pomôcť. Našiel som tam autenticitu, ktorá ma nadchla. Po tom, ako som sa v roku 2008 presťahoval do Bratislavy, sme sa rozhodli s kamarátmi, že Komunitu sv. Egídia  založíme aj tu.

Z akých princípov komunita vychádza?

V prvom rade je to kresťanské spoločenstvo, ktoré stojí na 3 pilieroch: spoločenstvo, modlitba a služba. Členovia našej komunity po celom svete sa snažia vo svojich mestách nájsť tých, ktorým je nevyhnutné pomôcť. My v Bratislave sme si uvedomili, že sú to bezdomovci.

Ako im pomáhate?

Na prvý pohľad sa  zdá, že len vyjdeme na ulicu a pomáhame, komu treba – dávame čaj, kávu a trochu jedla.  Pomáhame riešiť praktické veci, ubytovne, prácu. Ale nie je to len o materiálnom zabezpečení. Pre nás je najdôležitejšie budovanie vzťahov.

Nie je ľahké si to predstaviť…

Oni sa stávajú súčasťou nášho spoločenstva, trávime s nimi čas spoločným rozhovorom.  Nie je to preto anonymná pomoc. My vieme ich mená, oni vedia naše – sme kamaráti. Našou snahou je priniesť do ulíc priateľstvo.

Úspešne?

Naše úspechy sú viditeľné vo vzťahoch a tie sa nedajú kvantifikovať ani merať. Za našu stranu musím povedať, že sme dostali od nich viac ako sme im dali. Učia nás stáť nohami na zemi a byť empatickí. Z ich strany vidíme vďačnosť a záujem. Veď si predstav seba bez strechy nad hlavou, bez rodiny a priateľov na ulici, si už starší a máš podlomené zdravie. Vieš, že sa na žiaden pohovor nedostaneš. Za celý týždeň si ťa nikto nevšimne a ty sa s nikým neporozprávaš. Potom máš zrazu možnosť stretnúť sa s človekom, napr. s niekým z  našej komunity. Pozná ťa, vie tvoje meno a príbeh. Tá zmena začína vzťahom a záujmom.

A čo náš štát? Má Slovensko stratégiu na prácu s bezdomovcami?

Nemá. A je to problém. Teda existuje akási sociálna sieť, ktorá by mala bezdomovcov zachytávať, ale je deravá a riedka. Vidíme, že medzi štátom a bezdomovcami je priepasť.  Sú tu snahy, napr. z dielne OZ Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota Bene, o lepší mechanizmus. V Komunite sv. Egídia to vnímame rovnako a snažíme sa s nimi spolupracovať.

Asi musíte intenzívne žiť aj ekumenizmus. Ako ho vnímaš ty?

Kristus sa v predvečer svojho utrpenia modlil za jednotu tých, ktorí  v neho uveria. Preto je pre mňa ekumenizmus práca, ktorá ma za cieľ naplniť to, za čo sa on modlil. Jednota kresťanov je niečo, čo nám leží na srdci, preto komunita organizuje ekumenické a medzináboženské stretnutia. Evanjelium nás učí, aby sme sa radovali s radujúcimi a rovnako, aby sme plakali s plačúcimi.
To je sympatické mne a verím, že aj svetu.

Slavomír Zrebný (*1985, Hlboké nad Váhom) je režisér a jeden zo zakladateľov Komunity sv. Egídia na Slovensku. Študoval ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne a potom filmovú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Momentálne pracuje v Ústave pamäti národa, kde nakrúca dokumentárne filmy, svedectvá prenasledovaných za komunizmu a organizuje Festival slobody. Jeho posledným filmom boli Stopy v snehu.

 

Zdroj fotiek: archív Slavomíra Zrebného

&24 Róbert Toth

 „Som hrdý na to, že som so svojou pyšnou a vzpurnou povahou po všetkých tých krízach stále veriacim človekom — a že je to vlastne stále lepšie,” hovorí Robo. Keď príde na rad smiech, tak sa ozajstne smeje,  keď má premýšľať, tak premýšľa lepšie ako vyšetrovatelia v NAKA, a keď má oslavovať život… tak ho skrátka oslavuje.

Čo študuješ?

Študujem filozofiu na Teologickej fakulte Trnavskej Univerzity.

Prečo si v Kolégiu? 

