Svoradovská prednáška

The structure of human soul: Spirit – Soul – Body

Máme dušu? A vieme to vôbec dokázať?

A teraz tá ťažšia otázka. Ak máte dušu (soul), máte alebo mali by ste mať aj ducha (spirit)? Možno si teraz nie ste úplne istý či vôbec nejaký rozdiel medzi duchom a dušou existuje. Nič si z toho nerobte. Už 17. októbra 2018 o 19:00 nám totiž príde Robert McNamara povedať o tom, aké sú vzťahy medzi telom, dušou a duchom.

V prednáške sa bude venovať aj tomu, či je telo iba otrokom duše alebo je naopak väzniteľom. Po prednáške, ako to už býva zvykom, bude nasledovať diskusia, v ktorej sa môžete spýtať na všetko, čo vám ešte ostane nejasné.

Prednáška aj diskusia bude prebiehať v anglickom jazyku.

Príďte a obohaťte sa.

Prednáška spojená s diskusiou bude 17. októbra 2018 (streda) o 19:00 v študovni internátu Svoradov. Internát nájdete na tejto adrese.

O Svoradovských prednáškach

Svoradovské prednášky sú pravidelné prednášky a diskusie pre verejnosť, ktoré organizuje Kolégium Antona Neuwirtha. Odohrávajú sa na bratislavskom internáte Svoradov – na mieste, kde sa počas komunizmu stretávali šikovní angažovaní študenti a potajme spoločne premýšľali a diskutovali o lepšej vízii pre našu krajinu.

Cieľom prednášok je vzbudiť medzi Slovákmi záujem o spoločnosť, ľudí aj svet – aby sme sa nad vecami zamýšľali a vďaka tomu žili plnohodnotnejší život. Lebo poznanie a vzdelávanie je dobré a krásne.

Tešíme sa aj na Vás!

Ak sa chcete čokoľvek spýtať, napíšte nám, prosím, na info@kolegium.org.

Vstup je voľný.

Excitement and Anxiety: How is it for Filipino in Slovakia?

Through the John Jay Fellows Program, I was able to do my internship at Kolegium Antona Neuwirtha in Slovakia. At first, I didn’t know actually what to expect since I’d never been to Eastern Europe.

 

Much of what I knew about it came from my friend who had attended their summer seminar for international students a few years back. This was the same person who suggested that I apply for internship at KAN. And thankfully, by the kindness of the Rector, Dr. Martin Luteran, I got accepted for a one-month internship.

 

The thought of staying in Slovakia filled me with feelings of excitement and anxiety at the same time. Excitement because it is certainly going to be an adventure, anxiety primarily because of the language and cultural barrier. How will I work and make friends with the people? What if I get lost, will anyone help me? All the fears though were proven untrue when I arrived at KAN.

 

 

The first thing that caught my attention was the enormous and wonderful castle-like structure right in front of the gate, the “Chateau” as the students would call it. My fascination increased when I saw the wide garden surrounded by trees with green leaves at the back of the Chateau. I knew at that moment that it was the place to be. With the temperate weather, the peaceful atmosphere due to its fair distance from the city, it was a perfect place for people who love contemplating the beauty of nature, as well as for intellectual and spiritual reflection.

 

 

Another thing that made me feel comfortable with the place was that almost everyone in KAN speaks English, so communication, it turned out, wasn’t really a problem. But what I really liked about KAN was the kindness and hospitality of the students and the staff. During my first days, I remember, the students themselves would come to me to introduce themselves and engage in a conversation. I really appreciate it whenever they would ask me if I needed anything and would tell me to just approach them if I have any concern – so whenever I had to go somewhere, I would ask for their instructions. I remember, during my first days two guys gave me a can of beer, which I understood as a gesture of welcoming me, one of them even left the can inside the refrigerator and written on it was my name with the term “Cheers!” – I guess Slovaks were really proud of their beer, and it really tastes good!

 

What amazed me the most was the harmony, camaraderie, and friendship among the students and the staff. I witnessed this when I began working with them, especially for the Graduation and the Garden Party. When they work, although they know and respect each one’s duties and responsibilities, there was no sense of an overly bureaucratized system, rather it was more like a real teamwork. I remember the CEO, Mirka Durankova, would always tell us after a serious meeting “not to forget to enjoy.”Working in such environment really made working more fun and easier.