S rozšírením Kolégia na dvojročné štúdium sa otvorili nové semináre — História, Umenie a Teológia, a vo všetkých troch som sa veľmi chcel niekam posunúť. Hlavným dôvodom je ale asi to, že som s Kolégiom nechcel stratiť  “kontakt” — som tu v podstate už tretí rok, keďže som druhák a medzitým som jeden rok aj stážoval ako akademický stážista. Je to úžasné miesto plné dobrých ľudí a už len fakt, že tu môžem jednoducho byť, je pre mňa asi dostačujúcim motívom.

V čom Ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Počas Kolégia som kompletne zmenil svoje ďalšie smerovanie. Dokončil som inžinierske štúdium informatiky v Brne a prihlásil som sa na štúdium filozofie. Najväčšia zmena je ale asi môj pohľad na komunitu a priateľstvo. Čím dlhšie tu som, tým viac vnímam, že jedna vec je rozumovo si isté veci o sebe uvedomiť, druhá vec je mať okolo seba ľudí, ktorí človeku dodajú odvahu spraviť to: napraviť tie zlé, realizovať tie dobré a odvážne.

Aký je Tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 

Najväčší bol s priateľmi z KAN5 počas otvorenia tohto akademického roka, ale to by bolo nadlho a nikto by to nepochopil. Tak poviem druhý: jeden deň som sa prechádzal po jezuitskom pozemku a v určitom momente mi napadlo, že “ja – sám – teraz a úplne rozhodujem o svojom živote”. Uvedomil som si, že som úplne slobodný meniť sám seba, ovplyvňovať to, čo je v mojom vnútri. Prišla s tým aj zodpovednosť, ale kým dovtedy som svoje chyby vnímal vždy negatívne, tu sa to celé akosi prevrátilo a mne ostalo v hlave len pozvanie žiť plnší život. Niektorým to je asi prirodzené alebo na to prídu hneď, mne to trvalo a bola to pre mňa revolúcia.

Čím tráviš voľný čas?

Zbožňujem pitie dobrého čaju a strašne rád sa rozprávam s ľuďmi. Rád sa prechádzam a uvažujem, čítam knihy, ktoré nemusím, a celkovo som sám so sebou. V podstate behám medzi týmito dvoma extrémami a som s tým takto spokojný.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšný?

Že som so svojou pyšnou, hrdou a vzpurnou povahou po všetkých tých krízach stále veriaci človek — a že je to vlastne stále lepšie. Je tam strašne veľa milosti od Neho, ale každý deň je to aj moje slobodné rozhodnutie, v akom postoji chcem žiť. Každý v sebe nosíme nejakú svoju teológiu. Neexistuje človek bez boha v sebe. Otázka je, aký je to boh a nakoľko je to Boh kresťanský.

Kto je Tvojím vzorom? Prečo?

Ťažko sa mi hľadajú vzory, pretože som hyperkritický človek. Keď sa povie “svätý”, poviem si že idealizácia; a keď mi niekto opisuje skvelého človeka, ktorého nepoznám, podvedome hľadám nejaké chyby. Zo svätých je mojím vzorom Tomáš Akvinský — je to môj birmovný patrón a tak nejak ma sprevádza celým životom. Keď som si ho vyberal, netušil som, že je patrónom vzdelancov, netušil som, že sa sám budem snažiť jedným stať, nevedel som, že v Kolégiu budem bývať v jeho izbe. Čím viac čítam jeho diela, tým viac ma fascinuje jeho intelektuálna hĺbka — a ešte viac pokora, s akou to všetko považoval len za prostriedok na ceste k Bohu. Z ľudí okolo mňa obdivujem vždy nejaký ich aspekt. Moji rodičia sú pre mňa vzorom v tom, ako sa majú radi, otec v odvahe, Martin Luterán v nasledovaní svojej vízie, Juraj Šúst v jeho platónskej otvorenosti, Mirka Duranková v láskavej systematickej práci s ľuďmi. Mnohí ďalší v pokore, tá mi často chýba.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti?

Myslím, že pomaly odhaľujem svoje povolanie, ku ktorému mám talent, vzťah aj túžbu: vzdelávať mladých ľudí. Neviem ešte úplne presne akou formou, ale nejakým podobným spôsobom, ako sa to deje tu, by to bolo skvelé. Nepoznám lepší pocit ako keď vidím, že niekto rastie, posúva sa ďalej a nachádza v tom radosť.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Ukázal by som mladým ľuďom, že môžu žiť oveľa šťastnejší, plnší a slobodnejší život, z ktorého budú mať neskutočnú radosť. Všetko ostatné by sa prirodzene začalo meniť vďaka nim.