 

 

One month, unfortunately, was not enough to really know how they were able to foster such an environment at KAN. I am certain that my stay would have been better had it been longer. Nevertheless, I think one of the main reasons how they were able to do such thing was the centrality of the Christian faith in their community life. One last anecdote to finish this: I remember the day after the Garden Party, everyone had to clean the Chateau. While I was doing my share at the ground floor with a few other students, the Church bells suddenly rang, it was 12:00, and they invited me to the pray the Angelus with them in English.

 

Francisco “Bino” Socrates

Matúšova reflexia komunitného života

Prvé mesiace v Kolégiu som žil s myšlienkou, že dobro komunity neexistuje. Jediné, čo existuje je predsa moje vlastné dobro, moja spokojnosť so životom v Kolégiu s tými pár ľuďmi, ktorí rozumejú mne a ja rozumiem im. Je nezmyselné venovať svoju energiu zbližovaním sa s niekým, ktorý je „mimo môjho sveta” a rovnako je mi nepríjemné, keď sa niekto nasilu snaží priblížiť môjmu svetu. Načo vedieme rozhovor, v ktorom sa nikto z nás necíti prirodzene?! Prečo je nevyhnutné, aby som prekonával rozdiely, ak viem, že o rok alebo dva odtiaľto odídem?! Aj tak mám svojich priateľov…

Možno preháňam, ale nie bezúčelne. Niekto azda prichádza do Kolégia, aby si našiel svojich kamošov, lebo tam vonku ich úplne nemá. Iný prichádza do Kolégia s túžbou maximálne sa zamerať na vlastný individuálny rozvoj, a preto nemá túžbu budovať priateľstvá. Pre ďalšieho je Kolégium len ďalšou z iných mimoškolských aktivít bez špecifickej dôležitosti, a preto nemá na komunitu času. Alebo azda by sa aj chcel, ale nemôže, lebo vlastná škola, brigáda, osobné problémy, lebo…

Komunita v Kolégiu je veľký sociálny experiment. Ponúka navzájom neznámym, ambicióznym a všestranne zameraným ľuďom vytvoriť spoločenstvo. Hoci sú všetci kresťania, ich viera sama to nedokáže. Hoci všetci bývajú na jednom mieste, to miesto samo to nevybuduje. A hoci program Kolégia vyhradzuje program pre budovanie komunity, vyhradenie samo to nevyrieši. Človek môže naozaj preplávať jedným rokom bez zážitku z blízkosti, úprimnosti, či otvoreného rozhovoru. Môže nakoniec stáť na tých istých promóciách ako cudzinec vedľa toho istého človeka, s ktorým si každý večer umýval zuby. Áno, aj to sa môže stať – lebo komunitu buduje len a len vôľa jednotlivých ľudí budovať komunitu.

A práve pre všetky vyššie spomínané dôvody je to ohromne ťažké. Aj u mňa to tak bolo a stále je. Musel som zažiť blízkosť s človekom, ktorý je diametrálne iný ako som ja sám. Musel som nájsť svoju vlastnú komfortnú zónu (moje vlastné štúdium), v ktorej sa cítim naozaj spokojne, aby som sa nebál z nej vychádzať, aby som ju dokonca mohol s ostatnými zdieľať. Toto síce Kolník na lídršipových víkendoch neučí, a podľa mňa by mal – ľudia zväčša vôbec nemajú komfortnú zónu, teda takú zónu, kde sa cítia naozaj slobodne a autenticky. Musel som v sebe identifikovať dar, ktorý môžem komunite dať, a tým som sa mohol ostatným rozdať. Až potom som začal budovať komunitu.

A zrazu začala komunita budovať mňa. Najprv som žasol nad perlami, ktoré som celé mesiace prehliadal. Len som tie perly žmolil v rukách, z každej strany pozoroval ako sa boria, trápia a radujú nad vlastnými životmi. Tak ako som musel objaviť svoju vlastnú komfortnú zónu, objavil som zrazu svoju malosť, ktorá nie je ponižujúca, ale povyšujúca- ťahá ma k vlastnému rastu v empatii a poznaní človeka. Objavil som, že tvrdosť charakteru sa dá prekonať ľahkosťou nie small talkov, ale cheap talkov – rozprávaním sa o hlúpostiach totiž praská a mäkkne betón a fasáda. Nakoniec, objavil som seba so všetkými zlými vlastnosťami, ktoré snáď moja duša skrýva.A to je dobré, veľmi dobré.