Ktorú knihu by si mal podľa Teba každý prečítať?

Majster alkohol od Jacka Londona je kniha, ktorá ma naučila veľmi veľa o slobode a kráse, hoci to tak z nadpisu nevyzerá. Ďalej je to George Bernanos – Deník venkovského faráře. Tá knižka mi povedala o hĺbke kresťanského života viac ako ktorákoľvek iná. Pozdravujem dvoch super ľudí, ktorí mi tie knihy dali do rúk. Pre mužov mi napadá ešte Adamov návrat od Richarda Rohra, čítal som ju šesťkrát a vždy ma niečo nové naučila o sebe samom.

Ktorý film Ťa zatiaľ najviac zasiahol?

Nie som až tak na filmy a nestáva sa mi často, že by ma nejaký až tak zasiahol. Tarkovského Andrej Rubľov bol jedným z nich, hoci som strašne nadával, keď sme to povinne pozerali v Kolégiu.

Aké hudobné dielo Ťa najviac oslovilo?

Z vážnej hudby? Miserere mei, Deus od Allegriho je úžasné dielo. Mám tiež veľmi rád Chopina a z tých “netradičnejších” Il Fásolo – Le Poème Harmonique. Aby som náhodou nevyvolal dojem vysoko-umeleckého človeka, tak pridám ešte Kolowrat – Vrany sa vracajú. Je to taký zvláštny rozorvaný štýl hudby, ktorý asi nebude sedieť mnohým. Mne vždy ukazoval kopu z mojej skrytej pýchy. A Harry Manx – Isle of Manx, lebo tak krásne divne prepája východný a západný štýl hudby.

 
 
 Spracoval Matúš Ďuraňa

pondelok  – 4. apríl 2017 – 20:00 – UPeCe Bratislava

Určite to poznáš. Prídeš zo školy a pozrieš si ďalšiu časť svojho obľúbeného seriálu. A potom ďalšiu. A ďalšiu. Keď konečne pozrieš na hodiny, je čas ísť spať.

Je pozeranie seriálov prokrastináciou alebo sa z nich aj niečo učíme? Sú seriály novodobým náboženstvom?

Či už si seriálový maniak alebo nie, príď s nami diskutovať. Vypočujeme si odborníkov, položíme im ťažké otázky a uvidíme, ako to celé s tými seriálmi dopadne.

Diskutovať s nami budú:

 

Juraj Malíčekvysokoškolský pedagóg, teoretik populárnej kultúry, o ktorej píše v časopise .týždeň
Marián Kunafilozof a vysokoškolský pedagóg

Česlav Peter Šajdafilozof a dominikán

Vstup je voľný, príď.
Ak Ti napadajú akékoľvek otázky, napíš nám, prosím, na info@kolegium.org

 

 

&23 Tatiana Takáčová

Temperament jej prúdi v krvi, srší von smiechom, červenými lícami, tými najdivnejšími slovenskými slovami, prejavuje sa dotykom štetca s papierom a upokojí sa pokojným sŕkaním čerstvo pomletej kávy. 

Odkiaľ pochádzaš?

Narodila som sa v novej nemocnici na Terase v Košiciach a teda pochádzam z Košíc (keby niekto váhal o mojej vychodňarskej krvi).

Čo študuješ?

Som študentkou jednoročného programu v Kolégiu a popri tom sa pripravujem na vysokú školu, pravdepodobne VŠVU.

Prečo si v Kolégiu?

Pretože som nechcela byť ako koník s klapkami, pozerať sa iba pred seba a neriešiť nič okolo. A keď chcete riešiť veci okolo seba, musíte najprv pochopiť, ako fungujú. Teda to bola primárna motivácia. A boli, samozrejme, aj nejaké bočné úmysly – napríklad spoznať ľudí z celého Slovenska, stráviť s nimi intenzívny rok a učiť sa od nich. A žiť v kaštieliku, to tiež nie je motivácia na zahodenie.

V čom Ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Pfú, tak to je ťažká otázka. Asi vo vnímaní svojich limitov, v snažení sa zladiť svoju búrlivú povahu s nutnosťou (ale zároveň aj príjemnosťou) niekoľkohodinových každodenných sedení nad textami. A zmenilo taktiež nazeranie na výber povolania. Že nemusím robiť to, čo očakávajú iní, ale radšej rozvíjať svoje talenty.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 

Najradšej mám čas, keď som s inými, a spoznávam ich cez zážitky každodennosti. Teda deň nemusí byť ničím výnimočný, stačí ak sa v ňom nájde miesto pre milý úsmev či teplé slovko druhému.

Čím tráviš voľný čas? 

Voľný čas trávim s komunitou. Pobyt s väčšou kvantitou človečiny ma nabíja energiou a dáva mi posilu v časoch, keď je tažšie. Okrem toho si dám rada kávejku, k tomu nejakú poéziu. Rada spím, veľa a často. A pohyb je tiež veľmi dôležitý. Zatiaľ som sa však nedostala k aplikácii tejto múdrosti do praxe. Ale posnažím sa (nesľubujem radšej).

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Nechcem byť pyšná. Ale teším sa, keď sa mi podarí nebyť zlá na druhých ani na seba. Znie to ako blbosť, ale na čom inom záleží viac?

Kto je Tvojím vzorom? Prečo?

Mojim vzorom sú ľudia, ktorými sa obklopujem. Tým, že s nimi prichádzam do styku každý deň, reflexia ide oveľa jednoduchšie ako s niekým, kto je strašne ďaleko, kto žil veľmi dávno. Každý z nich má niečo, čím ma obohacuje a ukazuje, že sa mám kam posúvať.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti? 

Chcela by som byť rovnako šiši, ale viac prospešná svojmu okoliu. Takže teraz pracujem na dôkladne premyslenom pláne tohto šialenstva. V reči tohto ľudu to znamená hľadanie svojho povolania, snaženie sa skĺbiť povahu a danosti s prínosom pre iných.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Bola by to skutočnosť závidenia si. Slováci sú strašne závistliví (mňa nevynímajúc). Predstavte si, koľko radosti by nám to prinieslo, keby sme sa tešili nielen z úspechov seba, ale aj tých, čo dosiahnu niečo pred nami. A ešte by som chcela zmeniť kaviarenské povedomie. Dobrá kaveja je liek na všetky neduhy Slovenska!

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa Teba každý prečítať?

Neviem, či existuje kniha, ktorú by som dala prečítať každému. Asi nie. Každý potrebuje inú medicínu. Medzi moje však patrili kniha Chatrč, Válkove Dotyky, no mojou srdcovkou je C.S.Lewis.  Píše tak jednoducho a pritom hlboko.

Ktorý film Ťa zatiaľ najviac zasiahol?

Viem,  že Reqiuem for a dream som videla niekoľko krát a vždy ma to unieslo. A Bedári boli jediný film, na ktorý som bola viackrát v kine, čo hovorí o jeho páčivosti celkom jasne. A mám rada rozprávky. Mary a Max, Hľadá sa Nemo a Dory a Príšerky s.r.o.

Aké hudobné dielo Ťa najviac zasiahlo?

Keď už som hovorila o filme Requiem, tak nemôžem zabudnúť ani na hudbu z tohoto filmu. Celkovo filmová hudba dokáže neuveriteľné veci. No ale zo zahraničnej hudby si vždy rada vypočujem Mumford& Sons, Ed Sheeran má nový super album, Sia má neuveriteľné zaujímavý hlas. Celkovo mám rada umelcov, ktorí sa líšia svojou tvorbou. Či už je to farbou ich hlasu – Korben Dallas alebo hĺbkou textu – Katarzia.

Spracoval Matúš Ďuraňa

&22 Veronika Bruncková

„Kolégium mi ukázalo, že múdry človek nie je slepo zahľadený do svojho odboru, ale zaujíma sa o svet, v ktorom žije, ” hovorí budúca architektka Veve svojim tichým hlasom, ktorý podľa mňa znie ako šum mora. 
 

Odkiaľ pochádzaš?

Narodila som sa v Liptovskom Mikuláši, ale odjakživa som bývala v malebnom Liptovskom Hrádku.

Prečo si v Kolégiu?