Možno si hovoríte, že opäť preháňam a asi máte aj pravdu. No nie bezúčelne – naša pamäť sama funguje na maximalizovaní si svojich zážitkov, rovnako aj ostatné ročníky vedeli extrémne preháňať hovoriac o svojich komunitách. Ak som hovoril o komunite v Kolégiu ako o sociálnom experimente, chcem ešte dodať, že to nie je cudzí, neurčitý experiment, ale náš vlastný, osobný experiment sebaprekonávania sa. Komunita od Teba vždy vyžaduje viac, ako ti je na prvý pohľad príjemné. Ale o to tu práve ide – prijať túto nepríjemnosť. Ja ju občas prijímem a občas neprijímem, no hrdý na seba som len pri výbere prvej možnosti.

By Matúš Ďuraňa

Nikina reflexia duchovného života

Pri všetkých snahách mojich spolužiakov o moje obrátenie počas roka som sa dosť bavila, ale úplne som ich snahe nerozumela. Až neskôr som zistila, čo je to výsostné privlastnenie si ultimátnej pravdy katolíckou cirkvou ako jedinej cesty k spáse. Prejavilo sa to najmä pri mojom učení sa o problematike, či mimo katolíckej cirkvi je spása. Na začiatku mi bolo cudzie, dnes mu už ako tak rozumiem.

 

Ako som ale popri všetkom akademickom a komunitnom prežívala duchovný pilier v katolíckom prostredí?

 

Ako verná evanjelička som sa spočiatku stránila kadejakých katolíckych úkonov. Ako mám prežívať spiritualitu, keď sa každý večer zúčastňujem omše, kde si len odrapkám naučené slová a odchádzam? Prišlo mi to viac ako nepríjemné. V evanjelickom prostredí, z ktorého pochádzam, sa modlíme vlastnými slovami, spiritualitu prežívame hlbokými debatami v spoločenstve a žijeme ako jedno telo. Oproti tomu mi katolícka omša ako stredobod spirituality prišla skostnatená tradíciou a úkonmi. Nehovoriac o odpustkoch. Evanjelik by si myslel, že taká dogma bola Luterovou reformou zrušená, ale katolíci si stále idú svoje. Navyše veria, že existuje aj niečo ako očistec…

Avšak, nebola som pohoršená. Najprv ma to všetko len veľmi prekvapilo. No nakoniec som to ja, kto sa infiltroval do inštitúcie, ktorá je známa svojím katolíckym zameraním. Jediné, čo mi ostávalo, bolo s rešpektom participovať na všetkých cirkevných úkonoch a niečo si o nich naštudovať, keď už som ich súčasťou. S týmto mi vo veľkej miere pomohol semester teológie. A to ste mali vidieť, keď evanjelička vysvetľovala katolíkom, čo je to tá cirkev. Zatiaľ čo sa moji spolužiaci nevedeli zhodnúť na tom, či je cirkev telom Krista alebo inštitúciou, ja som sa len smiala a povedala, že riešia falošnú dilemu, pretože je zároveň oboma. Potom som sa naučila, prečo je stredobodom omše Eucharistia, prečo si treba kľaknúť, prežehnať sa, čo je to tá voda pri vchode, do ktorej si každý močí prsty, či tá zvláštna skrinka v rohu kaplnky. Každá moja „detská“ otázka, typu „čo je toto a prečo to robíte“, bola sprevádzaná aj smiechom naokolo, ale s každým kúskom porozumenia vo mne rástla úcta. A o to viac rástla, keď som ju reálne zúžitkovala.

 

Som veľký kritik emóciami nabitých chvál a emočného prežívania viery, no ani môj racionálny prístup k viere ma nepripravil na to, aké to je mať krízu viery. Nie preto, že som necítila protestantmi nazývanú „Božiu prítomnosť“, ale preto, že som bola príliš unavená a nevedela som si nájsť čas. Práve vtedy ma zachránila rutina. Rutina katolíckej omše každý večer, latinských modlitieb pred a po večeri či modlitba pred seminárom. Táto rutina mi pomohla prinavrátiť modlitbu do môjho dňa. Modlitba sa prehlbovala, až som sa opäť ocitla v bode, keď únavu prekoná zvyk.