Tento rok zažívam v Kolégiu už svoj druhý ročník. Minulý rok ma presvedčil o hodnote vecí, ktoré tu dostanem, a zároveň o množstve tých, ktoré ešte len túžim spoznať. Vzhľadom na zmenu môjho pohľadu na to, ako vyzerá skutočné “učenie sa”, som sa rozhodla na tento rok prerušiť moje vysokoškolské štúdium. Zatiaľ sa zlepšujem v jazykoch, PC programoch, teórii architektúry a získavam trochu praxe. Všetko toto je totiž potrebné ako moja príprava na inžinierske štúdium, ktoré by som rada absolvovala v zahraničí. Zároveň chcem porozmýšľať nad mojím životným poslaním, ktorému sa po minulom roku otvorili nové obzory. Preto sa cez mentoring snažím zamakať na svojich talentoch, priznať si slabosti, aby som zistila, ako budem pre tento svet naozaj užitočná.

V čom Ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Ukázalo mi, že nič nie je nemožné a zároveň vôbec nie je potrebné mať všetko – práve vtedy zabúdame na tých najbližších a na  to, čo je v živote jednoducho pekné. Rapídne vo mne vzbudilo záujem o literatúru. Dovolilo mi spoznať inšpiratívnych ľudí a pochopiť, že sú nimi pri správnom pohľade všetci ľudia. A hlavne mi ukázalo, že múdry človek nie je slepo zahľadený do svojho odboru, ale zaujíma sa o svet, v ktorom žije.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Z akademickej oblasti ním asi ostane seminár o rozumových cnostiach, ktorý sme mali minulý rok s Martinom. V komunitnej oblasti by som nemohla zabudnúť na meninovú serenádu našich chlapcov pod oknom. V duchovnom to bude obnova na Sampore a duchovné cesty niektorých spolužiakov, ktorými sme si minulý rok spolu prešli, prechádzame a ktoré ma mnohému učia.



Čím tráviš voľný čas?

Najradšej v horách, na lyžovačkách či na túrach. Rada si so sebou vezmem dobrú knihu – tieto dni ma napríklad príjemne vyrušuje Teológia tela, ktorej sa snažím prísť na koreň. Veľmi ma baví pracovať s mladými a deťmi, učiť sa, ako im pomôcť vo formácii – čo môžem tento rok intenzívne robiť v neziskovej organizácii eRko.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Toto je dosť chválenkárska otázka. Dúfam, že to nie je príliš klišé, ale úprimne na každú situáciu, keď mohol odo mňa odísť niekto šťastnejší.

Kto je Tvojím vzorom? Prečo?

Teraz napríklad Karol Wojtyla pre svoju všímavosť na spoločenské dianie, odvahu zasiahnuť a múdrosť v tom, ako to urobiť. Zo ženských vzorov nimi ostáva viera Matky Terezy.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Veľmi ma zaujímajú dve oblasti: architektúra a formácia detí, mladých a rodín. Ako skĺbim tieto veci mi pri písaní týchto riadkov nie je úplne jasné, ale pomaly nachádzam spojitosti. Myslím, že zatiaľ stačí vidieť za prvú zákrutu – dokončiť štúdium architektúry a nenechať vyhasnúť túžbu venovať sa druhej oblasti. Budem rada, ak na konci života uvidím v tejto spoločnosti viac milujúcich rodín, ktorým v tom pomôže prostredie, kde žijú, a prídem na nejaké princípy, ako to robiť. A dúfam, že medzi nimi bude aj tá moja rodina s veľa deťmi.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Školstvo, lebo ak bude kvalitné, vyjdú z neho ľudia, ktorí budú meniť ďalšie oblasti. A potom ešte verejné priestory, najmä v Bratislave.

Ktorý film Ťa zatiaľ najviac zasiahol?

Neviem, či ma v tejto chvíli nevysmejú filmoví odborníci, pretože v tejto oblasti som skutočný laik. Tento rok ma však oslovili Strom života, Truman show a filmy od Sorentina – najmä Veľká nádhera.

Spracoval Matúš Ďuraňa

&21 Kristína Tomeková

  

Najžiarivejšia blondínka spomedzi všetkých trnavských mešťaniek. Jej najobľúbenejšou miestnosťou v kaštieli je knižnica, v ktorej keď neštuduje, tak si vyhráva na klavíri. 

Čo študuješ?

Študujem farmáciu na Farmaceutickej fakulte UK v Bratislave, aktuálne štvrtý ročník.

Prečo si v Kolégiu?

Pre hĺbku. Hĺbku v poznávaní, budovaní vzťahov i viery. Verím, že mi pomôže nájsť to „pravé orechové“, pre čo sa skutočne oplatí žiť.

V čom Ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo? 

Zatiaľ sú to asi len prvé krôčiky na ceste ku skutočnej zmene, ale áno, mení ma. A že v čom? Prijímať výzvy a neoznačovať ich za nezdolateľné prekážky. Meniť nemožnosti na možnosti. Kolégium mi prinavracia ten typ zmýšľania, ktorý mi vzala vysoká škola. A to zamýšľať sa nad vecami, prečo sú tak, ako sú. Hľadať pravdu a nielen sa učiť predkladané kvantum informácií. A potom je to efektívne využívanie času, ktorému sa teraz učím, a tak si popri mnohých povinnostiach dokážem nájsť čas na ešte viac (a najmä dôležitejších) vecí ako predtým. Tiež som pochopila, aké dôležité miesto by mala zastávať sebareflexia v mojom živote, a tak si na ňu začínam nachádzať viac času.

Aký je Tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Mám veľký zážitok z našej knižnice. Je to miesto, s ktorým sa mi spája naozaj mnoho. Čítanie veľkých filozofov, štúdium do školy, rozhovory s mojimi KAN-spolužiakmi, kolokviá s ľuďmi s osobitosťou, životnou skúsenosťou a víziou, a potom – klavír. Keď v kaštieli už takmer nikto nie je a schyľuje sa k večeru, zapnem len malé svetlo, sadnem  si za klavír a počúvam hudbu, ktorú môžem vytvárať. Je to nádhera! Toto miesto naozaj dýcha krásou, ktorá ma chytá za srdce.

Čím tráviš voľný čas?

Milujem prírodu, preto vyhľadávam najmä outdoorové športy ako bicyklovanie, turistika, lyžovanie, frisbee, bedminton. Rada chodím peši. Časť zo mňa je i umelecky ladená. Podmanila si ma hra na klavíri a pri učení počúvam kompozície veľkých skladateľov. Rada sa prechádzam vonku. Sem-tam upečiem nejaký ten koláčik, zájdem do divadla, na hokej alebo sa pohrám s deťmi.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Fuuh. Neviem, či by som použila slovo pyšná, pretože sa mi spája skôr s negatívnym významom tohto slova. Ale som veľmi rada, že som sa naučila žiť pre prítomnosť s vidinou na krásnu budúcnosť. Vidieť zmysel v utrpení a byť vďačná za všetko, nielen za to, čo ja schválim. (Na čo som možno fakt hrdá, je, že som si nikdy nefarbila vlasy.)

Kto je Tvojím vzorom? Prečo?

V mojom okolí (ale i v dejinách) vidím mnoho ľudí s rozličnými životnými skúsenosťami, ktorí sú pre mňa inšpiráciou a obohatením. Všetci títo ma vedú k zamysleniu sa, že stále je niečo, čo môžem robiť lepšie. Dokážem vďaka nim snívať a dávajú mi vedomie, že i tá najabsurdnejšia túžba, pokiaľ je dobrá, je realizovateľná.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Niečo, čo má zmysel a hodnotu. Chcem pomáhať ľuďom a meniť veci okolo seba k lepšiemu. Formu toho však stále hľadám. No už teraz sa na to teším.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Chcela by som, aby každému „horelo srdiečko“ pre správne veci, a to si myslím, že začína výchovou v rodine. Preto by som si veľmi priala, keby všetci rodičia mali správne nastavené hodnoty a viedli k nim i svoje deti a k tomu sa dá prispieť i kvalitným vzdelaním. Myslím, že forma štúdia, akú máme dnes na Slovensku, nie je zrovna najlepšia. Vidím potrebu viesť deti v menších skupinkách ku kreativite a vlastnej tvorivosti, viesť ich k samostatnému mysleniu a logickému uvažovaniu a nedbať hlavný dôraz na množstvo namemorovaných informácií. Už sa učitelia prestali pýtať žiaka na jeho vlastný názor. Nezaujíma ich, aké stanovisko má, čo si o tom myslí, ale koľko toho vie. A to považujem za veľký omyl nášho školstva. Nie je predsa dôležité mať/poznať informáciu, ale vedieť s ňou pracovať.

Ktorý film Ťa zatiaľ najviac zasiahol?