 

Ba čo viac, duchovný pilier mi pomohol nezblázniť sa. Koľkokrát ste mohli počuť o tom, že je potrebné robiť si reflexiu na konci dňa. Ja som ju robila, ale tak biznisovo. Teda, že som si prešla svoje SMART ciele a pozrela sa, čo som v ten deň pre ne spravila. Inými slovami, skontrolovala som stav môjho „to-do“ listu. Tým som ale ľahko skĺzla k obyčajnej rekapitulácii dňa, nie hlbšej reflexii. Moderné diáre a productivity tools vám dajú tri oblasti na reflexiu: čo zmeniť v budúcnosti, za čo sa pochváliť a zopakovať si svoj cieľ a stanoviť ďalšie kroky. Pekné, no ani som si neuvedomila, že takúto reflexiu som robila v rámci duchovných cvičení, pokiaľ som ňou nenahradila tú biznisovú.  Podobne zarazená som bola aj v súvislosti s akademickým pilierom, keď pri čítaní 7 návykov skutočne efektívnych ľudí som nachádzala Aristotelove múdrosti a pri počúvaní Impact Theory rozhovoru s bývalým budhistickým mníchom som nachádzala pravdy Tomáša Akvinského a Augustína. Keď mi kamarátka nadšene hovorila o knižke Siddhartha a pravdách ktoré tam našla, moja odpoveď bola, že to nie je nič nové, pretože to tvrdil aj Aristoteles vo svojej Etike Nikomachovej.

Pýtate sa ako je to spojené s duchovnom? Martin Luterán nám pri čítaní Augustínových Vyznaní pripomenul dôležitosť dvoch krídel – rozumu a viery. To bolo pre mňa niečo nové a nečakané. Rozum? Nie je viera predsa len o viere? Sola fide – to tí protestanti, viete… Ukázalo sa mi, že nie. Zatiaľ čo moji spolužiaci citovali Chestertona, ja som citovala svätého Pavla či evanjeliá. A práve pri štúdiu Ratzingerovho Úvodu do kresťanstva sa mi postupne prepájali všetky filozofické spisy s evanjeliom. Aristotelovo učenie o cnostiach, Akvinského vysvetlenie slobody, či metafyzika. Každý jeden intelektuálny zážitok mi rozširoval pochopenie mojej viery.

A ešte som našla čaro meditácie pri odriekaní otčenášu – ako mojej náhrady za ruženec – pri niekoľkohodinovom šľapaní po stopách Titusa Zemana za rakúske hranice o štvrtej ráno, latinské modlitby som priniesla aj domov k štedrovečernému stolu. Biskup Haľko by si na mne nič zvláštne nevšimol, keby som mu pri podaní ruky namiesto „naveky amen“ neodpovedala jeho slovami „pochválen buď J. K.“.

 

Ale inak som pravoverná – trochu pokatolíčtená – evanjelička.

 

A ako riešim otázku, že mimo cirkvi niet spásy? Verím, že niekorí spolužiaci sa ešte aj dnes a dlho potom budú modliť, aby som sa obrátila. Čo ale na to povedať, keď obrátená už som? Sola gratia.

By Nikola Gajdošová

 

 

 

Miškina reflexia akademického života

Štúdium mi prinieslo mnoho stresujúcich a zahanbujúcich momentov, keď som sa cítila príliš malá na všetky tie veľké myšlienky. Našťastie mi Kolégium nedalo pokoja a postupne menilo moju túžbu vyniknúť na túžbu poznávať. Prichádzala som na to, že témy veľkých mysliteľov sú pre každého, kto premýšľa o tom, ako lepšie žiť s Bohom, sám so sebou, i s ostatnými.

 

Som vďačná za to, že mi Kolégium dalo zabrať.

 

Akademický program druhého ročníka ponúka možnosť rastu v oblasti teológie, umenia a politickej filozofie. O štúdiu týchto oblastí som mala isté predsudky, ktoré sa po roku trochu zmenili. Prišla som na to, že uvažovanie o nich nie je len pre bohémov, ale pre každého, kto premýšľa o tom, ako sa stať lepším človekom. Myslím, že po roku chápem o čosi viac, aký zmysel má diskutovať o Marxovi, mlčky pozorovať obraz v galérií, či snažiť sa pochopiť tajomstvá viery.