Les Misérables (Bedári). Vykresľuje niekoľko kritických aspektov – vojnu, nedostatky v zákone, nespravodlivosť, neslobodu, otroctvo, samotu. No zároveň poukazuje na správne hodnoty ľudí – odvaha, spravodlivosť, dôstojnosť ľudského života, láska, obetavosť. Stvárňuje mnoho zlého i dobrého v rôznych formách, ktoré možno vidieť i v súčasnosti. Pozýva pozorovateľa k zamysleniu.


  
Spracoval Matúš Ďuraňa

&20 Matúš Ďuraňa

Poznáte to – jestvujú ľudia (a nie je ich veľa), ktorí majú takú krásnu slovenčinu a používajú také nezvyčajné slová, že najradšej by ste ich len počúvali. A keď sa k tejto neobyčajnej schopnosti pridá aj dôvtip, s akým prepájajú vážnosť so žartom, je to hotová výkladná skriňa nášho jazyka. Takou výkladnou skriňou je aj Matúš. 

Čo študuješ?

Študoval som semester žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Teraz tam už aktívne neštudujem, pretože som bol prijatý na réžiu a scenár dokumentárneho filmu na VŠMU.

Prečo si v Kolégiu? 

Veril som, že Kolégium mi dokáže pomôcť stať sa lepším človekom. No možno to nie je úplná pravda. V skutočnosti som nebol presvedčený, čo presne chcem študovať, čomu sa v živote chcem a mám venovať. Tušil som, že Kolégium ma v tom viac či menej záhadným spôsobom usmerní. Od momentu, keď som v to začal veriť, som nedokázal myslieť ďalej ako na to, že pôjdem do Kolégia.

V čom Ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo? 

Ťažko sa mi oddeľuje vplyv samotného Kolégia od faktu, že som prvý rok mimo rodičovského domu. Čoraz viac si uvedomujem dospelý vek, ktorý sa ku mne približuje rýchlejšie, ako som si predtým myslel. Kolégium na naučilo intenzívnejšie vnímať a tešiť sa zo zázrakov, ktoré sa nám každodenne stávajú, keď pre nás začnú byť dobro, pravda a krása skutočnými hodnotami.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 

Samporské túlanie sa lesmi a lúkami, každé z mojich stretnutí s mentorom a Tempus fugit*. Ten čas medzi semestrami, ktorý sa dá nielen stráviť prípravami na skúšky, bol asi mojim najkrajším časom v Kolégiu.

Čím tráviš voľný čas? 

Buď sa strácam niekde v prírode a v horách a športujem alebo sa nachádzam v uliciach mesta, v baroch a kaviarňach. Tam len vychutnávam čas, rozprávam sa s priateľmi alebo len pozorujem. Keď som doma, pozerám s rodičmi šport, hlavne biatlon. A vôbec, robím samé krásne veci, ktoré sú v očiach našej spoločnosti neskutočne zbytočné.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšný? 

Asi že som sa rozhodol hľadať a nachádzať Boha. Mojou pýchou teda asi je, že som sa rozhodol učiť pokore.

Kto je Tvojím vzorom? Prečo? 

Je to napríklad predavačka v ivanskej samoške, ktorá sa prihovorí každému zákazníkovi, a trápi sa nad tým, prečo toľko ľudia chlascú. Je to i Victor Kossakovsky za to, aké krásne filmy točí. Je to i môj otec, ktorý sa dokáže zastaviť a vychutnať si prítomný moment, i moja mama za to, ako odhodlane a vytrvalo dokáže pracovať a prinášať obety.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti? 

Nakoniec to vyzerá, že budem robiť filmy a umenie. Inak by som chcel stále poznávať človeka a svet a azda sa stať aj dobrým manželom, rodičom a priateľom.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Prekreslil by som Bratislavu tak, aby bola obývateľnejším mestom. No hnevajú ma zanedbané polia, opustené sady a vinohrady, vyrúbané lesy a vôbec verejný priestor, na ktorý všetci kašlú. Aj tá predavačka má pravdu, že Slováci veľa pijú.

Ktorý film Ťa zatiaľ najviac zasiahol?

Obrazy starého sveta, Záhrada a Ružové sny mi pomohli objaviť poéziu vo filme.