 

Kurz teológie mi ukázal, že rozum a viera môže ísť ruka v ruke. Otázka „prečo“ v uvažovaní o viere ma väčšinou viedla k väčšiemu zmätku ako k objasneniu. Občas som také zamyslenia končila mávnutím rukou a záverom, že aj tak je to všetko nepochopiteľné tajomstvo. Ratzinger mi svojim Úvodom do kresťanstva ukázal, že rozum má vo veciach viery svoje miesto. Veľmi ma oslovila jeho myšlienka o relatívnosti Boha, ktorá vysvetľuje podstatu človeka a stvorenia. Boh existuje ako trojica, pretože je mu vlastné vytvárať láskyplné vzťahy, otvára spoločenstvo trojice pre človeka, do ktorého vkladá prirodzenú túžbu budovať plnohodnotné vzťahy. Podobne ako Ikona od Rubleva, ktorá zobrazuje trojicu pri stole a pozýva pozorovateľa do obrazu tým, že mu ponecháva jedno miesto voľné, pozýva Boh i mňa do plnohodnotného vzťahu s Bohom a s človekom. Modlitba v kaplnke pred touto ikonou tak nabrala úplne iný rozmer.

Názov kurzu umenie Interpretácia a my bol pre mňa na začiatku len zaujímavý zhluk slov. Zistila som však, že umenie nie je len zábavou pre uletených fajnšmekrov a relaxom pre vysokú spoločnosť, ale aj sebapoznávaním a objavovaním krásy. Vďaka umeniu som pochopila, že umelecké dielo môžeme aj s pomocou niektorých informácií o kontexte doby a autorovom živote interpretovať aj cez osobnú skúsenosť. Zistila som, že Danteho Božská komédia je tak trochu aj mojou drámou. Jediným spôsobom, ako sa dá dostať do raja, je pre Danteho cesta peklom a očistcom. Danteho človek mi nastavuje zrkadlo. Mojím peklom je bezstarostná pasivita, pýcha, závisť, ktorá nevidí vlastnú hodnotu. Prijať svoju nedokonalosť je výzvou k formovaniu človeka, výzvou, s ktorou som sa i v Kolégiu často pasovala.

 

Čo sa týka politickej filozofie, diskusia bola pre mňa spočiatku náročná a nezrozumiteľná. Postupne mi ale bradatí páni ako Aristoteles či Platón objasňovali, aký to má všetko zmysel. Menili môj pohľad na štát. Stával sa pre mňa viac spoločenstvom ľudí, ktorí by si mali navzájom slúžiť a menej neosobným systémom, ktorý môže za všetko. Viedli ma k tomu, že uvažovanie o štáte je uvažovaním o tom, ako si nažívať s ostatnými tak, aby dobre bolo. Keď sme tak raz uvažovali na tutoriáli, aký režim by bol ideálny, na otázku, kto by tu mal vládnuť, som oduševnene odpovedala: „No predsa ja.“ Odpoveď, ktorou som zarazila najviac samú seba, bola vyjadrením túžby, aby sme sa spoločne podieľali na dobrom živote v spoločnosti, nefigurovali len ako meno v sociálnej a zdravotnej poisťovni, ale aj ako občan, ktorý vhodne a v pravý čas prispeje k spoločnej snahe zmeniť spoločnosť k lepšiemu. Aj napriek tomu, že mnohé témy filozofickej politiky si vyžadujú ešte dôkladnejšie štúdium, som vďaka Kolégiu o krok bližšie k chápaniu spoločného nažívania v štáte.

 

Dúfam, že ma filozofickí velikáni budú sprevádzať aj naďalej a učiť vnímať milosť, svet okolo, budovať vzťahy a konať tak, aby nám tu spolu bolo ešte lepšie.

By Michaela Hrušková

Aktívne spomienky

Aktívne spomienky

Use it or Loose it:

Aktívne spomienky ti pomôžu lepšie študovať

 

Čo sú aktívne spomienky?

Jedným z kľúčových aspektov učebných techník je aktívne spomínanie, teda proces, pomocou ktorého sa poznatky vedome vyberajú z pamäti kvízom alebo testom, namiesto toho, aby si len pasívne dookola čítal poznámky. Už nemusíš sedieť nad hromadou poznámok a snažiť sa zapamätať si fakty na ďalšiu skúšku, pretože aktívne spomienky ťa zapájajú do toho, čo čítaš, napríklad aj prostredníctvom otázok o tom, čo čítaš.

 

Ako vyzerá táto technika v praxi?