*Tempus Fugit (alebo aj denný režim skúškový) je obdobie v Kolégiu medzi zimným a letným semestrom. Študenti si spoločne navrhnú organizáciu dní, podľa ktorej sa riadia. Tak napríklad budíček je ráno o siedmej, o pol ôsmej sú ranné chvály, nasledujú raňajky, potom štúdium v knižnici (kde sa udržiava počas celého Tempus Fugit ticho), stolujú pri spoločnom obede, ktorý pre všetkých pripravila jedna dvojica spomedzi nich. Po obede nasleduje voľný čas, potom sa za štúdium strieda s večerou, svätou omšou a deň sa končí spoločným oddychovým programom a modlitbou.

Spracovali: Matúš Ďuraňa, Soňa Matiová

&19 Lucia Strížencová

 

Našu Strižu z Bratislavy, ako ju tu a každý všade volá, sme počas posledných mesiacov mohli vidieť  buď ako si na smrť vyčerpaná podopiera hlavu nad knihami alebo ako sa celá spokojná usmieva z lezeckej steny či z lanovky. 
 

Čo študuješ?

Biomedicínsku fyziku na Fakulte matematiky fyziky a informatiky UK v Bratislave.

Prečo si v Kolégiu?

Pretože rada poznávam, diskutujem a nechávam sa inšpirovať. Pretože ma fascinovalo, ako tu ľudia myslia a s akým zápalom idú do vecí. Pretože som chcela trošku vyjsť z mojej bublinky a vzbudiť u seba záujem o dianie okolo seba, objaviť nové miesta, kde by som mohla pomôcť a realizovať sa a vlastne tak objaviť moje poslanie. Pretože som mala viacerých kamarátov, ktorí boli v Kolégiu a uverila som ich nadšeným tváram a slovám, ako veľa im Kolégium dalo. A pretože si uvedomujem, že to stojí za to, aj keď zvládať to nie je jednoduché.

V čom Ťa Kolégium zatiaľ najviac zmenilo?

Toto je ťažké hodnotiť tak skoro. Kolégium určite rozširuje moje obzory, nadchýna ma pre nové veci, spoznávam v ňom svoje limity a učím sa tu pokore. Nechcem použiť frázičku kritické myslenie, lebo po prvé – oháňa sa ňou na každom rohu a je už naozaj klišé, a po druhé – ja som asi kritická až moc.  Ale pravdou je, že skutočne sa tu učím rozmýšľať v inej rovine.

Aký je Tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia?

Najväčším zážitkom je určite to, že môžem bývať s partiou takých rôznych ľudí, ktorí študujú dosť rozdielne veci, ale spája ich zápal pre ich štúdium, rozmýšľanie a dobro. Aj po pol roku som stále očarená koncentráciou takých dobrých a šikovných ľudí, pritom rôznych. Také niečo som ešte nezažila. Parádnymi zážitkami boli aj mnohé rozhovory, tance, boj s inváziou lienok alebo guľovačka pred kaštieľom.

Čím tráviš voľný čas?

Počas semestra popri kombinácii školy a Kolégia také nepoznám. Inak sú to výlety s rodinou a kamarátmi, lyže, snowboard, turistika, lezenie, longboard, fajná knižka alebo si rada zahrám na hoboji.

Na čo si vo svojom živote zatiaľ najviac pyšná?

Nezdá sa mi, že by som mala byť na čokoľvek pyšná, veď pýcha peklom dýcha. Povedzme ale, že som rada za svoju pevnú vôľu, aj keď niekedy to vie byť na škodu.

Kto je Tvojím vzorom? Prečo?

Mohla by som tu teraz napísať konkrétne mená či už svätcov alebo dobrých a šikovných ľudí žijúcich okolo mňa i vo svete, pričom každý z nich je pre mňa vzorom v určitej oblasti. Avšak vo všeobecnosti sú pre mňa vzorom múdri ľudia, z ktorých vyžaruje láska a sú užitoční tomuto svetu.

Čo by si chcela robiť v budúcnosti?

Toto je otázka, na ktorú ešte neviem odpovedať. Veľmi rada by som však robila niečo v odbore, ktorý študujem.

Keby si mohla zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo?

Aby sme sa všetci prestali stále sťažovať na situáciu a  na všetko, čo tu máme. Radšej nech sa každý zamyslí, čo by bolo v jeho moci zmeniť a ísť do toho! Ak chcem zmeniť Slovensko, začnem od seba.

Ktorú knihu by si mal podľa Teba každý prečítať?

Spomienky Jána Bosca. Bol to celkom fajn týpek.

 
Spracoval Matúš Ďuraňa