Je to veľmi jednoduché. Prečítaš si nejakú dopredu určenú časť textu. Napríklad jednu stranu, kapitolu alebo pasáž zaoberajúcu sa tou istou myšlienkou. Hneď potom ako si dočítal, knihu zatvoríš a začneš si celú problematiku opakovať vlastnými slovami. Tvojím cieľom je vysvetliť si danú časť textu vlastnými slovami. Môžeš pri tom používať analógie a vlastné príklady.

Časti textu alebo problému, ktoré si nebudeš vedieť vysvetliť si zapíš na papier a pozri si ich ešte raz. Celý proces opakuj, až dokým daný problém nebudeš vedieť uspokojivo vysvetliť.

 

Čo hovorí veda na túto techniku?

Štúdie dokazujú, že študenti, ktorí využívajú techniku aktívneho spomínania, si zvyčajne počínajú až o polovicu lepšie ako tí, ktorí sa len učili naspamäť učivo.
V jednej štúdii výskumníci požiadali vysokoškolských poslucháčov, aby preštudovali krátky vedecký text pomocou jednej zo štyroch metód, a následne ich o týždeň otestovali. Niektorí študenti jednoducho čítali text znova a znova, aby sa informácie naučili naspamäť, zatiaľ čo iní používali kombináciu čítania a techniky aktívneho spomínania. Ako sa ukázalo v testoch, ktoré od študentov vyžadovali, aby si pripomenuli, čo si prečítali, najefektívnejšia metóda štúdia je spojením bežného štúdia s praxou aktívneho spomínania.

Väčšina študentov sa snaží memorovať fakty opakovaným čítaním obsahu. Zapísať si poznámky a potom si ich v tichosti dookola čítať je tá najjednoduchšia učebná metóda. Zároveň však najmenej efektívna. Naša myseľ putuje od myšlienky k myšlienke, necháva sa rozptyľovať, a informácie, na ktorých memorovanie sme minuli množstvo času a úsilia, ostanú len na okraji pamäti.

Preto by som ti odporučil aby si namiesto opakovaného čítania textu, využil radšej metódu aktívnych spomienok.

Na záver ti držím palce pri aktívnom spomínaní, napríklad aj na tento článok, ktorý si si práve prečítal.

Slavomír Gregorík
Absolvent deviateho ročníka Kolégia Antona Neuwirtha. V súčasnosti študuje Európske štúdiá na fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Preklad a doplnenie článku:

Use It or Lose It: Active Recall Helps You Study Better

Je zlo odrazom nášho Stvoriteľa alebo si zaň môžeme sami?

Ak by ste boli Bohom, dovolili by ste, aby zlo vo svete existovalo?
A ak je Boh láska, ako do tejto definície zlo vôbec zapadá?
A do tretice, je zlo alebo jeho časť odrazom nášho Stvoriteľa alebo si zaň môžeme sami?

Na prvý pohľad sa totiž zdá nerozumné veriť, že tento svet stvoril a riadi dobrý a všemohúci Boh, ak sa v ňom stretáme s toľkým
zlom, často nezavineným človekom. Čo s tým?

Tento problém nám príde objasniť Ing. Mária Spišiaková, PhD., ktorá sa touto problematikou aktívne zaoberá a napísala o nej aj knihu s názvom: Zlo v Božom stvorení.
Po prednáške, ako to už býva zvykom, bude nasledovať diskusia.

Už teraz sa na Vás tešíme!

rane detstvo

Rané detstvo: Nalinkovaný život alebo vlastná budúcnosť?

Ak orol vyrastal celý život v domnení, že je sliepka, môže prísť na to, že je orol a neprežiť celý život ako sliepka? A prečo sa to vlastne pýtam?

Pretože nikto z nás nerozhoduje o tom, kde a kedy sa narodí. Nevyberá si rodičov, súrodencov ani prostredie, v ktorom vyrastá.

Môžeme teda tvrdiť, že každý človek má možnosť vziať osud do vlastných rúk a rozhodnúť sa, kým bude alebo je nezvratne podmienený svojou výchovou a prostredím, v ktorom vyrastal?

Viac nám o tom príde porozprávať Prof. MUDr. Jozef Mikloško, Phd. vedúci katedry Prenatálnej a perinatálnej medicíny, psychológie a sociálnych vied pri Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. Pán Mikloško je už vyše 20 rokov ženatý, má štyri deti a od roku 1992 je predsedom Spoločnosti priateľov detí z detských domov Úsmev ako dar.

Po prednáške, ako to už býva zvykom, bude nasledovať diskusia, v ktorej sa môžete spýtať na všetko, čo vám ešte ostane nejasné.

Už teraz sa na Vás tešíme!

Matúš Hagara

V hľadaní pravdy niet neochvejnejšieho človeka. Keď je v škole na matematike, rád si odbehne aj na teologickú fakultu. Keď má voľno, rád sa podelí o radu, svoje špičkové špagety aj pár veršov z Písma. 

 

Odkiaľ pochádzaš?

Z dedinky Diviaky nad Nitricou (okres Prievidza).

Čo študuješ?

Matematiku na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského.

Čo Ťa priviedlo do Kolégia? 

V roku 2015 som sa zúčastnil Letnej univerzity, z ktorej som mal silný zážitok. Ďalšie leto som prišiel do Kolégia na Free Society Seminar. Opätovný intelektuálny, spoločenský, kultúrny a duchovný zážitok. Počas 1. ročníka na univerzite som viac spoznal absolventov – stážistov na Svoradove a moja túžba stále rástla. Vyvrcholením celého procesu spoznávania KAN bolo podanie prihlášky. Myslím si, že som túžil zažívať v omnoho väčšej miere všetko to krásne a dobré, čo som už zakúsil v minulosti.

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo? 

Pokorilo ma. Spoznal som svoju intelektuálnu povrchnosť. Zároveň ma učí, že pre dobrú vec treba prekonávať seba samého každý deň a nielen vo veľkých veciach, ale i maličkostiach. Tiež mi ukázalo, ako funguje vo všednosti komunita kresťanov. Napriek ľudskej slabosti a zlyhaniam vidím veľa lásky a dobra, k čomu sa sám snažím priblížiť.

Aký je Tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 

Zážitok sa mi spája s údivom a silnou emóciou. Mám dva zážitky odlišného druhu, hoci sú oba komunitné. Prvým je vytvorenie, nacvičenie a uvedenie muzikálu o Antonovi Neuwirthovi vo Veľkej sále počas 48-hodinového teambuildingu. Keď sme tancovali posledný tanec, prežíval som hlbokú radosť z ľudí okolo mňa, z ich kreativity i obety a zároveň z toho, že spolu prežijeme niekoľko mesiacov. Druhým je oslava Vianoc. Žiadne veľké výkony ako pri muzikáli. Iba priateľské, ba priam rodinné stretnutie s modlitbou, večerou, koledami, stromčekom a darčekmi. Pokoj a tichá radosť.

Ako tráviš voľný čas? 

K dispozícii mám 24 hodín. Značnú časť času venujem biologickým potrebám ako napr. spánok. Ostatný čas študujem, modlím sa, športujem, budujem vzťahy s priateľmi a rodinou.

Kto Ťa inšpiruje? Kto je Tvojim vzorom? 

Ježiš Kristus. On inšpiruje sebou veľkú časť ľudstva už dve tisícročia. Jeden jeho nasledovateľ, Karol Wojtyla, je môjmu rozumu i srdcu osobitne blízky. Očarujúca je jeho osobná charizma, ľudskosť, jemnosť k človeku a zároveň nekompromisnosť v morálnych otázkach, či prezieravosť, s ktorou prispel k pádu komunizmu.

Tvoje motto/obľúbený citát?

 Balansujem medzi láskou a pravdou, preto tieto dva: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život Pravda vás oslobodí.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti? 

Poznávať Boha a na základe toho robiť tento svet lepším, pravdivejším a krajším. Snáď sa dostanem niekedy k plnému štúdiu teológie. Zároveň ma osobitne zaujíma vzťah medzi vierou a rozumom, a sociálna náuka cirkvi, na ktorej princípoch kresťanskí demokrati zakladali Európsku úniu. Matematiku, ktorú študujem, by som časom asi viac posunul k financiám, ekonomike a politike, kde vidím lepší prienik mojich záujmov.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 

Spravodlivosť. Medzi ľuďmi navzájom, medzi človekom a Bohom, medzi občanmi a štátom, medzi Cirkvou a štátom. Z 20. storočia si ako národ nesieme mnoho rán, ktoré by bolo potrebné otvoriť a vyliečiť. Zároveň si uvedomujem, že v pokoji môžeme spolu žiť, iba ak si navzájom odpustíme, zmierime sa, a teda si budeme schopní navzájom úprimne priať dobro.

Akú superschopnosť by si chcel mať? Prečo?

Chcel by som, aby každý človek zažil aspoň na moment bezdpodmienečnú, nekonečnú lásku. Zacítil by tak vôňu neba.

Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa Teba každý prečítať? Prečo?

Asi Katechizmus katolíckej cirkvi. I keď aj Suma teologická od Tomáša Akvinského je skvelá.

Ktorý film Ťa najviac zasiahol?

The Wolf of the Wall Street. Dekadentný zásah spočíval v silnej potrebe dávenia. :)

Aká hudba sa Ťa najviac dotýka?

Klasická. Bachova Omša v B minor, Mozartov Requiem, alebo aj Chopin je veľmi príjemný. Tiež mám rád hudbu vhodnú pre spoločenský tanec (e.g. rytmické latino poteší). Náš slovenský folk mám tiež rád, ale niekedy sa pozastavujem nad textami (alkohol, násilie,…), ktoré vedia znepríjemniť dobrú zábavu.

By Matúš Hagara

Samuel Hučko

Prišiel už zo stredoškolského Kolégia, teraz udáva kaštieľčanom vlasové trendy aj na husle zanôti. Uzatvára pánsku štvoricu jednoročákov a chystá sa po stope politológie.
Odkiaľ pochádzaš?

Pochádzam z Košíc.

Čo študuješ? 

Študoval som na Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského v Košiciach. Budúci rok by som chcel študovať politológiu v Brne.

Čo ťa priviedlo do Kolégia? 

Do Kolégia ma priviedla skúsenosť s KAN projektom pre stredoškolákov, ktorého som sa mal možnosť zúčastniť počas môjho štúdia na gymnáziu. Tu som zažil hlad po skutočnom poznávaní. Objavil som ten krásny pocit, že niečo neviem a snažím sa na tomu porozumieť. Ten pocit som chcel zažívať častejšie.

V čom ťa Kolégium najviac zmenilo? 

Kolégium zatiaľ stihlo zmeniť pohľad na mňa samého. Zistil som, koľko veľa vecí neviem, nielen čo sa týka teoretického poznania, ale aj vzťahov s ostatnými ľudmi a taktiež vzťahu k sebe samému.

Aký je tvoj doterajší najväčší zážitok z Kolégia? 

Krásnych zážitkov je už teraz neúrekom. Prvý, ktorý mi napadá, je zážitok z prvého spoločného víkendu, keď sme ako čerstvo noví spolužiaci spolu vymýšľali muzikál MuziKAN o Antonovi Neuwirthovi. Zlepili sme sa, vytvorili niečo naozaj pekné a zároveň sme mali možnosť o niečo lepšie spoznať život Antona Neuwirtha.

Ako tráviš voľný čas? 

Voľný čas trávim všelijako, ideálne počúvam dobrú hudbu a niečo dobré čítam. Aktuálne mám rozčítanú Pýchu a predsudok od Jane Austen. V poslednom čase najviac počúvam Dvořáka alebo niečo od Philipa Glassa.

Kto ťa inšpiruje? Kto je tvojim vzorom? 

Inšpirujú ma dobrí muži okolo mňa. Najmä na dobrých manželov a otcov vždy pozerám s veľkým rešpektom.

Tvoje motto/obľúbený citát?

Keď chceš zmeniť svet, musíš najprv zmeniť seba – to je pravý boj. Povedal nejaký asi múdry človek.

Čo by si chcel robiť v budúcnosti? 

Chcel by som robiť niečo, čo ma bude napĺňať a čím budem najviac prospešný pre spoločnosť. Ešte neviem, čo to bude. Určite sa však chcem usadiť a založiť si rodinu. Chcem byť dobrým manželom a otcom.

Keby si mohol zmeniť na Slovensku aspoň jednu vec, čo by to bolo? 
Prial by som si, aby sme boli všetci o niečo vďačnejší. Ľuďom okolo seba, ale aj napríklad našim predkom za kultúru, ktorú sme po nich zdedili. Rozhodne máme byť za čo vdační.
Ktorú knihu (okrem Biblie) by si mal podľa teba každý prečítať? Prečo?

Chestertonovu Ortodoxiu. :) Minimálne kvôli tomu skvelému humoru.

By Matúš Hagara